Petrova osobná pascha

     Biblický príbeh, ktorý vám ponúkam, si pri opätovnom čítaní zamilujete. Hovorím z vlastnej skúsenosti.  Chcem v ňom nadviazať na zvesť slova Božieho z nedele – 29. augusta 2021. Je to posledná udalosť zo života Petra opísanej v Skutkoch apoštolov: bolo to jeho uväznenie na príkaz Herodesa Agrippu a vyslobodenie na zásah Pánovho anjela – v predvečer jeho procesu v Jeruzaleme (Sk 12,1–17).  Tento príbeh podáva správu o modlitbe a jej sile v cirkevnom zbore. Lukáš píše: „Strážili teda Petra vo väzení, ale cirkevný zbor  sa horlivo  modlil k Bohu za neho.“ (Sk 12,5). Potom, keď bol zázračne vyslobodený z väzenia, pri návšteve domu Márie, matky Jána, ktorý sa volá Marek, Písmo hovorí, že tam „boli tam  mnohí zídení a modlili sa“ (Sk 12, 12). Medzi týmito dvoma dôležitými poznámkami, ktoré nám približujú postoj cirkevného zboru, ktorý bol vystavený nebezpečenstvu a prenasledovaniu, je vyrozprávané Petrovo uväznenie a vyslobodenie, ktoré sa odohralo tej noci. Sila neprestajnej (napnutej – iné preklady) modlitby miestnej cirkvi vystúpila k  Bohu a Pán ju vyslyšal: neslýchaným a neočakávaným spôsobom oslobodil Petra – tak, že mu poslal svojho anjela. Ten anjel v celkom príbehu je neprehliadnuteľný.  Aj na neho sa chceme zamerať.  

     Tento biblický príbeh v mnohých (aj nenápadných) detailoch a zmienkach (dni nekvasených chlebov) pripomína významné udalosti oslobodenia Izraela z otroctva v Egypte, teda hebrejskú Paschu. Tak, ako tomu bolo pri tejto veľkej udalosti, aj v našom prípade najdôležitejší skutok vykonáva anjel Pána, ktorý Petra vyslobodzuje. Tiež samotná činnosť Petra, ktorý dostane príkaz rýchle vstať a opásať sa – pripomína to, čo sa stalo s vyvoleným národom počas noci Božieho vyslobodenia – keď mu bolo povedané, aby rýchlo zjedol baránka, s opásanými bokmi, sandálmi na nohách a palicou v ruke, pripravený na odchod z krajiny (Ex 12, 11). Peter tak môže vykríknuť: „Vpravde, teraz  viem, že Pán poslal svojho anjela a vyslobodil ma z ruky Herodesovej.“ (Sk 12, 11). 

      Tento anjel však pripomína nielen anjela, čo stál pri vyslobodení Izraela z Egypta (Žid 11,28), ale tiež toho, ktorý bol pri vzkriesení Krista. Skutky apoštolov hovoria: „Tu hľa, zjavil sa anjel Pánov a svetlo  ožiarilo miestnosť. (Anjel) udrel Petra do boku a zobudil ho..“ (Sk 12, 7). Svetlo, ktoré napĺňa väzenskú celu a aj zobudenie apoštola pripomínajú oslobodzujúce svetlo Pánovej Paschy, ktoré víťazí nad temnotami noci a zla. Napokon, výzva „opáš sa a obuj“ (Sk 12, 8) pozýva spomenúť si na slová prvého Ježišovho povolania ( Mk 1, 17), ktoré zopakoval aj po vzkriesení pri Tiberiadskom jazere, keď dvakrát povedal Petrovi: „Nasleduj ma!“ (J 21, 19.22)  Je to naliehavé pozvanie k nasledovaniu: len keď vyjdeme sami zo seba a vykročíme na cestu s Pánom, aby sme konali jeho vôľu, budeme žiť v plnej slobode. Cirkev  sa za Petra horlivo modlila, on „spal“ (Sk 12, 6) – tak to píše  Lukáš. V takejto kritickej situácii a uprostred vážneho nebezpečenstva je to postoj, ktorý sa nám môže zdať zvláštny, vyjadruje však pokoj a dôveru; Peter verí Bohu a vie, že ho sprevádzajú solidárnosť a modlitba spoločenstva, a tak sa úplne oddáva do Božích rúk. Takáto by mala byť aj naša modlitba: vytrvalá, solidárna s druhými, plná dôvery voči Bohu, ktorý nás pozná do hĺbky a stará sa o nás až do tej miery, že , ako hovorí Ježiš o našom nebeskom Otcovi:  „A vám aj všetky vlasy na hlave spočítal.“    (Mt 10, 30-31) Tie nemožno na hlave spočítať. Pán Boh má však aj o tom „denný prehľad.“  Nebojme sa teda.. Nemáme na to dôvod. Tento biblický príbeh mi pripomína udalosť z cirkevného zboru v Nitre, keď Jakubko počas leta (pred konfirmáciou)  sa takmer utopil, ale cirkevný zbor sa za neho horlivo modlil. Keď  sa prebral z kómy, stáli pri ňom rodičia a on ich hneď spoznal. Viete si predstaviť túto situáciu? Existuje pre rodiča šťastnejšia situácia, ako táto?

