Vystúp z lode

V polovici septembra našu krajinu navštívil pápež František. Pre nás evanjelikov je to rímsky biskup. V našej krajine, ktorú nazval „jednou básňou“ strávil štyri dni. Krajine pod Tatrami venoval pomerne  veľa času. V porovnaní s inými jeho cestami a návštevami to bolo ozaj pobyt aj s „pridanou hodnotou.“  Stihol sa venovať mnohým a stretnúť  sa s mnohými. Obdivuhodné je, koľko toho stihol, čo  sme videli na TV obrazovkách, a čo všetko ešte zachytili iba fotoaparáty. Inšpirujúce dni pre členov rím.kat. cirkvi, ale určite aj pre nekatolíkov, pravdepodobne aj pre ateistov.  Ak máte radi cenné myšlienky, ak sa radi nadchýňate ideálmi, tak ste si určte prišli na svoje. Vo svojom požehnanom veku toho na Slovensku stihol dosť. Má rozhodne okolo seba skvelý tím, ktorý mu „to všetko podá do ruky“, ako sme postrehli. Ale je to aj o tom, ako sa do všetkých stretnutí vložil. Čo mňa veľmi zaujalo, to bola tá situácia v Bratislave, keď dal povel (či prikázal) aby jeho auto zastavilo a vystúpil z auta. Zbadal totiž rodiny s deťmi a chvel byť s nimi. Vystúpil z auta a vstúpil do davu. Vmiešal sa medzi nich. To má rád, ak nie priam miluje. Ľudia boli nadšení, bolo to však mimo protokol, tak ochranka bola bezradná, čo bolo neprehliadnuteľné. . Z bezpečnostného hľadiska iste riziko, ale z toho ľudského – veľké gesto.  Určite sa to bude dlho tradovať v tých rodinách, keď pápež požehnal deťom. Pre katolíkov to musel byť jedinečný zážitok. Pápež vie prekvapiť. Urobiť niečo výnimočné. Vystúpiť z komfortnej zóny pohodlia auta a zamiešať sa medzi dav a tak aspoň na okamžik splynúť s nimi. Aj preto, že mu je medzi ľuďmi tak dobre.  

     Pripomenulo mi to situáciu z Biblie, keď Peter vystúpil z lode (Mt 14, 22-33) Bola búrka na mori. Neistá pôda pod nohami a vietor naokolo, vysoké vlny, no nič príjemného. Človek ľahko dostane strach. To zažili aj učeníci na mori. To ste zažili aj vy, možno práve počas dovolenky. To sme zažili aj my na dovolenke v Chorvátsku. Poznáme to z vlastnej skúsenosti. Učeníkom sa zdalo, že prichádza niekto k nim, ale neboli si istí, či je to Ježiš. Peter preberá iniciatívu a hovorí: „Pane, ak si to ty, rozkáž mi prísť k tebe po vode.“  A Pán Ježiš mu povedal: Poď!  A Peter vystúpil z lode. Opustil komfortnú pôdu aspoň sčasti pevnej pôdy pod nohami, aj keď to bolo počas búrky. Čo ho to vôbec napadlo? Veď to hraničí so situáciou – idúc v ústrety vlastnej smrti. Peter teda vystúpil z lode v mnohom riziku  a pápež František vystúpil z auta riskujúc niečo neočakávané. Možná asociácia medzi týmito dvoma postavami, ktoré v interpretácii práve katolíckej cirkvi majú k sebe veľmi blízko. My túto paralelu neťaháme týmto spôsobom, zamýšľame sa nad samotným „výstupom“ či z lode, či z auta.    Ale ten risk s tým výstupom vždy aj za niečo stojí!  Pápež urobil gesto, ktorému môžeme dobre, ale najmä ľudsky rozumieť. . Vie prekvapiť a zaujať. Nám je blízky, pretože je reformista a má rád skromnosť a jednoduchosť. Veď stále konštatujeme, že v jednoduchosti je krása. 

