Stretnutie pri Jákobovej studni II.

 Pri studni však tí dvaja diskutujúci z dvoch úplne odlišných svetov  to vôbec konfrontačne neriešia. Pán Ježiš sa v rozhovore sústreďuje na kult – teda význam poklony  Pánu Bohu a jeho podstatu.. A konštatuje, že práve Ním sa niečo končí a zároveň začína. Začína sa univerzálny kult. „Prichádza hodina a už je tu“, konštatuje pri studni.  Spása je síce zo Židov, ale tu neplatí žiadna protekcia u Boha. Ježiš sa inkarnoval do Izraela a narodil sa ako Žid. Spása sveta je teda spojená s Ním, a s Jeho  Božím ľudom. Ale prichádza hodina, keď ani Židia nebudú mať viacej žiadne špeciálne privilégia. Prichádza nový kult, teda spôsob uctievania Pána Boha po novom. V úplne novom móde –   v Duchu a v pravde.  Už viac nepôjde o otázku – kde? Ale odteraz sa bude potrebné pýtať –  ako? No predsa –  „v duchu a v pravde.“  To často počujeme počas našich zhromaždení. Pri výzve k modlitbám a k stíšeniu.  Pripomeňme si, že práve tento Ježišov slovný zvrat pochádza  od studne – „v duchu a v pravde“. Tak sa modlime takto.. Je to veľmi obohacujúce.. 

     Niečo sa naozaj končí. Končí sa prinášanie obetí, ako to konštatuje list Židom v  10. Kapitole. Obete prestali. Ešte príde tá „obeť všetkých obetí“ na Golgote.  Ďalšie už nebudú potrebné, pretože Mesiáš  zomrie na dreve kríža. Aj židia Ho čakali, aj Samaritáni. Žena v tom nerozlišuje, ale vie, že má prísť. „To som ja“, ktorý hovorím s tebou. To musel byť silný moment. Chvíľa ticha. Či aj dlhší okamih. Čas sa akoby zastavil práve v danej chvíli. Stretnutie pri studni tým vrcholí. Stretnutie, ktoré začalo Ježišovou iniciatívou. Bez Neho a Jeho aktívneho prístupu k týmto „nepriateľom“  Božieho ľudu by sa tento príbeh veľkej kapitoly do Biblie nedostal.  To bol veľmi  silný moment – vtedy pri studni. Ako aj vtedy, keď Simeon vzal do náručia 40-dňového Pána Ježiša v chráme (Lk 2, 25-35). Simeon sa dočkal. Aj oná žena, ktorej ani meno nevieme  – sa dočkala. A pritom Ho tak intenzívne, ako  práve spomínaný Simeon ani nečakala.  Prišiel akoby priamo za ňou. Ako styčnú a kontaktnú osobu na všetkých Samaritánov. Otec takýchto ctiteľov chce mať všade – aj pod Tatrami. Začínal pri studni so ženou, pokračuje ďalej.. Cez veky a stáročia. Až podnes..  Uctievanie v duchu a v pravde pokračuje a napreduje ďalej.  V tvojom chráme, v komôrke Tvojho domova, či srdca, aj pri Skale v Tatranskej Polianke.. Na turistike v horách. Kdekoľvek sa ocitneš – napr.  v lete pri mori. Všade si to môžeš vychutnať –  v duchu a v pravde.. Už nezáleží ani na čase ani na priestore. Ale na spôsobe a na Tvojom srdci.. Pán Boh môže a aj je všade..   Ale najlepšie je mu v Tvojom srdci.. 

