Slepý Bartimeus?
Pán Ježiš Kristus je na svojej poslednej ceste. Jeho pohľad je upriamený na všetko to, čo Ho v Jeruzaleme čaká. Bude to v mnohom zložité. Ide však do toho! Nemyslí na seba, myslí na nás. Zrieka sa vlastného pohodlia, pretože má pred sebou víziu nášho spasenia a našej záchrany pre večnosť. Ide do finále svojej krížovej cesty, ktorá nezačne až v Jeruzaleme – po Poslednej večeri a modlitbe v Getsemane. O tom ste si tu nedávno čítali, že Jeho krížová cesta začala vlastne už narodením, pokračuje napr. v Nazarete, keď Jeho vlastní Ho chceli zhodiť zo skaly (Lk 4,16-30). Záchranná akcia za celé ľudstvo je „predo dvermi“, ale má čas pre obyčajného jednotlivca, dokonca žobráka, sediaceho na frekventovanej ceste. V Jerichu stretne slepého človeka, menom Bartimeus (Mk 10, 46-52). O niekoľko kapitol dopredu čítame príbeh uzdravenia slepca z Betsaidy, ktorého meno vôbec nepoznáme (Mk 8,22-26). Títo dvaja slepci, čo je pozoruhodné, lemujú tri predpovede Pána Ježiša o Jeho utrpení. Aj v tom môže ísť o nejaké posolstvo. Aj to nám časom môže byť odhalené. Ježiš je na ceste. A je v Jerichu. Jeho kroky Ho privideli do najnižšie položeného miesto pod hladinou mora (-258 m). Jericho má rozhodne viacero prvenstiev. Je to najstaršie, nepretržite obývané mesto, či miesto na svete. Je hlboko pod hladinou mora, je to zároveň mesto paliem, ako ho nazýva Biblia. Nadmorská výška Jeruzalema má 750 m.n.m. Ísť z Jericha hore do Jeruzalema znamenalo prekonať výškový rozmer takmer 1.000 metrov. Nebola to nejaká pohodlná prechádzka po nejakej rovinke. Aj na to môžeme myslieť, pretože aj nadmorská výška biblických miest zohráva isté dôležité aj duchovné posolstvo v týchto príbehoch. Z Písma svätého poznáme však aj opačný smer cesty. Z Jeruzalema dole do Jericha, teda zvrchu smerom nadol. Tou cestou kráčal aj istý muž, ktorý padol lotrom do rúk. Pán Ježiš túto reálne existujúcu nebezpečnú cestu použil v podobenstve o milosrdnom Samaritánovi (Lk 10,25-37). A práve tento smer cesty – dole do Jericha mohol znamenať, že ide od Boha preč. Stretol som sa aj s takým zaujímavým výkladom, v ktorom práve táto cesta sa spomína v Dávidom 23. žalme:
„Keby som kráčal temným údolím, nebojím sa zlého, lebo Ty si so mnou. Tvoj prút a Tvoja palica ma potešujú.“
Išlo o cestu údolím (či zdola nahor, alebo aj opačne), kde na pútnikov číhali mnohé nebezpečenstvá v podobe mnohých lúpežných prepadov mnohých číhajúcich zlodejov. Bola to veľmi frekventovaná cesta, po ktorej kráčali mnohí pútnici. Banditi vtedajšej doby na nej v tom čase často profitovali.
Pán Ježiš kráčal smerom nahor, podľa tohto alegorického výkladu ide teda v ústrety Bohu, v ústrety tomu, čo Ho v Jeruzaleme čaká. Na to všetko je upriamená Jeho myseľ, keď bude stúpať údolím vyššie a vyššie. Hodno ešte podotknúť, že ísť smerom nahor sa v gréčtine povie: anabaino a smerom dole, zostupovať – katabaino. Pre názornú ilustráciu ísť do chrámu v Novom Smokovci z Pod lesa – znamená ísť anabaino, alebo aj v Tatranskej Lomnici pre našich členov zo sídliska, znamená isť anabaino – smerom nahor. Ísť do Jeruzalema znamenalo teda vždy vystupovať smerom hore, čo pútnici, ktorí tam pravidelne putovali na výročité židovské sviatky v pútnických žalmoch vyznávali:
„Pozdvihujem si oči k vrchom: Odkiaľ mi príde pomoc? Od Hospodina moja pomoc, ktorý učinil nebo a zem.“
(Ž 121,1)
Ježiš kráča smerom hore, stúpa vyššie a vyššie. Krok za krok. Jeden k tomu druhému a potom každý ďalší. Vráťme sa však ešte na chvíľku „dole“ do Jericha. Na tej najnižšej zastávke svojho pôsobenia stretáva človeka, ktorý sedel pri ceste a žobral. Jeho jediným majetkom bol plášť, ktorý potom zo seba zhodil. Ten mu bol všetkým. V noci mu bol pravdepodobne prikrývkou, cez deň súčasťou odevu. Celé jeho imanie. Odídenci z Ukrajiny si „všetko“ najpotrebnejšie zobrali do jednej igelitky. Uvažujeme nad tým, aké to je, keď sa život človeka za pár minút scvrkne do jednej, maximálne dvoch tašiek.. Na tejto ceste do Jeruzalema pravdepodobne nebol jediný žobrák. Ježiš si ho vybral. Z akého dôvodu? Slepec na Neho volal neobyčajným spôsobom. A vždy hlasnejšie a hlasnejšie. Ľudia z jeho okolia mu dohovárali, aby zamĺkol, ale on pridával „volume“.. Ako počul, že Ježiš ide tade, o to viac ešte pridal na hlase. Bolo to neobyčajné volanie: „Ježiš, syn Dávidov, zmiluj sa nad nami.