Iné Vianoce 2020 – 2021

 Rok 2020 si budeme veľmi dobre pamätať.. Nielen kvôli dvom „20“ hneď po sebe idúcim. Aj keď aj táto skutočnosť je veľmi pozoruhodná. Vstúpil do novodobej histórie tak, ako žiaden iný. Rok, keď začala celosvetová pandémia.  A  6. marca 2020 bol u nás zaznamenaný prvý prípad nákazy  koronou. A odvtedy počty iba stúpali, občas aj klesli, ale len výnimočne. Valilo sa to (doteraz) v troch vlnách, z ktorých najničivejšia je práve táto prebiehajúca tretia. Rok 2020 sa ešte ani neskončil a už sa dostal aj do slovného úslovia. To sa máloktorému roku stane. V anglicky hovoriacich krajinách  na adresu tých, ktorí urobili niečo bláznivé v živote sa tínedžeri vyjadrovali veľmi zaujímavými slovami: „Aj ty si sa už z toho všetkého 20-20!“ Aby sme tomu porozumeli v doslovnom preklade : „Aj ty si sa už z toho twenty-twenty.“ 

    Rok 2020  nám dal poriadne „zabrať.“ Ten už ale je dávnou minulosťou. Ale práve v jeho závere sme svätili Vianoce, ktoré sme netrávili v spoločenstve zboru a cirkvi. Po Veľkej noci 2020 boli „zatvorené“ aj Vianoce. Aj rok 2021 je takmer už minulosťou. Chrámy počas tohtoročných Vianoc  zatvorené neboli, čomu sme sa veľmi potešili. Musíme sa však aj naďalej správať veľmi zodpovedne. Roky 2020 – 2021 vstúpili do histórie  ako  roky trápenia s Covidom-19.  V končiacom roku 2021  sme počas leta a jesene mali zaujímavú sériu nedeľných zamyslení, o tom aká smie a má byť naša modlitba. Inicioval to Covid-19! Aká teda?  C-ieľavedomá, O-sobná, V-ytrvalá, I-inovatína a inšpiratívna, D-uchaplná (COVID).  Sestra Lenka Mlynarčíková z Tatranskej Polianky urobila k tomu príležitostné záložky. Z dejín vieme, že prelom storočí a roky po tomto prelome boli vždy sprevádzané  rôznymi epidémiami, napr. španielska chrípka, či veľmi rozšírené dodnes TBC. Roky po 2. svetovej vojne  –  v trvaní priemerne jedného ľudského života  75 rokov boli relatívne pokojné a kľudné. Všetko sme takmer považovali za samozrejmosť  a veľa Božích darov nám aj zovšednelo. Epidémia a pandémia koronavírusu nás pozývala (a robí tak aj dodnes) vrátiť sa opätovne  k prameňom, ako to poznáme z dejín reformácie cirkvi. To známe a stále aktuálne – „Ad fontes“ – k prameňom prichádza s novou čerstvosťou aj po viac, ako 500 – rokoch od reformácie..  „Lebo  u Teba (u Boha) je prameň života a v tvojom svetle svetlo vidíme.“ (Ž 36,10) Máme pozvanie vrátiť sa k prameňom živých vôd. Vrátiť sa  k podstate úplne všetkého  – k Bohu. K Tomu, kde to všetko pramení. 

     Od neznámeho autora som si na adresu ešte roku 2020 prečítal:

„Nebol ťažký, ale bol náročný, aby sme pochopili, čo je skutočný DAR. Nebol smutný, ale bol plný skúšok, aby sme vedeli oceniť, čo je RADOSŤ.  Nebol zlý, ale bol spravodlivý, aby sme si vážili, čo je DOBRO.  Nebol rýchly, ale bol plný lásky, aby sme poznali cenu slova ČAS. Nebol plný samoty, ale bol plný príležitosti, aby sme zistili, čo je POKORA. Nebol zlomový, že by nás ochudobnil, ale bol nekonečný, aby sme mali BOHATSTVO. Nebol neľútostný, ale bol plný búrok, aby sme videli DÚHU.  Nebol krutý, ale plný života, aby sme spoznali, kto je Hospodin.“

A to sa dá vztiahnuť aj na rok 2021, ktorý je už tiež minulosťou. 