     Čo výnimočného vieme urobiť my? Čím zaujmeme? Aj by sme vedeli? Ako môžeme aj my „vystúpiť z lode?“  Loď je obrazom cirkvi na rozbúrených vlnách tohto sveta. Plaví sa už 2.000 rokov. Všetci sme na jednej lodi. Akosi to zľudovelo, keď sa myslí nielen na lodičku cirkvi. Ale ako vystúpiť z lode? Vystúpiť z cirkvi? Ak použijeme priamo aj toto slovo? Pred časom tak urobil jeden môj konfirmand. Dosť dlho ma to trápilo, bol to (a stále je) veľmi šikovný chlapec, teraz už mladý muž.  Veľmi mu záležalo na našej cirkvi. Viedli sme neraz dlhé rozhovory, aj sme sa modlili. Stále mu však „niečo“ chýbalo.. Iste boli to aj mladí v spoločenstve nášho zboru. Zúčastňoval sa sl. Božích a biblických hodinách. Raz mu jedna sestra , návštevníčka na biblickej hodine z Košíc  povedala, že si praje a má túžbu v srdci, aby ho medzi nami našla aj o rok, keď opätovne príde.. O rok ho medzi nami už nenašla, pretože prišla chvíľa, keď vystúpil z našej cirkvi. Urobil to veľmi korektne. Napísal aj osobný list „na rozlúčku“. Ale pozoruhodné je, že o dva roky neprišla už medzi nás ani oná sestra,  pretože odišla k Svedkom Jehovovým. Iste, dá sa vystúpiť  aj z cirkvi, ak máte na to dôvody. Nikto nás neudrží a nebude ani „zadržiavať“ a ani prehovárať. No možné to posledné tak trochu aj áno..  Ale aspoň vieme, s kým do budúcnosti  počítať môžeme, a s kým už nie. Takéto „triedenie“  určite časom nastane. Bude nás ešte menej, ale budeme vedieť, s kým môžeme ozaj počítať v našom „malom stádečku.“ Je pomerne  ľahko niekedy odísť tam, kde to žije. A dvíhať ruky a spievať haleluja. Moja otázka je, čo by sme mohli také urobiť, ako oživiť vlastné spoločenstvo, aby nám bolo všetkým lepšie. To by sme my sami museli byť zapálení pre Pána, aby od nás iskra preskočila ďalej.  

     Je však pravdou, že aj náš duchovný život môže mať svoj stereotyp a je bez nejakej iskry. Napríklad aj taká nedeľa. Prídete do kostola, sadnete si do lavice, spievate a  počúvate. Do zbierky na konci služieb Božích dáte „tichú“ (papierovú), alebo „hlučnú“ oferu (mince), alebo iba drobné centy.  Po skončení vstanete  a idete ďalej. A idete si ďalej „po svojom“.. Zmení sa niečo v našom živote? Neraz máme dojem, že vôbec nič! Zo služieb Božích by sme predsa mali odchádzať úplne iní, ako sme do kostola prišli.  Aj tohto dôvodu, že počúvame mocné živé Božie slovo, ostrejšie, než ktorýkoľvek dvojsečný meč, ktoré slovo preniká až do kĺbov a špikov (Žid 4,12).  Máme už dlho vychodené aj tie nedeľné  koľaje. Nechceme sa z nich „dať vyhodiť“. Tak sa to opakuje roky a roky, ktoré sa rýchlo míňajú. Nakoniec môžeme  na sklonku života spoznať, že išlo to až do takej rutiny a všednosti, že  zistíme, že s Bohom nemáme vôbec osobný vzťah. Aj to sa môže stať a neraz sa aj stalo. Človek, aj kresťan konal isté rituály a úkony, ktorým sčasti rozumel, ale neprenikol do ich podstaty. Korona nás všetkých poriadne  vykoľajila, a to poriadne. Zmenila život na nepoznanie. Už akoby sme  pred tým boli tušili, že nejaká zmena musí prísť. Ľudia boli viac a viac nenásytnejší, bohatí bohatli a chudobní chudobneli. Možno sa to na istý čas spomalilo, ale nezastavilo sa to celkom.  Počas korony  hľadali viac tie duchovné hodnoty, ako mi to aj mnohí potvrdili. Niekoho to  žiaľ aj odradilo v zmysle, ako to Boh mohol „dopustiť“..  

