Dobreč, duša moja, Hospodinu
Už dávno nebolo vo svete toľko neistoty a bolestí, ako práve teraz. Spoločnosť je veľmi polarizovaná a atomizovaná, zároveň rozdelená na všetkých možných frontoch. Všetko tomu nasvedčuje, že konfliktom nie je konca. Niektorí sa stiahli zo sociálnych sietí, aby si dokonca chránili svoje mentálne zdravie. Facebook premenovali na Hejtbook. Vieme však, že svetlo najviac svieti v tme. Čím hustejšia je tma, tým svetlo žiari jasnejšie. Takúto hru svetla a tmy ponúka aj Rembrand vo svojich obrazoch, čo sme si mohli prečítať v Evanjelickom východe v júnovom čísle. Veľmi zaujímavá kombinácia, v ktorej tme ešte viac vyniká to, čo je vyobrazené vo svetle. Vo svete sa otriasajú mnohé základy, ktoré sa predtým zdali neotrasiteľné. Potrebujeme dnes o to viac pevný a nemenný bod. Prorok Malachiáš to zaznamenal:
„Lebo ja Hospodin, som sa nezmenil, ani vy ste neprestali byť synmi Jákobovými.“
(3,6)
Je stále Ten istý v Kristu, dnes zajtra i naveky. ( Žid 13,8) Uprostred meniaceho sa sveta je Boh nemenný. Máme sa o Koho oprieť. Tak sa to spieva v jednej piesni: „Človeku je vtedy dobre, keď sa má o koho oprieť.. Opri sa o mňa..“ V tom pozemskom slova zmysle, aj v tom duchovnom. Je možné dokonca na Neho aj staviť celý svoj život. Na dostihoch bol aj jeden známy evanjelista menom Bonnke. Jeho priatelia sa ho opýtali, na ktorého koňa stavil. Povedal, že na bieleho a že naňho stavil úplne všetko, čo mal. Všetci boli tým zaskočení a prosili ho, aby im ho ukázal, že takého tam nikde nevideli. On sa nad tým pousmial a povedal, že myslel „bieleho koňa“ zo Zjavenia Jánovho, na ktorom jazdí Pán Ježiš Kristus (Zj 6,2). Na Neho stavil úplne všetko..
Bezpečie a úkryt, to potrebné útočište (Ž 91), ktoré máme v Bohu je neoceniteľné a neraz aj nedocenené. Je však na nezaplatenie. Svet tomu nerozumie. Svet to nemôže prijať, pretože on akceptuje iba to, čo je viditeľné. Prichádza mi na myseľ slovo Dávidovho 103. Žalmu, v ktorom v jeho úvode, ale aj v závere počujeme až 6x – „Dobroreč, duša moja.. „ A tak ďakujem a dobrorečím. Mám v Bohu bezpečie a úkryt – napriek mnohým peripetiám a pozemským neistotám života. Dobrorečiť, znamená mať dobrú reč. Tej je v tomto svete ako šafránu. Skôr opak je pravdou. Mnoho zloby a nenávistných komentárov. Stačí isť na internet a komentáre k rôznym udalostiam. Dobrého slova tam vôbec nenájdete. K zlorečeniu vlastného manžela navádzal pani Jóbova, ktorá mu povedala: „Ešte sa držíš svojej bezúhonnosti? Rúhaj (zloreč) sa Bohu a zomri.“ A Jóbova odpoveď je nám dobre známa:
„Aj Ty hovoríš ako nejaká bláznivá žena. Dobré prijímame od Hospodina a zlé by sme nemali prijímať?“
(Jób, 2, 9.10)
Dobrorečil a nezlorečil. Robil tak opakovane aj starozmluvný Jozef. Jeho vlastní ho veľmi nenávideli. Boli to jeho najbližší – boli to jeho bratia. Možno si to do istej miery spôsobil aj sám. Bratia ho predali za 20 strieborných – nakoniec ho hodili do prázdnej cisterny. Nič mu v živote nedávalo zmysel. Jeho bratia s sním pochovali aj jeho mnohé sny. Jeho pestrofarebný plášť ich veľmi dráždil. V bratoch kypela žlč, strhli z neho tento plášť. Pripomínal im priazeň otca Jákoba, ktorú oni nemali a tak žiarlil. „Čo si o sebe myslí? Je viac, ako my?“ Bratia z neho násilím strhli symbol otcovej priazne, ale nedokázali z Jozefa strhnúť Božiu priazeň. A prešlo mnoho rokov. Zásoby pšenice, ktoré nazhromaždil počas siedmich úrodných rokov zachránili celý Stredný východ. Jozef sa im dal poznať, bratia plakali, pretože si uvedomili hĺbku svojho zlyhania. A on im povedal: „Vy ste proti mne zamýšľali zlé, ale Boh to obrátil na dobré.“ (1 M 50,20) On to obrátil na požehnanie. V Jozefovi nezostala ani štipka horkosti. Možno s ňou aj pred tým zápasil, čo nemožno celkom vylúčiť. Mohol sa veľmi ľahko pomstiť v zmysle onoho: „oko za oko, zub za zub.“ Dnes mnohí na našej politickej scéne hľadajú príležitosť a veľmi netrpezlivo ju očakávajú, aby sa mohli pomstiť. Jozef nešiel touto cestou. Keby bol šiel, tak by sme zrejme o ňom nikdy v Biblii nečítali. Zapadol by do prúdu tých mnohých, ktorí tak urobili. Mnohí splynuli s davom a nešli proti prúdu. Jozef ide proti prúdu a dobrorečí svojmu Bohu. Na svoj život sa pozerá úplne inak. Z nejakého „vyššieho princípu“.. Ten nám neraz chýba. A keď nám chýba, tak sa oberáme o to podstatné v našom živote. Tie slová, ktoré im povedal, boli slovami vyslovenými v pravý čas a v pravú chvíľu. Múdry kráľ Šalamún konštatuje:
„Ako zlaté jablká na strieborných dielach (podnosoch) je slovo povedané v pravý čas.“
(Pr 25,11)
Dobré slovo vyslovené v pravej chvíli má takúto vysokú cenu. Podáva sa priam na takomto jedinečnom podnose.