     Záver príbehu sa odohráva v príchode učeníkov, ktorí odišli nakúpiť  jedlo. Divili sa, čo sa všetko –  pokiaľ boli mimo – odohralo pri studni,  ale nikto sa neodvážil to okomentovať. Ešte nevedia a ani netušia, že tento starý poriadok  „nekomunikácie“  je už prekonaný práve v ich Majstrovi  Ježišovi a prichádza vskutku niečo nové a pozoruhodné. Je to vlastne prvá lastovička. Tá ešte síce nerobí leto, ale prídu ďalšie a ďalšie stretnutia, napr. aj na pohanskej pôde so ženou Sýrofeničankou (Mt 15,21-28). A kde je tá žena z nášho príbehu?  Stratila sa nám?  Medzičasom odišla do mesta, nechala tam džbán. Zabudla ho? Už ho nepotrebovala?  Zaujímavý detail je v závere opisu tohto príbehu, keď Ján píše, že až akoby ani o vodu nešlo.  Voda ju tam vlastne priviedla, tá základná potreba života a od studne beží preč s vodou „vyššej kvality“, vodou nepominuteľnou.  Rozbehla sa do mesta, na džbán pravdepodobne zabudla. Našla vodu, ktorá ju bude až do konca života „držať nad vodou“, ako to spieva jedna stále populárna slovenská  hudobná skupina. Vždy keď bude k studni prichádzať, spomenie si na Toho cudzinca, ktorý sa jej ako prvý prihovoril. Kto vie, akú mali podobu jej ďalšie príchody k studni, či už začala naberať skoro ráno, alebo neskôr večer.. O tom už nič nevieme. Akú podobu by mal jej život, keby ho vôbec nebola stretla.. Akú podobu by mal náš život, keby sme Spasiteľa sveta neboli stretli a keby sa nám nebol dal poznať. On je vo všetkom iniciatívny. On všetko začína, On je ten, ktorý nás prvý miluje. Túto iniciatívu opäť zaznamenal Ján v liste: „My milujeme, lebo On prvý miloval nás.“  (4,19) 

      Akú podobu dostal jej ďalší život v každom novom dni jej života.. Môžeme sa iba domnievať, že iba tú najušľachtilejšiu. S naplnením života i každého nového dňa jej putovania. Po Ježišovom seba-zjavení beží do mesta, bez džbánu, aby po osobnej skúsenosti s Ježišom vyrozprávala aj iným, čo sa jej prihodilo. To, čo s ním zažila je dostatočné na to, aby sa rozbehla k ľuďom. Predtým sa ich stránila, teraz ich potrebuje, aby im všetko vyrozprávala. Vychádza zo svojej tajomnej 13. komnaty. Už sa viac nebude skrývať. Už nemá dôvod. Stretla „muža“ svojho života.. Toho pravého na celý život. Nielen pozemský, ale aj večný.   A tak sa ona sama  stáva  „prameňom vody prúdiacim k večnému životu“, keď aj iným chce o tom rozpovedať, čo s Ním zažila. Dal sa jej poznať, vyšiel jej duchovne v ústrety, neodsúdil ju.  Všetko tomu nasvedčuje, že aj svojich rodákov  chce pozvať k Nemu. Pozývajme k Ježišovi. To je evanjelium, keď sa jeden žobrák stretne s druhým žobrákom a povie mu, kde sa dá dobre najesť. Ona sa už duchovne „najedla“, no nebol to ešte celkom hlavný chod, bol to iba „predkrm.“  Aj ten však  stačil, aby nezostala na mieste, ale bežala do mesta Sychar. Veľa sa toho zmenilo v jej živote na pravé poludnie. Nechcela stretnúť nikoho – a stretla samého Boha! Má „podozrenie“ hraničiace s istotou, že ten neznámy cudzinec je očakávaný Mesiáš! Veď kto iný by jej mohol rozpovedať to všetko, čo predtým robila. Ale aj to málo stačí, aby ju to „rozpohybovalo“..  To je kresťanstvo v akcii, nič statické, ale v pohybe. Toľko pochopila, že si to nemôže nechať pre seba. Kde sa dá dobre najesť? Aj dnes? A dobre sa občerstviť? Kde nájsť vodu života? No predsa pri Ježišovi!  Priamo v Ňom! Príbeh zo Starej zmluvy v tomto smere môže byť pre nás poučný. Štyria  malomocní si v istej chvíli povedali:  „Nerobíme správne. Tento deň je dňom dobrých správ a my mlčíme.“ (2 Kr 7,9) Táto žena si to jednoducho nemôže  nechať pre seba. Je to deň, ktorý pre ňu učinil Hospodin. Jasá a raduje sa.. A hlavne nemôže mlčať! 

