Krížová cesta
Tragédia sa nezačala, až keď do dobytčích vagónov hnali obete „riešenia židovskej otázky“, napísal historik Ivan Kamenec k 80. výročiu začiatku deportácii židovského obyvateľstva do koncentračného tábora v Oswienčime… Túto smutnú udalosť sme si pripomenuli v piatok 25. marca 2022. V daný piatok si zároveň pripomíname aj výročie sviečkovej manifestácie, ako Bratislavský Veľký piatok z 25. marca 1988. Tragédia a krížová cesta židovského národa sa začala oveľa skôr, ešte koncom 30-rokov minulého storočia.
V tejto spojitosti nás môže napadnúť otázka – kedy začala Ježišova krížová cesta? Po zatknutí v Getsemanskej záhrade? Podľa väčšinovej predstavy a mienky až vtedy. V skutočnosti však začala už oveľa skôr. Vlastne už Jeho narodením, Jeho prvým dotyk so zemou, po ktorej chodil 33 rokov. Prvé zastavenie Krížovej cesty v rímsko-katolíckej cirkvi nesie názov: Ježiš odsúdený na smrť. Tak by sme mohli konštatovať, že sa to začalo práve týmto rozsudkom. Prvý rozsudok smrti však podpísali už obyvatelia mesta, kde Ježiš vyrastal (Lk 4, 16-30). Boli to Jeho rodáci v Nazarete. Tam prežil svoje detstvo. Neprijali Ho.. Poznali Ho odmalička.. Svojim rodákom hovoril niečo, čo razantne odmietli počúvať. Možno si aj zapchávali uši. Možno aj krútili hlavami. Jeho slovo sa dotklo ich sŕdc, ale inak ako na Letnice. Vtedy tam zhromaždených to „bodlo“ v srdci. Teraz – pri Ježišovej návšteve jeho Nazareta to slovo urazilo. Čítajte si prosím celý odsek z Lukášovho evanjelia 4, 16-30. V deň sobotný vošiel do synagógy. Išiel tam, kde boli ľudia. Ľudia Ho vždy priťahovali. Čítal lekciu z Božieho slova. Keď ju dočítal, pripojil krátky výklad. Aplikoval Božie slovo do súčasnosti. Spomenul vdovu zo Sarepty a Námana Sýrskeho. To asi nemal. A dal aj to slovo, že ani jeden prorok nie je vzácny vo svojej otčine. Vskutku sa urazili a vzplanuli hnevom.
„A všetci v synagóge vzplanuli hnevom, keď to počuli, povstali a vyhnali Ho z mesta a viedli až na kraj vrchu, na ktorom bolo vybudované ich mesto, aby Ho zostrčili. Ale on prešiel pomedzi nich“ (Lk 4,29-30) Dovoľte spomienku – rád sa vraciam a spomínam si na Nazaret a jeho návštevu v marci 2009 . Náš sprievodca nám ukazoval onú skalu, kde sa to malo udiať. Týčila sa do výšky, bola neprehliadnuteľná. Bez sprievodu by sme týmto súvislostiam neporozumeli, aj keď by sme si onú skalu všimli a videli ju. A bol práve piatok a mezuín zvolával rozhlasom z veže na modlitby. Vychádzali sme z Nazaretu a práve v tom čase išiel niekto okolo mňa z našej skupiny a povedal krásnu vetu, krásne vyznanie, pri ktorej sa mi vždy viac rozbúši srdce: „Pán farár – ako som rád a veľmi vďačný, že som evanjelik!“ Bola to taká momentka, na ktorú sa nedá zabudnúť. A bolo to práve v Nazarete..
Evanjelista Ján v tom svojom slávnostnom úvode a prológu píše:
„Do svojho vlastného prišiel, a Jeho vlastní Ho neprijali. Ale tým, čo Ho prijali, dal moc stať sa dietkami Božími, tým, čo veria v Jeho meno.“
J 1,11.12
Pri obyvateľoch Nazareta sa tak nestalo. O nich platí žiaľ, tá prvá polovica výroku zaznamenaná vo verši 11. Ktorú časť tohto veľmi známeho výroku môžeme aplikovať na seba? Ideálne by bolo, keby to bol ten druhý citovaný 12. verš – „ale tým, ktorí Ho prijali..“ Ešteže existuje slovíčko „ale“.. Tá situácia nie je celkom bezvýchodisková.. Niekedy nabudúce si všimneme to slovko „ale“ v trochu širších súvislostiach.
