Buďte dobrej mysle VIII.

     Náš jarno-letný seriál sa mal skončiť poslednou – siedmou časťou. Pôvodne som to takto myslel a aj plánoval. Ak sa vám však do rúk dostávajú nové knihy, aj ako meninové darčeky a pozornosti z okruhu blízkych a známych ľudí, tak vždy prichádzajú nové a nové informácie na rôzne témy. Niečo  v tomto duchu sa udialo aj v spojitosti s našou témou,  ktorú zavŕšime touto poslednou – 8. časťou. Už minule som citoval myšlienku od Blaise Pascala o sile a význame myšlienky. Je to zaujímavá kniha k meninám od sestry Zorky z Bratislavy pod názvom Myšlienky. A dovoľte odcitovať zaujímavé informácie z ďalšej knihy na tému, aké úžasné a jedinečné domy stavajú Japonci. Sú v mnohom inovatívni, to vieme, potvrdzujú to aj domy, ktoré stavajú. V tejto krajine, kde je veľmi vysoká hustota obyvateľstva na pevnine, sa pokúšajú práve z tohto dôvodu zaviesť nové tzv. „plávajúce domy.“ Tieto domy majú svoju veľkú záťaž hlboko pod vodou. Tieto domy sú skonštruované tak, že ich ťažisko je čo  najviac pod vodou. Tam je totiž vždy kľudná a pokojná voda. Tieto domy nie sú vôbec  viazané na hladinu mora, na jej kľud, či prípadný nekľud. Vďaka tomu, pri búrke, či aj pri častom zemetrasení vyzerajú ako domy zapustené v zemi, vzdúvajú sa voľne dolu a na hladine, ale nič nimi neotrasie, nič ich neprevráti, aj keď vlny burácajú. Zdroj ich rovnováhy je totiž zakotvený veľmi hlboko, v kľudnom a pokojnom podvodnom svete. Dosť dobre si to neviem predstaviť, ale ponúkam vám túto zaujímavú informáciu.

     To je veľmi dobrý a vhodný obraz k dokončeniu  našej témy, ktorú predlžujeme ešte o jednu časť navyše, už ako „letný bonus.“ Verím, že nám to  bude na duchovný  úžitok, aj ako „pridaná hodnota“ k tomu všetkému, čím sme spolu prešli pri našom spoločnom uvažovaní nad biblickým odsekom z listu Filipským 4, 4-9.  Ide teda rozhodne o hlbiny, kde je potrebné sa ukotviť. Pri bohatom rybolove Pán Ježiš povedal Petrovi: „Odraz na hlbinu, spusťte siete a lovte.“ (Lk 5,4)  To odrazenie na hlbinu je vždy pre nás veľmi aktuálny odkaz v každej dobe – nekĺzať sa po povrchu, ale preniknúť hlbšie. Pravé poklady nikdy nie sú pod povrchom, sú neraz hlboko, až niekedy natoľko, že je potrebné sa k nim prekopať. A to je naše ľudské úsilie, naša aktívna činnosť v živote, v ktorom musíme počítať so všetkými farbami a odtieňmi. Život je pestrý, prinesie mnoho prekvapujúceho a neočakávaného. Keď píšem tieto riadky, tak nás opäť prekvapila a zaskočila „pozitivita“ na koronavírus. Takže ani nie zmrzlina, od ktorej je chytené hrdlo, či dúšok vody, ktorý by to spôsobil v týchto extrémnych teplotách aj v Tatrách. A tak píšem.. Iste, opäť veľmi rád. A citujem môjho obľúbeného autora   Pavla Kosorina, ktorý napísal:

