Symfónia jesene I.

 V jednej galérii ma zaujal obraz splašených koní. Vedľa obrazu bol štítok s jeho názvom: „Tak letí čas..“  Veru, až tak rýchlo..  „Niet hodnoty, ktorá by sa vyrovnala hodnote času“, povedal, či napísal J.W.Goethe.  Čas letí priam ako splašený, neraz konštatujeme.. Nikto z nás ho ale nemôže chytiť za „pačesy.“ Čas môžeme zastaviť jedine tak, že ho zastavíme doma na svojich vlastných hodinách. Ak sa opýtate staršieho človeka, často potvrdí, že počas jeho mladosti až tak rýchlo nebežal.. Tak to často konštatovala aj moja nebohá mamička. Je celkom možné, že jeho „zrýchlenie“ spôsobuje všadeprítomná technika okolo nás.   Čas je neúprosný vladár, tak to konštatuje Milan Rúfus v jednej básni – „ešte aj smrť vie premeniť na dar.“ Opakovane viacerí sa ma pýtajú, či je čas v takom svižnom tempe aj u nás v horách? Čas určite  plynie všade rovnako! Všetko ale tomu nasvedčuje, že čas v horách je k človeku predsa o niečo milosrdnejší. Zdá  sa predsa, že je o niečo „pomalší“ aspoň na pohľad v priestore  nie tak rušnom, ako napr. v mestách. V našom tatranskom  prostredí, ktoré mnohým prináša toľkým množstvo radosti a osvieženia. V známej piesni J.Kollára tak radi v Tatrách spievame: „..preč od hluku sveta..“ (ES 231). Z tohto dôvodu sem prichádzajú za liečením, dovolenkami, turistikou. Život v horách má ozaj „niečo“ do seba..  Niečo tajomné, životu priam nenahraditeľné a dušu vyživujúce. „Bližšie“ k vrchom štítom, nebesám, hviezdam, ako to neraz povedia mnohí. Nedá sa to celkom slovami postihnúť. Asi takto to skonštatoval jeden môj známy, vášnivý turista a horský vodca: „V Tatrách spoznáš aj seba, v súhre svetov v skalách.. Celkom ťa to prostredie „preonačí“, nechci preto viac, to ti určite  postačí.“  Z tohto dôvodu čas v horách aspoň symbolicky je  o niečo pomalší. Aj v čase jesene.  