Ježiš Kristus niesol svoj, aj kríže iných mnohé roky. Jeho krížová cesta nezačala na Zelený štvrtok večer po zajatí. Ak sme vykúpení Jeho krížom a zmŕtvychvstaním (a sme – zámerná formulácia), potom je to cesta celého Jeho života – s nástrahami smrti, ale aj zábleskami zmŕtvychvstania, ktoré ponúkal vždy, keď vyliečil malomocného, zachránil odsúdeného, vrátil zrak, sluch, či oživil vyschnutú ruku. Plnil program, ktorý si „vypožičal“ od proroka Izaiáša a ohlásil ho tesne pred tým, ako Ho vyviedli zo synagógy. (Lk 4, 16-19)
Tak je to s našimi krížovými cestami a s našimi zmŕtvychvstaniami. Krížová cesta v Jeruzaleme – pri vašej osobnej návšteve vás v mnohom sklame. Namiesto stíšenia vás čaká rušná tržnica s mnohými malými obchodmi. Už som o tom písal, predstavoval som si to úplne inak. Až potom som si spomenul, ako ma v tejto oblasti „varovala“ jedna sestra, že Via dolorosa bude veľmi náročným výstupom na Golgotu, keď som jej opisoval pred návštevou, na čo sa najviac teším v Izraeli a v Jeruzaleme. Dala mi istú „výstrahu“, ktorej som vtedy nerozumel. A porozumel som až potom, ako o tom počujeme aj v pašiách slovami: „..potom pochopíš..“ Bola to ozaj náročná cesta a výstup „nahor“ s ponukami tohto sveta a obchodovaním a zjednávaním „za dobrú cenu.“
Dovoľte, aby som v tejto spojitosti si spomenul na „krížovú cestu“ Jána Kormana (5.11.1904 – 17.6. 1993). Bol výnimočnou osobnosťou aj v krátkej, vyše 70-ročnej histórii nášho cirkevného zboru. Bol to náš najdlhšie pôsobiaci zborový dozorca vo Vysokých Tatrách – viac, ako 40. rokov. Mal som ho možnosť poznať na začiatku môjho pôsobenia v cirkevnom zbore. Rodom z Liptova, prežil svoj celý aktívny život v Tatrách. Po konfiškácii majetku aj on všetko stratil. V reštitúcii mu vrátili domček v centre Tatranskej Lomnice, v blízkosti hotela Lomnica. Som vďačný, že sa toho dožil.. Dnes sú to Klenoty v Tatranskej Lomnici, jeho obchodík, kde predával upomienkové predmety pre návštevníkov našich veľhôr.. Po požiari kostola v Tatranskej Lomnici – 31.8.1981 a jeho následnej nanovo realizovanej opätovnej oprave, pred dokončením, išiel až do Prahy pre kríž do tohto chrámu. Podľa svedectva jeho rodiny, bolo to ešte pred revolúciou – ho nechcel zobrať žiaden taxikár, pretože na pleciach niesol onen kríž. Prešiel cez celé Václavské námestie, až na stanicu, aby ho doniesol do chrámu pod Lomnickým štítom. Jeho rodina túto cestu označila, ako Krížovú cestu.
Myslíme aj na ukrajinskú krížovú cestu. Po tieto pôstne dni často na nich myslím. A myslím, že nie som v tom sám. Je to cesta mnohého utrpenia a bolesti, ktorú musia „zaplatiť“ za svoju slobodu. Pašie nám budú už čoskoro a opäť pripomínať, že my sme nemuseli nič platiť. Pre nás je všetko zadarmo. Myslím aj na náš revolučný rok 1989, nežnú revolúciu bez akéhokoľvek prelievania krvi. V porovnaní s trpkým dneškom mi to príde ako zázrak. Za slobodu sme nemuseli platiť takto bolestivým spôsobom. A v tej duchovnej oblasti to platí, že za nás zaplatil Kristus, nie striebrom, ani zlatom, ale svojou svätou predrahou a nevinnou svojou krvou (Martin Luther). Sloboda naozaj niečo stojí.. Možno si to práve na pozadí vojnového konfliktu ešte viac oceníme, keď si to nanovo uvedomíme. Preto chceme „bdieť“ s našimi východnými susedmi ešte o niečo viac. Nezaspať, ale bdieť. V pašiách sú aj tie známe slová Pána Ježiša, keď prišiel k učeníkom a našiel ich spať, tak im povedal: „Či ste nemohli bdieť so mnou aspoň hodinku? Bdejte a modlite sa, aby ste neprišli do pokušenia, duch je hotový, ale telo mdlé.“ (Mt 26,40.41)
Témou 4. pôstnej nedele je posolstvo z proroka Izaiáša:
„Radujte sa s Jeruzalemom a jasajte v ňom všetci, ktorí ho milujete. Radujte plesajte s ním všetci, ktorí trúchlite s ním.“
Iz 66,10
V latinskom jazyku je to Laetare.. Aj napriek mnohej bolesti našich susedov, sme pozvaní k radosti. Je zaplatené. Sme vykúpení z otroctva hriechu do predivnej slobody dietok Božích.. A to je dôvod k radosti z našej záchrany pre večnosť, aj napriek mnohej žalosti postihujúcej našu časnosť. „Zloba večne brojí.. Pri mene Ježiš stojí..“ pripájam sa k tomuto vyznaniu slovami piesne .. (ES 480)