Marcový pozdrav z Areopágu II.
Pavel v Aténach čakal na svojich spolupracovníkov. Rozhorľoval sa v ňom jeho duch, vidiac, že mesto je oddané modloslužbe. Ak v dobe apoštola mali Atény cca dvestotisíc obyvateľov, môžeme si živo predstaviť, čo sa tam všetko odialo. Bola tam aj židovská synagóga. V tom dávnom starom svete to bolo kozmopolitné mesto, ako mnoho miliónových miest je aj dnes na svete. V Aténach sa aktívne pestovala filozofia – epikurejci a stoici. Mali mnohých bohov. Area, boha vojny vzývali na Areopágu. A mali aj spomínaných mnohých ďalších. Čo ak ale na nejakého zabudli? Pre istotu postavili oltár „neznámemu bohu“. Boli celkom prezieraví, že? To sa Pavlovi ale veľmi hodilo. To bol bod nadviazania. V úvode kázne ich veľmi „pochválil“, že sú veľmi bohabojní. Toho sa chytil a od toho sa aj ďalej vo svoje zvesti aj „odrazil.“ Nesfúkol ich za to, že majú toľko sôch a toľko bohov. Neskritizoval ich hneď v úvode za to, že sú modloslužobníci najhrubšieho zrna. Čítajte tú kázeň vždy znova a znova. Pavel chodil s otvorenými očami. Pán aj nám dnes dáva toľko podnetov, aké rôzne obrazy môžeme použiť v kázni. Na čo nadviazať. Areopágom je svet, v ktorom žijeme. Odrazovým mostíkom, bodom nadviazania, môže byť ozaj všeličo s čím sme konfrontovaní v každom novom dni nášho života. Svedkovia Jehovovi veľmi radi poukážu na počasie alebo na súčasnú situáciu vo svete a chytia sa rozhovoru s človekom na ulici. A postupnými krokmi dôjdu tam, kam sa chcú dostať, pokiaľ s nimi človek samozrejme v rozhovore ide ďalej. Nie, nechceme sa im podobať. Ale naplno využívať obrazy, ktoré ponúka dnešná doba. Aplikovať Božie slovo v praxi. Náš brat farár Ján Midriak v Prešove, pri ktorom som spolu s ostatnými vtedajšími mládežníkmi v Prešove vyrastal, nás tomu, myslím veľmi dobre naučil. Aplikovať Božie slovo do súčasnosti. Pretaviť ho do najrozličnejších a najpestrejších situácii nášho každodenného života. V tej aplikácii bol veľmi zdatný, obdarený Duchom Božím. A preto sa nikdy na prešovskej kazateľnici nevykázal. Čerpal námety z najrozličnejších oblastí a sfér života. Jeho kázne v tých starších, ale aj v najnovších postilách to potvrdzujú. Siahnite po nich. Rozhodne ide aj o kvalitnú exegézu daného textu, ale aj o praktické príklady zo života. Dnes veľmi potrebujeme sviežu aplikáciu Božieho slova do súčasnosti. V tomto nám všetkých slúži príkladom Kazateľ všetkých kazateľov – Pán Ježiš Kristus, ktorý kázal o poľných ľaliách a poletujúcom nebeskom vtáctve. Jeho kázeň na vrchu (Mt 5-6-7) je nevyčerpateľným zdrojom inšpirácie ku kazateľskej činnosti. Čerpáme námety z každodenného života. Mne sa to mnohokrát stáva, že niečo čítam, niečo ma veľmi osloví, tak si poviem: „Tak toto určite použijem.. to je skvelý príklad.“ Príklady sa veľmi dobre pamätajú. Hostia, prichádzajúci do Tatier si roky pamätajú kázne, na ktoré som už aj ja dávno zabudol. Oni mi ich často s láskou pripomenú. A sú to mnohé veľmi milé úsmevné príhody.