„Ak si maľujete budúcnosť, počítajte so všetkými farbami.“

Ak si plánujeme leto, počítajme so všetkým.. Aj tá čierna a šedá a mnohé ďalšie farby sú odtiene, ktoré nebeský Maliar používa podľa svojej svätej vôle. Často sa hovorí, že Boh nedáva také bremeno pre človeka, ktoré by neuniesol. Ale asi to tak celkom ale  nie je. Či? Čo myslíte? Boh dáva človeku aj takú záťaž, ktorú sám na svojich pleciach neunesie. A hneď vám uvediem aj biblický dôkaz, že tomu tak je. Pán Boh  dáva človeku „nadmiernu“ záťaž aj preto, aby sa obrátil priamo k Nemu s prosbou o pomoc a aby mu „odovzdal“ niečo zo svojich záťaží života. Veď práve človek –  antropos je ten, ktorý sa pozerá a díva smerom hore.. Apoštol Peter napísal: „Na Neho uvaľte všetky svoje starosti, lebo On sa stará o vás.“ (1 Pt 5,7)  Excelentným príkladom je sám apoštol Pavel. Prežil toľko životných protivenstiev, že už to bolo aj na neho príliš veľa. Kresťanom do Korintu napísal: „Nechceme totiž bratia, aby ste nevedeli o našom súžení, ktoré nás postihlo v Ázii, že sme nad mieru, nad (svoju) silu boli preťažení, takže sme si zúfali aj nad životom. Veď my sami vypovedali sme už nad sebou výrok smrti, aby sme nedúfali v samých seba, ale v Boha, ktorý kriesi mŕtvych.“ (2K 1, 8-9) Boh dáva človeku aj takú záťaž, ktorú sám  neunesie, aby sa obrátil na Neho!

      A sme opäť pri našom texte z listu Filipským. Existuje vnútorný pokoj, ktorý aj v nepriaznivých okolnostiach sa dá čerpať od Pána Boha, aj od Jeho Syna Ježiša Krista  v moci Ducha Svätého. V liste Galatským (5, 22) apoštol Pavol na druhom mieste (po láske) menuje –  čo sa týka ovocia Ducha Svätého práve radosť. A náš text začína práve touto výzvou:

„Radujte sa v Pánu vždycky! Opakujem: radujte sa!“ 

Je to neutíchajúci zdroj radosti. Bez expirácie. Nie je závislý na počasí, aj keď sú nepriaznivé okolnosti.  Vzťah s Ježišom Kristom prináša nielen pocit radosti, ale najmä realitu radosti, že Boh je Bohom na veky a na svojich „bedrách“ nesie ťarchu celého sveta a je s nami po všetky dni, až do konca sveta (Mt 28,20).  Pravé požehnanie nie je to, čo je navonok, ten kľud na hladine, stav bez búrky, ale požehnanie je ten kľud a mier hlboko v nás, v našom vnútri v ktorom sme spojení s Kristom.

     V texte čítame: Vaša dobrotivosť, (iné preklady spomínajú miernosť) nech je známa všetkým ľudom. Kvôli čomu si nás ľudia všimnú? Môže ich milo prekvapiť naše správanie.  Práve vďaka miernosti, vľúdnosti a zhovievavosti sa môžeme legitimovať ako Božie deti.  Ide o miernosť voči všetkým – aj voči tým, ktorí si to nezaslúžia, aj tým, ktorí ju nedocenia, či ktorí ju dokonca vôbec neopätujú. Slovo miernosť je tu v zmysle vľúdnosti, zhovievavosti, aj galantnosti. Aj k tomu nás pozýva Božie slovo. Vzorom je sám Kristus, ktorý na Golgote bol „dobrotivý“ a aj mierny a nesprával sa tak, ako tí dole pod krížom.  Ten istý Pavel napísal  kresťanom do Ríma: „Ak je tvoj nepriateľ hladný, nakŕm ho, ak je smädný, napoj ho, lebo keď tak urobíš, žeravé uhlie zhrnieš mu na hlavu. „Nedaj sa premôcť zlému, ale dobrým premáhaj zlé.“ (12,20-21) To je tá miernosť a dobrotivosť v našom každodennom správaní.  To je príkaz týkajúci sa nášmu vzťahu k ostatným ľuďom. Prečo je to dôležité? To odhaľuje aj konštatovanie: Pán blízko!      Pán je blízko, On sám nás môže obhájiť aj proti tvrdosti nášho okolia. Pánov príchod prichádza každým dňom a my nevieme, či v budúcnosti budeme mať ešte šancu napraviť to, čo sme pokazili – napr. rozhovor, či komunikáciu. Ide vždy o človeka, ktorého môžeme aj takýmto správaním získať pre Krista, keď sa neodplácame zlým za zlé.. Je to významné svedectvo pre naše okolie  – naša miernosť. Sme pozvaní v danej situácii prekonať svoj hnev a emócie – a v kľude a pokoji reagovať na náročné situácie, do ktorých sa neraz dostávame. To okolie môže ohodnotiť ako  dobrý prejav našej viery.