      S pápežom Františkom mám  milú príhodu, nie  osobnú. Na odľahčenie možno aj vážnej témy vám chcem  priblížiť tú situáciu, ako som ho nechal pozdravovať do Ríma. Bola to milá úsmevná príhoda s kardinálom Jozefom Tomkom. Poznám ho osobne  už viac, ako 10 rokov, ako bývame na novej fare Eben-Ézer v Novom Smokovci. Počas leta, keď prichádzal do Vysokých Tatier, sme si vždy dali prechádzku, k tomu aj dobré slovo. Vždy chcel počúvať a načúvať. Málo hovoril a dosť sa pýtal.. Ten, ktorý precestoval celý svet, má 97 rokov a je najstarším kardinálom sveta, sa pýta mňa – evanjelického farára: „Čo máte nového po roku, rozprávajte milý brat..“ Mohol by „iba“ on rozprávať a hovoriť o svojich zážitkoch z premnohých ciest. On však veľmi  rád načúva: “Rozprávajte – ako žije vaše spoločenstvo, čo vás trápi, z čoho sa tešíte?“  Je málo takých ľudí. Mnohí sa chcú „vyrečniť“ a prezentovať  iba seba samých. Jozef kardinál Tomko k nim rozhodne nepatrí –  má rád evanjelikov, už mi to mnohokrát dal osobne poznať. Nielen jeho milujúce srdce, ale aj milujúce oči boli počas jeho misie a aj naďalej sú – pre mnohých.. Málokedy vidíte takúto  lásku aj v očiach. V jeho prípade to rozhodne platí. Má rád ľudí, celý život sa s nimi stretával, rôznych národov, farby pleti, aj politického presvedčenia.  Minulý rok  brat rím.kat. farár Róbert Tokár, „sused“ urobil gesto, keď ma  pozval na obed k nim, na bryndzové halušky. A keď sme sa lúčili, tak som mu povedal tak s úsmevom: „Asi som jediný luteránsky farár, ktorý má kontakt priamo na Vatikán – vďaka vám. A pozdravujem pápeža Františka!“ V tomto roku som ho videl iba na televíznej obrazovke v Prešove.  

    Sú osobnosti a stretnutia s nimi spojené, ktoré sa vám natrvalo vryjú do pamäte, ale najmä  do srdca. Tento kardinál k nim patrí. Kiežby boli takí všetci vo Vatikáne! No nielen tam, ale aj všade na svete.  Našu cirkev nevynímajúc. Taký milý srdcom je aj pápež František. Je to „načúvajúci“ pápež. Vie aj múdro prehovoriť.  Nie je asi tak vzdelaný, ako jeho predchodca Benedikt XVI. Každý pápež má svoju charizmu. Ján XXIII., ktorý zvolal 2. Vatikánsky koncil, mal veselého ducha a mal veľmi rád humor. V jedno ráno svojim spolupracovníkom povedal, aký mal zvláštny sen. „Zjavil sa mi anjel Pánov“, povedal im.  V jeho okolí v to ráno ľudia okolo neho napäli uši a opýtali sa ho: „A čo vám, vaša svätosť  povedal anjel Pánov?“ Odpovedal jemu vlastným spôsobom a humorom: „Giovanni, neber sa tak vážne!“  Aj to je cesta. Aj to patrí k životu. Nebrať sa až tak príliš vážne. Čo vy na to? Nemohlo by aj to byť práve to výnimočné, na čo  už dozrel čas? 

     Vráťme sa však záverom k našej téme. Cítime, že v našom duchovnom živote niečo neklape, alebo nefunguje? Môže prísť taká chvíľa. Všetko nám akosi zovšednelo, z ničoho sa akosi neviete tešiť. Sme akoby v jednom kolotoči. Možno práve tu je to ten priestor – „vystúpiť z lode“ zaužívaného kolobehu. Iste, predovšetkým mocou Ducha svätého.. Inak nie! Je hodno sa o to pokúsiť s účinnou podporou mocného Božieho Ducha..