Nie tak dávno som čítal o pravidlách pri golfe a povedal som si, že to určite použijem. Pri hre vo štvorici ide o tzv. „pozicionálnu sanktifikáciu.“ Ide o nejaké športové „posvätenie“, keď body hráči nezískavajú za výkon, ale za to, s kým sa poznajú. To ma veľmi zaujalo. Nejedná sa pritom o žiadne rodinkárstvo, ale o serióznu hru. To by ma ozaj nenapadlo, že golf môže mať niečo do činenia s teológiou. A ja hneď myslím ani nie tak hru, ale na môj vzťah k Trojici, na môj každodenný život s Pánom. Ak mám vzťah s Trojicou, tak môže ísť aj v mojom prípade o „štvorhru.“ „Body“ získavam najmä za to, s kým sa poznám. Ak idem v uvažovaní ešte ďalej, tak „body“ ozaj získavam za to, v Koho vlastne verím. Spolu s Pavlom vyznávam: „Viem, komu som uveril.“ (2 Tim 1,12) Pri tejto hre ide o to, že sa dá „profitovať“ z kontaktu, povedané dosť zjednodušene. S kontaktu a zo vzťahu s Bohom môžem veľmi profitovať. Najmä duchovne! A nejde pritom o žiadnu hru! Ide o tzv. „milostivú výmenu“: moje hriechy už nepatria mne, ale Kristovi a Kristova spravodlivosť prináleží mne. Potvrdzujú to slová apoštola:
„Toho, ktorý nepoznal hriechu, urobil hriechom za nás, aby sme my boli v Ňom spravodlivosťou pred Bohom.“
(2 K 5,21)
Pavel v kázni spomína onen „oltár neznámemu bohu“. Tu sa odrazí a začne pohanom mocne kázať: „Boha, ktorého neznáte, Toho vám ja zvestujem.“ To je ten kľúčový bod, bod nadviazania, z ktorého je možné zvestovať evanjelium. Svet je plný rôznych bohov. Podľa Martina Luthera je bohom pre človeka to, čo je pre neho to najdôležitejšie. Pre koho je najdôležitejšia kariéra, pre toho je kariéra jeho bohom. Pre koho sú najdôležitejšie peniaze, pre toho sú peniaze jeho bohom. Pre koho je najdôležitejšia strana, vodca, národ, rasa – pre toho je toto jeho bohom. Svet bol a je preplnený „známymi bohmi“. Tržnica sveta a márností je v tomto svete veľmi bohatá. Ponúka mnoho. Na dnešnom Areopágu je poriadna tlačenica bohov a bôžikov. Táto moderná doba kladie pred nás mnohé výzvy. Starý, obnosený a ošúchaný slovník v cirkvi už nestačí. Kostolná reč už dnes potrebuje viac, než len frázy, ktoré ľudia aj v cirkvi roky dlho počúvajú. Kázeň na Areopágu je výzvou. Osloviť aj tých „mimo“, pritiahnuť živým slovom tých, čo už odišli. Mnohých sme počas dvoch rokov pandémie stratili. Niektorí odišli z vlastného rozhodnutia, alebo zo strachu. A mnohí odišli do večnosti. Sú to veľmi citeľné, ale aj viditeľné straty. Kázeň na Areopágu je pre mňa ozaj veľkou výzvou. Tak som ju prijal pre mňa samotného. Priblížiť sa k ľuďom aj ich slovníkom, ale najmä srdcom. Nie je to vždy ľahké, ako sa to napíše slovami. Náš Pán Ježiš Kristus sa ku nám všetkým priblížil svojím srdcom. Apoštol Pavel hovoril v termínoch, ktorým všetci rozumeli. Svojou zvesťou je vo svete, kde sa poslucháči cítia doma. Keď začne s druhými hovoriť, začína tam, kde sa oni práve nachádzajú. Ukazuje im, že s nimi má mnoho spoločného. Inak povedané, na základe spoločnej témy sa dostávajú ďalej a ďalej. Spoločný východiskový bod ich posúva dopredu. Nejedná sa o jeho populizmus, nejaké jeho lacné nadbiehanie a prispôsobovanie, ale o úprimnú snahu nájsť onen spoločný základ. Tým základom je o.i. aj to, že každý človek má „nejakého boha“. Pavel cituje slová básnika Epimenidesa (Tít 1,12) a Aratusa a dáva im celkom nový obsah. Aratus vo svojej básni píše: „Každá ulica, každé trhovisko je plné Dia, dokonca každé more a každý prístav je plný Dia… V ňom sme a v ňom sa pohybujeme“. Aratus iste nemyslel vo svojej básni na Hospodina, ale na Dia. Prečo ho teda Pavel cituje? Akoby hovoril, že to, čo si poslucháči predstavujú pod Diom, alebo aj pod inými bohmi, je v skutočnosti Hospodin, živý Boh. To, čo očakávate od svojich bohov, vám dá len a len Hospodin. Nebojí sa, že sa zhodí a strápni pred svojimi poslucháčmi. Má jeden jediný cieľ – ukázať na Krista. O nič iného mu ani nejde. Tak urobí v závere kázne. Jeho kázeň je prísne kristocentrická. Kresťanom do Korintu napísal: „Lebo som si umienil nič iného nevedieť medzi vami, jedine Ježiša Krista, a to toho ukrižovaného.“ (1 K 2,2) Taká má byť aj naša dnes – plná Krista – ukrižovaného a vzkrieseného! Ani Ares, ani Mars. Nie sme predsa stúpencami vojny. Ani tej na Ukrajine! Náš Pán je Knieža pokoja (Iz 9,5), Kristus je náš pokoj (Ef 2,14). Jedine Kristus. Solus Christus! „A nieto spasenia v nikom inom, lebo nebolo dané pre ľudí iné meno pod nebom, v ktorom by sme mali dôjsť spasenia.“ (Sk 4,12)