     Peter celú noc vo väzení a aj svoje vyslobodenie vníma ako moment nasledovania Pána, ktorý víťazí nad temnotami noci a oslobodzuje z otroctva reťazí a od nebezpečenstva smrti. Jeho oslobodenie je jedinečné a originálne, či aj prorocké – poznačené viacerými udalosťami, ktoré sú presne opísané: vedený anjelom, napriek dozoru strážcov, prechádza cez prvú i druhú hliadku až po železnú bránu, ktorá viedla do mesta: a táto brána sa pred ním sama otvorila (Sk 12, 10). Peter a Pánov anjel idú spoločne až do okamihu, kým si apoštol uvedomí, že ho Pán naozaj vyslobodil. Potom, čo sa nad tým zamyslí, ide do domu Márie, Marekovej matky, kde sú mnohí učeníci zjednotení v modlitbe; znovu teda: odpoveďou spoločenstva na ťažkosti a na nebezpečenstvo je zveriť sa Bohu a posilniť svoj vzťah s Ním. Modlitba mení okolnosti. Modlitba mení nás. Aj Jonáša modlitba v mnohom zmenila. Na palube lodi, keď uteká sa nemodlí, aj keď všetci okolo k svojim bohom volajú a veliteľovi posádky to príde veľmi čudné (Jon 1). Budí ho, aby sa modlil. Ale modlí sa až v bruchu veľryby, keď sa dostal do „karantény“ na 3 dni a 3 noci (Jon 2). Siahnite po jeho úžasnej modlitbe.  Aj nám táto situácia pripomína, že počas lockdownu nám modlitba zostala ako jedinečný prostriedok pre komunikáciu s Bohom vo všetkej našej obmedzenosti a bezmocnosti. „Svoj život nemôžeš predĺžiť, ani rozšíriť, môžeš ho iba prehĺbiť.“ (G.Fock) A k tomu je úžasným a jedinečným darom modlitba. Mnohí sa k nej počas korony vrátili, objavili jej silu a hĺbku..  

        Cirkevný zbor, ktorý sprevádza modlitbou Petra vo väzení, je spoločenstvo, čo sa opravdivo a dobre modlí, celú noc, v jednote. Bez akýchkoľvek náznakov nejednotnosti sa všetci spoja k modlitbe. Evanjelická jednomyseľnosť bola pre nás a našu cirkev tak typická. Už to neplatí?  Už to tak neiskrí v našich srdciach, ako voľakedy?  Bez iskry sa predsa nedá žiť v žiadnom vzťahu. Pri rozhovore pred sobášom sa snúbencov  pýtam, ako sa zoznámili. A začnú mi rozprávať svoj príbeh. Spomeňte si aj vy na svoj príbeh. Ak iskra nepreletí, nič sa neudeje.  Ak preletí, začnú sa diať divy. Tak tomu bolo aj v Jeruzaleme v príbehu, nad ktorým spoločne uvažujeme. Nezadržateľná radosť naplnila srdcia všetkých, keď apoštol nečakane zabúchal na dvere. Je to radosť a úžas nad dielom Boha, ktorý počúva. „Zdola“   teda vychádza modlitba za Petra a on sa do cirkevného zboru vracia, aby vyrozprával, „ako ho Pán vyviedol z väzenia“ (Sk 12, 17). Zaujímavý postup – z cirkvi  a opäť  do cirkvi.  Pán ho pomenoval  „Skalou“ (Mt 16, 18) nie náhodou. Dal mu prežiť niečo mimoriadne, upevnil jeho vieru jeho osobným prežitím svojej osobnej  Paschy.  Všetkým modlitebníkom, ktorí sú všetci v úžase, vyrozpráva svoju „Paschu“ oslobodenia: zažíva, že v nasledovaní Ježiša je skutočná sloboda a že toto nasledovanie sprostredkuje žiarivé svetlo Vzkriesenia. Preto môže svedčiť až po mučenícku smrť, že Pán je Vzkriesený a „poslal svojho anjela a vyslobodil ho z ruky Herodesovej.“ (Sk 12, 11) Práve mučenícka smrť, ktorú neskôr Peter podstúpi v Ríme ho definitívne spojí s Kristom, ktorý mu povedal: „..keď  zostarneš, vystrieš ruky a  iný ťa opáše a povedie, kam nechceš..“, aby naznačil, ako smrťou oslávi Boha (J 21, 18-19). 

     Udalosť Petrovho vyslobodenia opísaná Lukášom nám hovorí, že cirkev, teda každý z nás, musí prejsť nocou skúšky. Máme však oporu vo vytrvalej, bdelej modlitbe a iskrivej modlitbe. Prostredníctvom vytrvalej modlitby plnej dôvery nás Pán oslobodzuje z reťazí, vedie nás cez akúkoľvek noc väzenia, ktorá môže zostúpiť na naše srdce, darúva nám silu a pokojnú myseľ, aby sme dokázali čeliť životným problémom, ale aj odmietnutiu, protivenstvám a prenasledovaniu. Zážitok Petra nám ukazuje túto silu modlitby. Apoštol, aj keď v reťaziach, cíti pokoj, má istotu, že nikdy nie je sám: spoločenstvo sa za neho modlí a Pán je mu na blízku; vie, že Kristova „sila sa dokonale prejavuje v slabosti.“ (2 K 12,8-10) Tak to vyznával ap. Pavel, zakúsil to aj Peter na vlastnej koži. Takýmto veľkolepým štýlom sa kniha Skutkov apoštolov „lúči“ s Petrom a jeho osobnou Paschou. Apropo!  Dnes spomíname na 77. výročie SNP, kde to tiež poriadne  iskrilo. Bojovalo sa klasickými zbraňami, mnohí padli.. V srdci mali iskru a lásku k národu, ale aj k Pánu Bohu a svojmu blížnemu. My dnes bojujeme duchovnými zbraňami. Tou najmocnejšou je práve modlitba, ktorá je prejavom nášho „iskrenia“  v našom vzťahu voči Pánu Bohu.  A stále platí,  že „najväčšou veľmocou je front zopätých rúk.“