Najťažšia časť viery
Emauskí učeníci a Tomáš – to sú top duchovné témy do obdobia po Veľkej noci. Emauských učeníkov som neobišiel. Myslel som, že Tomášovi sa tohto roku nebudem „venovať“ a ani o ňom písať. Myslel som si, že v tomto veľkonočnom období Tomáša tentoraz obídem. V dobrom! Asi o ňom bolo povedané a napísané už všetko! Naozaj? A predsa! Je to takmer nevyčerpateľná téma. Práve v tomto období často na neho intenzívne myslím. Veľmi rád sa k nemu vraciam.. Takže predsa! Aj po mnohom už napísanom, aj mnou osobne na našej zborovej stránke.. Možno ponúknem taký netradičný, či „inovatívny“ pohľad na tohto učeníka, ktorému prischla nálepka „neveriaci! Aspoň sa o to v tejto chvíli pokúsim. Nakoniec to zhodnotíte vy sami. A budem vďačný aj za vašu možnú spätnú väzbu. Už dvetisíc rokov sa to s ním ťahá a ťahá. A nie a nie s tým prestať! Apoštolovi Tomášovi prischlo veľmi nepopulárne priezvisko „Neveriaci“. Tomáš – krstné meno a „neveriaci“ ako priezvisko. V skutočnosti ale nebol neveriacim, ale iba pochybujúcim. A to je dosť zásadný rozdiel. V čom bol teda jeho problém? Ako vyzeral jeho vnútorný svet? Aké boli jeho myšlienkové pochody? Túžim preniknúť trochu hlbšie, k jadru jeho bytosti a osobnosti. Možno aj vy sami si nanovo kladiete takéto otázky. Nemusí to byť až také ťažké, aké sa to na prvý pohľad zdá. Možnou pomôckou môžu byť aj nasledujúce slová z jednej knihy.
Keď bol Gary Wilkerson malý, tak mu jeho otec dal jednu z najlepších lekcií viery, akú mohol dostať do života od svojho najbližšieho. Veľmi často sa k tomu vo svojom živote vracal. Toto meno vám môže znieť ako známe, či aj celkom neznáme. V roku 1962 otec Garyho, David Wilkerson, americký kazateľ a evanjelista napísal knihu Dýka a kríž, čiže v tomto roku má už okrúhle 60. narodeniny. Táto kniha mnohým pomohla zorientovať sa v živote, aj pri ceste nasledovania Pána Ježiša Krista. V nej opisuje takmer päť rokov svojho osobného života ako farára a pastora. Svojmu synovi Garymu pri jednej príležitosti povedal:
„Syn môj, najťažšia časť viery je vždy posledná polhodina. Máš už pocit, že to chceš vzdať, keď máš pocit, že si vybočil z toho správneho smeru, keď už nič nepočuješ od Pána Boha – tak len prosím vydrž, pretože tá posledná polhodina je vždy najťažšia časť viery.“
Tieto slová ma veľmi oslovili pri čítaní tejto knihy. Môžu aj nám tak trochu pomôcť nahliadnuť do Tomášovho sveta a priamo do jeho srdca. Použijem nasledovný príklad. To, čo som citoval z tejto knihy mi príde ako túra napr. na Slavkovský štít. Idete a idete a idete. Veľmi dlho to trvá, viac ako päť hodín. Aj mne to veľmi dlho trvalo, pokiaľ som sa tam vybral a dostal hore. Jedna sestra z Nemecka ma dlho odhovárala od tejto túry, ako veľmi nezáživnej a dosť nudnej. A ešte sa musíte vracať tou istou cestou. Mala takmer všetko v Tatrách pochodené a teraz v máji oslavuje svoje už 96. narodeniny. Dlho som odolával, ale keďže sa každý deň na neho pozerám, tak prišiel čas vystúpiť hore. A oná sestra mala pravdu. Dlhá a dosť nezáživná túra. Už si myslíte, že ste hore a ešte stále nie ste. Už si myslíte, že tam ste a ešte predsa nie! A potom príde tzv. Slavkovský nos, myslíte, že ste tam a ešte stále nie ste v cieli svojej turistiky. Najťažšia bola ozaj tá posledná časť výstupu a pripadalo mi to, že sa to ani nikdy neskončí.