      Žiadne ročné obdobie tak nehýri, ako práve jeseň. Myslím farbami. Poriadne  sa vyfarbí a vyšantí.. Ponúka nám tie najkrajšie a najpestrejšie možné farebné variácie. Ak si túto pestrosť chcete užiť, tak odporúčam prechádzku napr. v anglickom parku pri kaštieli v Strážkach. Toto miesto má svoje “genius loci“ po každej stránke.. Tá pestrosť, ktorú tam nájdete, je oázou pokoja a relaxu. Toľko farieb priamo v horách nenájdete. Parky, hýriace farbami, ju ponúkajú. Neraz to povieme aj o človeku, že sa poriadne „vyfarbil“. No najviac to rozhodne ale platí o jesennej prírode. K farbám patrí padajúce a šuchotajúce hrdzavo-zlatisté lístie. V haldách lístia na zemi je uložený pomyselný kód k tomu, že po zime príde nová jar. Niekto prežíva radosť zo  „šuchotu“ peňazí, niekto má zase radosť zo šuchotu padnutého lístia pod nohami. Daniel Hevier má veľmi pozorné oko a vnímavú dušu.  V texte piesne „Listové tajomstvo“ má aj tieto pozoruhodné slová: „Na jeseň zoskakujú z horiacich stromov listy. Každý si vezme so sebou svoje tajomstvo. Kto ho môže poznať? Kto ho môže zistiť? Možno len zametač v parku, keď chodníky čistí..“ Spomínaný autor to opísal tak bravúrne a tak čisto. Ono to lístie, keď príde „jeho čas“ stráca zelené farbivo – chlorofyl. Všetko je tak úžasne nastavené a načasované. To a  ešte mnoho iného jesenného a pestrého   vyvoláva vo vnútri istú melanchóliu. Tá akosi aj patrí k tomuto ročnému obdobiu. Antonio Vivaldi to priam zázračne pretavil do hudby.. Jeho „Štyri ročné obdobia“ sú veľmi „chutným“ dielom, ktoré sa tak rado počúva aj v takýto čas. Nie je ani dlhé, aby vás odradilo.. Dosť dlhé však na to, aby ste sa zastavili a zamysleli. Ktosi múdry povedal: „Nauč sa na chvíľu zastaviť, ináč ti utečie všetko, čo za to stojí.“ Aj hudba nám to vždy a opakovane ponúka. Postihuje úplne všetko, čo prežívame. Vyjadruje všetky naše emócie. Vytiahne aj tie najtajnejšie poryvy nášho vnútra.  Sprostredkuje nám stretnutie aj s Bohom. To, čo my chceme vyjadriť kvetom, ktorý darujeme, tak hudobní géniovia to vyjadrili svojimi notami. Umne ich poukladali na notové osnovy. Mnohí z nich si uvedomovali, že sú „len“ Božím nástrojom, aby nám niečo odhalili z večnosti. Tak to prežívam pri počúvaní najmä Bachovej hudby. A čo ešte všetko.. Nadhľad a do večnosti priam pohľad..   Na dni Tatranského seniorátu ešte v roku 2016  ma veľmi zaujal Antonín Dvořák v pásme „Hudba môjho života.“ Bol najstarším zo 14-tich detí, v rodine mäsiara porušil dlhoročnú tradíciu, vďaka talentu od Boha a kontaktom sa vypracoval na najväčšieho českého skladateľa. „Okrem Brahmsa ste Bohom najnadanejší skladateľ dnešnej doby“, napísal Dvořákovi Hans von Bulow v liste r. 1887. Jeho famózna 9.symfónia „Z nového sveta“ patrí k jeho vrcholným dielam. Je ozaj akoby z iného sveta. Nájdete v nej známe pasáže, ktoré pohladia vaše srdce. Pasáž, ktorú poznáte pod názvom: „..pred Tebou kľakáme..“ cca v 14. minúte skladby  by ste počúvali nonstop. Dvořákovu hudbu si nemôžete nezamilovať.. V Japonsku sa tento úryvok  hrá v školách, keď končí vyučovanie. Deťom spôsobuje určite radosť pri tom „poslednom hraní“.  Neil Armstrong  jej nahrávku  vzal na palubu lode Apollo 11, ktorá 20.júla 1969 pristála na Mesiaci. Vtedy  to bol malý krok pre človeka, ale veľký skok pre ľudstvo. Keď sa prvýkrát noha človeka dotkla Mesiaca, nechýbala tam Dvořákova 9. symfónia. Bola to náhoda, že práve toto dielo? Určite nie! Na náhody totiž neverím. A náhody ani neexistujú.. 

     Inšpirovaný hudbou – kladiem si otázku – aká je hudba môjho života? Život totiž spieva hudbu pre tých, ktorí ju počúvajú.  Akú pesničku si najradšej a najčastejšie spievam? Stane sa vám, že si niečo hmkáte a nie a nie s tým skoncovať. Teraz myslím na reč najmä našich úst. Aká pesnička je v nich najčastejšie?   Tá stará a obohratá, ako tá vynylová kdesi u vás doma ešte stále odložená? Už trochu poškrabaná, ale stále v intenzite znejúca. Či milujem chválospev nášmu Bohu novou piesňou, pretože staré veci sa v mojom živote už pominuli (2 K 5,17).  Nedávno mi jedna sestra povedala: „Pán farár, zo všetkých údov mi najlepšie funguje jazyk!“ Ten ozaj v každom veku vždy funguje najlepšie. Zároveň však tá sestra sa pravidelne modlí: Ó, Hospodine, postav mi stráž k ústam a dvere mojich perí ostríhaj“ (Ž 140,3). To staré sa „prediera“ na povrch, ale kto je v Kristu, je novým stvorením. Tak to prežíva aj naša spolusestra vo viere. Kto z nás sa tak modlí práve týmito slovami?  Spievajú moje pery, predovšetkým srdce, tú novú, či starú pesničku?