        Učeníci nakúpili jedlo a v závere príbehu nabádajú Majstra, aby jedol. A opäť vznikne nedorozumenie, ako pri vode pri studni. Pri slove „jedlo a pokrm“ Pán Ježiš myslí úplne na niečo iné. Po slove „jedz“ – Ježiš povie, že mojím pokrmom je plniť vôľu Toho, ktorý ma poslal. Učeníci ešte  nepoznajú  chlieb, ktorým je život a ktorým je sám Ježiš (J 14,6), tak, ako žena hneď  nepoznala živú vodu, ktorou je Ježiš. Učeníci nechápu, ako nechápal Nikodém, ani Samaritánka.  Ale všetko má svoj čas (Kaz 3,1). Pán Ježiš hovorí svojim učeníkom: „Ešte mnoho mám vám povedať, ale teraz neznesiete.“ (J 16,12)  Duch pravdy, ktorý príde, ten všetko objasní. Tajomstvo Ježišovho  poslania je v plnení Otcovej vôle.  Ježiš o tú Otcovu vôľu zápasil v Getsemane, definitívne si ju osvojil, stotožnil sa s ňou navždy. A zavŕšilo sa to na Goglote. Ježiš  v príbehu k záveru pokračuje v opise žatvy, ktorej je tak veľa nielen v Samárii.  Opäť sa obrátil na učeníkov, hovorí o evanjelizácii. Vyučuje a pripravuje ich na to, čo neskôr napísal ap. Pavel: „Ja som zasadil, Apollo polial, ale Boh dal vzrast.“ (1 K 3,6)  A opäť má tento príbeh rozmer „monokulturálny“, pretože hovorí so Židmi. Tieto dve roviny sa prelínajú týmto príbehom ako červená niť. Až pribehnú Samaritáni z mesta, po oznámení ženy a jej vypočutí Ho prosia, aby zostal u nich. A zostal ešte dva dni. Samaritáni stoja o Jeho prítomnosť. V evanjeliu Lk čítame (13,31-35), ako farizeji hovoria Ježišovi: „Vyjdi a odíď odtiaľto, lebo Herodes Ťa chce zabiť.“ V danej chvíli sa maskujú Herodesom. V tom je ich pokrytectvo.  My naopak prosíme  s Emauskými učeníkmi a ich prosbou: „Zostaň s nami, lebo sa už zvečerieva a deň sa nachýlil.“  Či ako spievame v pôste slovami predspevu: „Neopúšťaj nás Hospodine!“  Aký kontrast a paradox – odíď  – a –  zostaň! Zostal v Emaus, aj keď len na chvíľku, k večeri. V meste zostal dva dni. Čo všetko sa dá stihnúť aj za pár hodín?!  A tí, čo takto prosia, spoznávajú identitu Mesiáša. Je to na samaritánskej pôde. Objavenie identity Mesiáša, ktorý má prísť je v tomto stretnutí mimo hranice Izraela.  Ten čas sa naplnil. Ide o prvé vyznanie viery v Mesiáša, že On je spasiteľom sveta, a zároveň o prvé vyznanie z úst ženy –  a to ešte  Samaritánky. Počúvajú dva dni. Viera je z počúvania a počúvanie skrze slovo Kristovo. (Rim 10,17) Platí to až dodnes. To poznanie sa mocou Ducha Božieho dostalo až k nám, až do posledných končín zeme (Sk 1,8). Sme Jeho svedkami a ctiteľmi – v duchu a v pravde. Ježiša poznávame cez počúvanie Jeho slova. Ďakujeme, že máme k tomu uši, ale aj srdce. Kto má uši, nech počuje (Mt 13,9)  aj mocnú zvesť evanjelia tohto mocného príbehu jedinečnej veľkej biblickej kapitoly. Nech počuje a uverí celým svojím srdcom. Ako oná žena.. Haleluja