     V čase starostí a trápenia môžeme všetky naše starosti posielať „dohora“, aby nás až príliš nezaťažovali tu „dole“. Buďme za to vďační, čo sa deje okolo nás, posielajme to všetko „dohora.“  Ako „žiadosti dieťaťa k Otcovi“, nie ako rozkazy generála vojakovi. Netrápte sa.. Trápiť sa znamená mať rozdelenú myseľ. Podľa Pána Ježiša Krista a Jeho kázne na hore (Mt 5-6-7), sú starosti prejavom nedôvery k nášmu nebeskému Otcovi. Trápeniu a bolesti sa nikto z nás nevyhne. Prichádza to často aj na myseľ –  bolesti a utrpenie tohto sveta. Kedykoľvek sa objavia takéto myšlienky, či bolesť príde aj do nášho života – máme „to všetko“  Komu hore odovzdať –  práve na modlitbe nášmu nebeskému Otcovi. Všimnime si, ako sú tie modlitby  popísané v našom odseku:

„Vo všetkom s vďakou predkladajte Bohu svoje žiadosti  vo všetkých svojich modlitbách a prosbách.“

  Po prvé ide o vďačnosť. Tú podčiarkujeme na prvom mieste. Tak nás k tomu vyzýva aj táto myšlienka: „Vytvor si zvyk vďačnosti a ďakuj za všetko, čo sa ti v živote stane. Vediac, že každý krok vpred je krok k niečomu lepšiemu, než zažívaš teraz. (Brian Tracy) To je liek pre dnešnú dobu.

     A napokon na záver – premýšľajte o tom všetkom, čo je pravdivé, čestné a spravodlivé.. Pozvaní sme opäť a nanovo k selektívnemu zmýšľaniu. Rozumiem Pavlovi v mnohom. Apeluje aj na nás, aby sme sa nadchli krásou okolitého sveta, krásou myšlienky a nejakého citátu. Patrím k milovníkom citátov a ušľachtilých myšlienok. Ak ste na tom podobne, tak mi budete určite rozumieť aj medzi riadkami.   Zaoberajme sa dennodenne tým, čo je chvályhodné, čo čisté.. Svoje myšlienky nevenujte tomu, čo ubližuje a zraňuje, neoddávajte sa zášti a nenávisti. To, na čo myslíme, je omnoho dôležitejšie, akoby sme mysleli alebo predpokladali. A všímajme si dobré vzory:“ čo ste videli na mne, to čiňte“ píše Pavel.  Je príkladom stáleho radostného a pokojného života aj v čase, keď vo väzení   čakal na rozsudok smrti, alebo na prepustenie. A bolo to práve vo Filipis, keď spolu  so Sílasom boli bezdôvodne vsadení do žalára (Sk 16,25—34). To je ten známy biblický príbeh, keď o polnoci spievali Bohu chvály a všetci väzni ich počúvali. Určite nikdy sa predtým s tým nestretli. Bolo to ozaj čudáci – s pokojnou mysľou aj vo väzení. Pavel zažíval radosť a pokoj aj napriek všetkým nepriaznivým okolnostiam svojho života. K tomu povzbudzoval aj ostatných, pretože Kristus v ňom bol jeho pokojom, jeho životom. To vyznal už v úvode listu: „Mne žiť je Kristus, umrieť zisk.“ (1,21) Pokoj, ktorý je nad ľudský pochop, myslenie aj zmýšľanie. Je to pokoj, ktorým je sám Ježiš Kristu. On je naším pokojom (Ef 2,11). Vďaka Nemu budeme ako japonské plávajúce domy na rozbúrených vlnách tohto sveta. Dať na tieto slová nie je celkom vždy ľahké, neraz je to náš celoživotný zápas. Ak sa však vydáme touto cestou, čaká nás priam neopísateľné požehnanie: „Pokoj Boží  bude chrániť vaše srdcia aj vaše mysle v Kristu Ježiši.“ Tým požehnaním je pokoj, ktorý si vlastne ani žiadna ľudská bytosť nedokáže  predstaviť. Tým požehnaním je pokoj, ktorý ochráni naše srdcia a mysle, ako mohutné hradby. Tým požehnaním je pokoj vo vzťahu s Bohom, pretože Ježiš Kristus je vládcom našich životov.