    Je vždy pozoruhodnou skutočnosťou, že Vianoce svätíme vždy na konci kalendárneho roka. Je v tom jedinečné predznamenanie, že  po všetkých aj smutných, aj tragických správach prichádza v pravý čas tá najlepšia správa všetkých čias. Boh sa v Kristu stal človekom. A byť človekom po 1. Vianociach nadobúda  celkom nový zmysel.  Boh sa stáva človekom – už nie je vzdialený, ale Emanuel, čo znamená Boh s nami (Mt 1,23). Boh už nie je za siedmimi horami a siedmimi  dolami, ale v Kristu veľmi blízky.  Bližšie, ako si myslíš. To je aj moje osobné krédo. Bližšie, než si to vieme  racionálne predstaviť. Vskutku to môžeme uchopiť iba vierou.  V ŇOM sa stretlo nebo so zemou  tak, ako nikdy predtým a ani nikdy potom.  Dve množiny sa spojili do jednej a výsledok tohto prieniku je narodenie Božieho Syna Pána Ježiša Krista. Boh sa nám v Kristu úplne a celkom otvoril. Otvoril nám svoje srdce.  Túžba byť Bohom je známa už od čias Adama a Evy – budete ako Boh (1 M 3,5).  Prvé Vianoce ale prinášajú paradoxy – Boh sa naplno stáva človekom!  Musí to byť niečo úžasné a veľkolepé a veľmi šľachetné, ak sa nám Boh chce stať podobný vo všetkom,  v Kristu ešte bližší. Priblížiť sa nám mohol len cez telo, cez to, ako sme my aj my prišli na tento svet. Tak Boh v Kristu prišiel  rovnako, ale bez „vôle muža“, počatý mocou Ducha svätého. Vianoce nás pozývajú byť pravým človekom, keďže Ním sa stal aj sám Boh! Práve v tomto  jedinečným odsekom  je text z listu Filipským 2,5-11. (Píšem o tom na inom mieste v článku „Kristova kenóza“)  V hymnuse apoštola Pavla je  mocná zvesť, ale aj túžba nášho Boha  byť v podobe človeka. Podobať sa nám ľuďom vo všetkom, okrem nášho hriechu.   Vianoce, to je Boží „zápočet“  z Kristovho poníženia. A Veľký piatok  priniesol ešte ďalšie poníženie. Na Veľkú noc prišlo povýšenie vo vzkriesení  a  po vykonanom diele náš Pán a Spasiteľ Ježiš Kristus došiel v nebi  konečného povýšenia. Od prvých Vianoc, keď sa Boh stal človekom, pomenovanie a označenie človek znie už inak, ako predtým. Pripomeňme si tento citát rukého klasika  M. Gorkého: „Človek, to znie hrdo!“ 

    Boh otvoril  pre nás svoje milujúce srdce. My však na Vianoce, na 2. sviatok vianočný počujeme aj o „otvorenom nebi“. Videl ho Štefan, na ktorého mučenícku smrť spomíname uprostred vianočnej radosti. Otvorené nebo, ktoré videl Štefan  (Sk 7,57)  inicioval Boh. Môžeme písať aj o „otvorenej zemi“ – to je a môže byť srdce človeka – moje a tvoje. Človek bez Boha a bez lásky nie je úplný a celistvý.  To je odkaz prvého martýra, milovníka Krista. A pridajme k tomu aj otvorenú náruč Božiu, ako to čítame v podobenstve o márnotratnom, či stratenom  synovi (Lk 15, 11-32). Takou otvorenou náručou, ako výstižný príklad z prírody nám môže poslúžiť dolina nášho veľmi obľúbeného  Zeleného plesa. Počas vianočnej uzávery 2020 sme práve na Štefana stúpali vyššie a vyššie – na Brnčalovu chatu. Nemohli sme ísť do chrámu murovaného, tak sme išli do toho Božieho.  Keď vyjdete celkom hore, tak sa vám tá dolina  tak otvára, ozaj ako Božia náruč. So slovenským Matterhornom -dominantnou vpravo Jastrabou vežou. Je veľmi impozantná a  dominuje nad celým údolím. 

    Roky 2020 a 2021 priniesli aj  ťažké lúčenia, priniesli aj nové zvítania. Všetko je v pohybe v zmysle onoho: „Všetko plynie.“ (Panta rhei) Chrámy počas Vianoc 2021, súc už otvorené  boli takmer  poloprázdne kvôli obmedzeniam. To si vôbec nepamätáme. Naopak, pred rokmi praskali vo švíkoch. Mnohých tento pohľad rozžialil. Po službách Božích v Gerlachove, kde som zastupoval, mi istý brat so slzami v očiach povedal: „Brat farár, pamätáte sa, keď ste u nás pred časom zastupovali práve počas Vianoc,  na náš plný kostol?“ Áno, odpovedal som, aj u nás v Tatrách neboli plné, ako po minulé roky.  Tak to prežíval aj náš najmladší Tadeáš.  Keď sme sa aj doma o tom rozprával, tak povedal: „Oveľa lepšie, ako pred rokom!“ (keď bol lockdown) A onen brat mi poďakoval slovami: „Ďakujem, toto som potreboval počuť!“  Radosť nemôžeme vidieť a nachádzať v počtoch účastníkov v kostole, aj keď sme sa im vždy veľmi potešili. Potrebujeme ešte iný dôvod k radosti. Oveľa hlbší!  Radosť, ktorá nezávisí na istých konkrétnych okolnostiach. Radosť je stav nášho srdca, závisí  od konta nášho srdca.  Radosť je predsa  najprirodzenejší stav nášho vnútra, pretože radosť je jedna z podôb Božej lásky.

      Počas adventu sme tak trochu aj s napätím očakávali, akú budú mať podobu Vianoce 2021.  Splnili sa naše očakávania?  Mali sme rozhodne  „iné Vianoce“ 2020  a 2021. Boli biele a mrazivé. Je dôležité, že boli, nikto nám  ich nezrušil. Aké je to naše    „obhliadnutie“  po „iných“ Vianociach?  Ich inú vonkajšiu podobu vidím v tom podstatnom  –  Boh volá opäť a nanovo  po láske v   každej dobe –  keď povoláva k pozemskému životu svojho Syna z večnosti (z pra-existencie) do tejto  časnosti. Tak povolal aj nás k životu v tomto svete. Povolal aj nás – aj mňa – povolal to, čoho  nebolo, (v porovnaní s Kristom), aby po prežitom pozemskom živote sme s naším Pánom trávili celú večnosť. Povolal to, čoho niet, votkal nám do duše ušľachtilú túžbu – milovať a byť milovaný. Iba Božia láska uhasí smäd našej duše. Nájdeme ju v prameni, ktorý nikdy nevysychá. O čom boli Vianoce 2020 a 2021? Návratom k tomu pôvodnému zmyslu a Tomu najpodstatnejšiemu – k živému  Kristu!