“ Nie je to volanie, ako volanie. To oslovenie – „Syn Dávidov“ pre Ježišove uši znelo tak blízko a dôverne. Tento človek o Ježišovi vedel niečo viac, čo iní nevedeli. Tak volala aj žena Sýrofeničanka, ktorá volala na Ježiša tými istými slovami (Mt 15, 21-28). To je tá žena, ktorú Ježiš označil, ako pohanku, že je „psom“, ona to prijala a povedala, že aj šteňatá jedávajú z omrviniek, ktoré padajú zo stola ich pánov. Tak úpenlivo na Ježiša volal aj onen slepec. Nevidel nič a nikoho okolo seba, ale videl viac, ako všetci ostatní. Bol vnútorne vidiaci, duchovný zrak mal v poriadku. On vedel, kým Ježiš je – je Synom Dávidovým. Je to teda hlboké duchovné poznanie. Dobre vidí svojím srdcom. „To najdôležitejšie je očiam neviditeľné, dobre vidíme iba srdcom“ – to nám odkazuje opäť a nanovo Exupéryho Malý princ. Aj on „dole“ v Jerichu dobre vidí svojim srdcom a hľadí tak „vysoko“. Jeho srdce vidí, aj keď fyzický zrak mu neumožňuje vidieť nič z jeho okolia. Pri ňom sa naplnila prosba a modlitba apoštola Pavla:“.. a osvietil vám oči, aby ste vedeli, čo je to za nádej, do ktorej on povoláva.“ (Ef 1,18) Celý odsek má nadpis: prosba za pravé poznanie spasenia. Slepec v Jerichu to pravé poznanie už mal. Mal viac svetla vo svojom srdci, ako mnohí v jeho okolí. Mnohí očami hľadeli, ale vôbec nevideli. Pán Ježiš to povedal farizejom v príbehu o uzdravení slepca v Betsaide (Mk 8,18). A neraz sa im podobali aj Ježišovi učeníci. A neraz sa im podobáme aj my sami. Kladieme si otázku: čo je väčší hendikep pre človeka – strata fyzického zraku, či toho duchovného? Slepí (teda nevidiaci) majú zase vnímavé srdce pre iné javy v živote. Kde je im „niečo“ ubrané, tak „inde“ je im pridané. Ide opäť o nepriamu úmeru. Aj tento človek v Jerichu vykazuje všetky známky človeka so zvýšeným citlivým vnemom najmä pre všetky duchovné záležitosti a podnety, ktoré mal vo svojom okolí.
„Tu Ježiš zastal.“ Wilhelm Busch, autor známej knihy „Ježiš – náš osud“ dokonca tvrdí, že je to najkrajšia veta v Biblii. Pred Ježišom je cieľ Jeho cesty, Jeho krížovej cesty – ale to mu nebráni, aby sa nezastavil. Aké je to jedinečné – Boh sa zastaví pri človeku! Ježiš sa zastaví pri núdznom človeku. Ide svojou cestou nahor, stúpa, alebo bude stúpať do Jeruzalema, ale nič Mu v tom nebráni, aby sa nezastavil pri biede tohto svete. Reprezentuje ju práve onen slepec, žobrák. Žil len z toho, čo sa mu dostalo zo žobrania. Bola to rušná cesta, mnohí mu často niečo „prihodili“, ale je možné, že sa vôbec pri ňom nezastavili.. Ježiš mu venoval aj svoj čas. Jeho nohy sa zastavili pri ňom. Prv, než sa Jeho nohy zastavili v bránach Jeruzalema. Tak to opisuje aj žalm 122: „Zastavili sa naše nohy v tvojich bránach, Jeruzalem.“ To bol pre pútnika ten najslastnejší pocit, keď dorazil do Jeruzalema a prekonal napr. cestou z Jericha tých 1.000 výškových metrov. Spolu s pútnikmi sa aj Ježiš tešil z cieľa svojej cesty. Tentoraz – tej poslednej pozemskej. Ježiš aj v údolí – a to veľmi hlbokom, sa vie zastaviť. Bieda človeka Mu nie je cudzia. Dobre ju pozná. Stretával sa s ňou často. Videl tie ľudské ruiny a trosky, ktoré my denne vidíme na televíznej obrazovke – už viac, ako 40 dní trvajúceho vojnového konfliktu na Ukrajine. Ježiš si ho zavolá k sebe, po tom, čo sa zastavil. „Vzmuž sa, vstaň volá ťa!“ – tak mu to tlmočia ľudia v jeho okolí. Vybral si práve jeho. Viete si predstaviť, ako prudko musel vyskočiť! Pravdepodobne ako srnka, zhodil plášť a ide Mu v ústrety. Úplne tak ľudsky sa ho opýta – „Čo chceš, aby som ti urobil?“ No čo iné by chcel, než aby mohol konečne aj fyzicky vidieť! Tak sa Ježiš aj pri nás zastavuje a kladie nám otázky podobného charakteru: čo chceš, aby som ti urobil? Želania a túžby by boli rôzne – s dlhým zoznamom. A niekto by si možno aj dnes želal a prial, aby sa na všetko to, čo sa deje (nielen na Ukrajine) pozeral v Božej pravde – a Božími očami.
Tak aj ja a ty – smieme Mu „o tom“ povedať. Čo ti leží na srdci.. O čo už možno aj roky zápasíš, s čím si nevieš rady, s čím nevieš pohnúť.. Úplne tak jednoducho a prosto. Bez okolkov, bez zaobaľovania, ktorého sa neraz my ľudia dopúšťame. Pred Bohom stačí byť úplne stručný a výstižný. Tak, ako onen žobrák.. Veď podľa slov Martina Luthera sme všetci žobráci.. Žobráci milosti Božej..