Jozef sa v škole svojho života naučil dve základné veci: 1) Boh dokáže všetko zlo obrátiť na dobro a požehnanie. To, čo bolo kedysi nejasné, mohlo sa práve vďaka tejto „premene“ stať zjavným a známym. Boží zámer sa v Jozefovom živote naplnil do bodky. Jozef sa priamo dostal, obrazne povedané a vyslovené a napísané – do centra Božieho sna. Ale zažil mnoho zla a nenávistných komentárov od svojho okolia. Aj v tejto dobe sme obklopení mnohým zlom v našej spoločnosti. Nenávistné komentáre na adresu našich politických predstaviteľov prekročili už dávno akúsi pomyselnú hranicu. Zlo sa množí a rastie aj naďalej. Mnohému nerozumieme, to priznávame úprimne. Zlo na Ukrajine akoby nemalo konca kraja, pokračuje to už štvrtým mesiacom. Zlo a zlo a zlo. Koľko ho zažil Jozef. A dobrorečil.. A nikdy sa neposťažoval. Bol vskutku malým ostrovčekom požehnania, keď išiel proti prúdu. Dobrorečiť znamená ísť aj proti prúdu tohto sveta. Čomu sa Jozef ešte naučil? To po 2) je v znamení týchto slov – Boh dal Jozefovi veľmi dôležitú lekciu. Boží zámer presahuje naše osobné blaho. Jozef si uvedomil, že všetko sa dialo preto, aby mnohých ľudí Boh zachoval pri živote. Nejde totiž len o nás, ale aj o ostatných. Ide o mnohých! On, ako nepatrný malý nástroj poslúžil ako malé ohnivko vo veľkom Božom diele. A takým ohnivkom v reťazi tých, cez ktorých Boh koná svoje dielo – som aj ja.. Pán Boh so mnou počíta. Dobroreč duša moja za veľkolepý Boží plán záchrany cez Jozefa, ktorý sa stal nástrojom Božieho požehnania pre mnohých…
Na konci školského roka ďakujeme a dobrorečíme Božiemu svätému menu za všetko prijaté počas 10-tich mesiacov školy. Boli aj ťažké chvíle. Keď sa končí škola, tak si vždy pripomíname aj výročie dokončenia nášho Zborového domu. 23. júna tomu bolo už 15 rokov. K tomuto výročiu sme dostali (na tretí pokus) veľkonočnú sviecu z nášho partnerského cirkevného zboru v Cossebaude. Zapálili sme ju na službách ďakovných službách Božích práve v poslednú júnovú nedeľu. Náš Zborový dom nesie meno Eben Ezer (1 S 7,12) ako pomník Božej pomoci. Málopočetný cirkevný zbor postavil niekoľko miliónové dielo. Bez Božej pomoci by to nešlo. Biblický Samuel vztýčil kameň a nazval ho: „Eben Ézer – až potiaľ pomáhal nám Hospodin.“ Dobrorečíme nášmu dobrému Bohu, že až potiaľ. Po dnešný deň, po túto chvíľu.. Máme k tomu mnoho dôvodov. Nie jeden, ani nie dva, ale mnoho. Pri tejto príležitosti sme venovali spomienku bratovi farárovi Jánovi Grešovi, ktorý sa narodil 25. júna 1933 vo Vavrišove. Od jeho úmrtia, odchodu do večnosti uplynulo už 9 rokov. Narodil sa v deň prijatia Augsburského vierovyznania – 25. júna 1530. Na sneme v Augsburgu, kde bolo prečítané a následne prijaté pred cisárom Karolom V. Stará mama mu to často pripomínala, že práve v ten deň uzrel svetlo sveta. A to iste predurčilo jeho životné smerovanie. Jeho profesor na gymnáziu v Liptovskom Mikuláši u neho rozpoznal nadanie na matematiku a fyziku. Jeho brat farár Martin Abrhám v Liptovskom Petri však odporúčal štúdium teológie, keďže mal doma v tejto oblasti veľmi silnú duchovnú podporu. Mnohí na neho s láskou spomínajú. Aj v Tatrách, aj v Bratislave.
A ešte dovoľte jednu vďačnú spomienku na Augsburg. Ako študent teológie som sa ocitol na pobyte v bývalom západnom Nemecku a prechádzali sme rýchlovlakom „schnellzugom“ cez Augsburg, o čom sme vôbec netušili. Prišiel k nám náš doc. Dušan Ondrejovič a povedal: „Vážení, prechádzame cez Augsburg a vy sedíte. Vstaňte a uctime si našich evanjelických predkov a naše Augsburské vyznanie. Tak sme povstali a vychutnávali sme si „silu prítomného okamžiku.“ Dobroreč duša moja za mnoho a mnohé. Aj za naše vierovyznanie. Vychutnávajúc si (predovšetkým po duchovnej stránke) na konci školského roku silu prítomného okamžiku aj našimi slovami: Eben – Ézer. Až potiaľto nám všetkým pomáhal Hospodin.. Haleluja..