Alebo dovoľte iný výstižný príklad. Tých je vždy naporúdzi pomerne dosť. Život je pestrý a bohatý na tie najrozličnejšie obrazy. Už ste cestovali niekde veľmi ďaleko? Prejdete stovky km a všetko je v pohode. Pred cieľom zbadáte tabuľu s nápisom, že do cieľa vám zostáva už iba 30 km.. A tých posledných 30 km vám môže pripadať rovnako dlhých, ako celá cesta – tých napríklad 500 km, ktoré ste práve prešli. Posledná polhodina cesty je niekedy tá najťažšia, pretože ste už skoro tam, ale musíte ešte vydržať. Božie slovo nám hovorí: „Treba vám vytrvalosti, aby ste vyplnili Božiu vôľu a dosiahli zasľúbenie.“ (Žid 10,36) Je možné, že aj Tomášovi chýbala vytrvalosť. Tomáš to už možno tiež chcel úplne vzdať. To, čo sa udialo na Veľký piatok ho celkom paralyzovalo. Aj Emauskí učeníci išli z Jeruzalema do Emaus veľmi sklamaní. (Lk 24,21) Tomáš prišiel do spoločenstva o viac, ako týždeň? Predtým tam nebol. Kde bol? Kde sa ocitol? Prečo s nimi nebol? Prežíval sklamanie.. Keď ho človek prežíva, tak sa úplne odizoluje od všetkých a uzavrie sa do seba samého. Poznáme takých príkladov dosť. Tu je kdesi možné hľadať príčinu Tomášovej samoty. Neprejavoval o nič záujem! Nič ho nebavilo, nič ho netešilo. A také stavy veľmi dobre poznáme. Veď aj my sme zažili už nie jedno sklamanie. Vašu pozornosť, v tejto spojitosti s Tomášom, by som chcel sústrediť na jednu legendu. Viem, legendy tu nepatria. Ale je to možné vysvetlenie. Legenda hovorí, že sa Krista rozhodol hľadať na svoju vlastnú päsť. Hľadal ho a nenašiel. Kde všade ho mohol hľadať? Kde všade sa v tom hľadaní ocitol? Môžeme len domýšľať? Sklamaný sa vrátil k svojim. Už to možno chcel vzdať a úplne kapitulovať. Rozhodol sa, že to ešte „skúsi“ v spoločenstve. A tam sa to stalo! A tam sa to udialo! Je celkom možné, že ho niekto pozval. Alebo mu povedal: „Tomáš, chýbal si nám!“ Hľadanie Krista na tento možný „Tomášovský spôsob“ končí neúspešne. Hľadanie Krista nie je produktom nášho ľudského úsilia. Mnohí sa o to takto alebo aj na iný spôsob pokúšali. Nemožno ho ale úplne zamietnuť. Boli aj takí, ktorí Ho hľadali a našli ho. Vzkriesený v tomto prípade prichádza a darúva sa konkrétnemu spoločenstvu.. Prichádza do spoločenstva a tí, čo sú práve tam, zažívajú spoločne naplno aj spoločenstvo s Ním – Vzkrieseným, prítomným a súčasným.
Tomáš. Možno počul až príliš veľa príbehov, ktoré mu do seba nezapadali. Mnohé sa mu zdali asi príliš pritiahnuté za vlasy. Nechcel veriť len tomu, čo povedali ostatní. Chcel prežiť so Zmŕtvychvstalým svoj vlastný originály príbeh. Bude stačiť, keď svoje prsty vloží do jeho rán. Tak si to pravdepodobne aj pomyslel počas tých ôsmych dní. Tak si to aj možno v mysli pripravil. Ježiš mu túto možnosť aj ponúkol a Tomáš to vlastne ani nevyužil. Stačilo, keď sa Ježiš dotkol jeho boľavých rán a miest v jeho vnútri a Tomáš vedel, že je to on. Pochopil, že vstať z mŕtvych môže aj ranený človek. A teda aj Ježiš. Jeho výkrik: „Pán môj a Boh môj“ je jedným z najsilnejších výkrikov viery. Nie je to len vyznanie viery, je to výkrik viery.
Nechajme mu teda pôvodné priezvisko „Didymus“, ktoré v preklade znamená Dvojča. Je naozaj naším Dvojčaťom. Tak v mnohom sa mu podobáme. Rezignujeme, strácame nádej, podliehame skepse. Túžime nájsť Krista tak, ako sme si to my zaumienili. Tak v mnohom sa Tomášovi podobáme. Aj v našich pochybnostiach, ktoré automaticky neznamenajú našu neveru, či nevieru. Ktorá časť viery je pre vás najľahšia, alebo najťažšia. Čo sa deje, keď nie sme v zborom spoločenstve? Okrem závažných dôvodov, ktoré určite prichádzajú, si kladieme otázku, prečo sme dnes chýbali? Prečo sme dnes, ak tá možnosť je – pri už otvorených kostoloch – chýbali? O čom rozmýšľame dnes? Čo sa práve deje, keď na bohoslužbách nie sme? Či si ani na to nespomenieme? Ako Tomáš prežíval svoju prvú absenciu? V tejto súvislosti vás ozaj môže napadnúť všeličo..
Niektorí to chcú už celkom vzdať. Keby tak bol aj urobil Tomáš, tak nikdy nič také si z jeho úst nevypočujeme a v Biblii o tom nečítame: „Pán môj a Boh môj.“ Je to vyznanie jeho srdca. Veď z plnosti srdca hovoria ústa (Lk 6,45). Dôležité je povzbudenie, aby ste ešte chvíľu vydržali. Možno máte pocit, že sa všetko vo vašom živote rúca a váš sen sa nikdy nenaplní. Pán Boh Ti hovorí: „Moje dieťa, ešte vydrž! Ešte pár minút. Vydrž ešte niekoľko týždňov. Víťazstvo je na dosah. Ešte zabojuj!“ „Dobrý boj je taký boj, ktorý vedieme v mene našich snov.“ (P.Coelho) Často sa za niečo modlíme, odpoveď však neprichádza, rezignujeme.. Aj Tomáš takmer rezignoval.. Tých osem dní bolo pre neho veľmi ťažkých. Najťažšia časť viery je posledná polhodina. Tomáš rezignoval, ale len čiastočne! Dokázal sa však vrátiť z kratšej cesty. Keby nebol prišiel, tak by to už bolo celkom stratené a takmer beznádejné. Len pokiaľ vydržíme, veci sa naplnia. Kto vytrvá až do konca, bude spasený (Mt 24,13). Nevzdávaj sa svojho zámeru.. Nevzdávaj sa svojho sna.. Očakávaj aj niečo veľkolepé.. Ak nič neočakávame, tak ľahko rezignujeme.. Vieme, že mnoho si Pán Boh necháva až na úplný koniec.