Cesta pre hriešnika

    Povedané športovou  terminológiou: „Pripraviť sa, pozor štart!“ A zase odznova.. Chce sa Vám? Možno ani nie.. No ale inak sa nedá..  Tak poďme spoločne!  Povedané slovami ap. Pavla: „Cieľ mám vždy pred  očami a   bežím  za odmenou  nebeského povolania Božieho v Kristu Ježiši.“ (F 3,14) Bežíme teda do cieľa  –  ten nie je vzadu, ale vpredu.  Bežíme pre veniec, ktorý sa dáva až v cieli cesty. Veniec víťaza  v tomto prípade nedostávajú len tí prví, ale všetci, ktorí dobehli do cieľa. Starý rok otvára cestu pre nový rok.  Otvára nám bránu do novej etapy nášho života. Nová etapa, ktorá sa tak často prirovnáva aj  ceste. Pamätáme si, že prvých kresťanov nazývali: „Ľuďmi tej cesty.“ V našom preklade je to: „.. prívržencov tohto učenia..“  (Sk 9,2)  Ale pôvodné slovo v origináli je: prívržencov tej cesty. Jeto príznačné a oslovujúce.  Sme na ceste, sme pútnici – touto  časnosťou len a len prechádzame.  To je cesta 2025  – rok nepriestupný, ako ten minulý. Je to cesta v každom našom novom dni. Sme ako tí pútnici do zasľúbenej zeme, ktorých Pán Boh  ich sprevádzal vo dne  –  v oblakovom stĺpe, v noci ohnivom (2 M 13,17-22). Putovali aj v noci, putovali dňom i nocou. A Pán Boh im dal všetko potrebné  na ich cestu a putovanie –  prepelice, mannu, vodu zo skaly. Pán Boh sa postaral. Pán Boh sa postará aj v tomto roku.  To nie je náboženské klišé, to je dôvera. Pán Boh sa postará o všetkých tých, ktorí v Neho dúfajú.

     Tak to v dôvere vyslovujeme aj na základe žalmu 25. Je to Dávidov žalm: Prosba o Božiu ochranu a odpustenie hriechov. A hneď v úvode kráľ Dávid volá: „Ku Tebe  Hospodine pozdvihujem  svoju dušu. Bože môj,  v Teba dúfam, nech nevyjdem na hanbu, nech moji nepriatelia nejasajú nado mnou. Nevyjde na hanbu nik z tých, čo očakávajú na Teba, na hanbu vyjdú tí, ktorí sú neverní bez príčiny.“ Dávid v priamom prenose  dostáva priam ubezpečenie, že oplatí sa dôverovať v Hospodina. On je Ten, ktorý ukazuje cestu hriešnikom (v. 8). Slovo cesta je ozaj veľavravné a mnohovýznamové. Smieme myslieť  ozaj na  všeličo napr. na rok, život, deň, každú chvíľku a minútku, priam každý okamih.  A Dávid pridáva: „Pokorných vedie podľa práva, pokorných vyučuje svojej ceste.“  Je to Božia cesta, je to Jeho cesta. Ako to hovorí nasledovný citát: „Ty máš hodinky, ale Boh má Tvoj čas.“ Boh vedie tých, ktorí sa Mu dávajú pokorne  viesť. A Dávid konštatuje:  „Všetky chodníky Hospodinove sú milosť a vernosť, pre tých, ktorí zachovávajú jeho zmluvu a Jeho svedectvá.“  

     Uvažujeme a meditujeme o ceste na rôzny spôsob. V knihe Prísloví čítame: „Nie jedna cesta sa vidí človeku správnou, ale nakoniec sú to cesty smrti.“ (16,25)   Rozhodovanie je neraz pomerne zložité. Na cestách sú aj križovatky, kde sa musíme rozhodnúť, ktorou cestou pôjdeme.  A podotýkame to, že túto  našu cestu, teda náš život nemáme v moci. Tak to poznal aj prorok Jeremiáš, ktorý ma v mnohom ťažký život. Vyznal: „ Viem Hospodine, že človek nemá v moci svoju cestu a ten, čo chodí, neurčuje svoje kroky.“ (10,23)  Je to jeho pokorné vyznanie.  Sme v mnohom krehkí a zraniteľní, o tom nás takmer dennodenne presviedčajú aj smutné a tragické správy. 

    Tou Cestou je sám Pán Ježiš Kristus , ktorý to o  sebe povedal pri jednej príležitosti: „Ja som cesta, pravda i  život.“ (J 14,6) Ako dobre poznáme tieto slová, ako si ich často aktualizujeme a sprítomňujeme. Koľko majú významov a posolstiev. Je to cesta pre hriešnika nielen pre tento rok 2025, je to cesta pre celý jeho život. Pre mňa, aj pre teba..  Ten každodenný a sviatočný, pracovný aj osobný.  Je to cesta aj do  Betlehema, kde sme nedávno boli. Je to cesta aj na Golgotu.  K tej sa budeme uberať v týchto dňoch, aj keď sme ešte stále vo vianočnom období. Pri jednej návšteve hostí u nás, v Zborovom dome v Novom Smokovci sme mali zaujímavú skúsenosť, ako  jedno dievčatko si sadlo oproti obrazu v zborovej miestnosti a dlhý čas sa dokázalo pozeralo  na kríž na skalnom útese, pod rozbúrenými vlnami. Má veľkú výpovednú hodnotu a ono dievčatko akoby to precítilo. Možno by sme toto najviac potrebovali aj my. Na Nový rok, po ňom  –  v týchto dňoch. Povedané už bolo takmer všetko – sme v stave si to všetko pamätať, čo počujeme v týchto dňoch, keď sa tak často stretávame?  Možno by stačilo si sadnúť a pozerať na onen výjav.  Alebo intenzívne pozerať napr. do takej pahreby..

      Príbeh o uhlíkoch asi už poznáte.  K istému mužovi, ktorý opustil spoločenstvo zboru a cirkvi prišiel na návštevu jeho pastor. Ten práve sedel pri krbe, tak sa pozdravil a prisadol si k nemu. A spolu pozerali do plápolajúceho ohňa. Pastor zobral kutáč, ktorým jeden uhlík oddelil od pahreby. A ten začal postupne zhasínať a chladnúť a tmavnúť. Potom ho opäť vrátil a rozžiaril sa nanovo. Zopakoval to asi na dvakrát, či na trikrát. A ten domáci pán, ktorý pozoroval túto scénu opakovane, pastorovi povedal: „Na budúcu nedeľu prídem do spoločenstva.“  A stalo sa tak. A podľa tohto skutočného príbehu v tom svojom spoločenstve, do  rodiny zboru prichádzal, pokiaľ vládal.  Bola to kázeň bez slov. Veľavravná a s mnohom symbolická – nebolo potrebných žiadnych slov. Také kázne by sme často potrebovali. U nás sa káže a káže a káže..  A? Sme cirkvou slova predsa! Slovo má moc! Sú však chvíle a okamžiky, keď nie sú vôbec potrebné. A človek sa do spoločenstva vráti! Cesta do toto nášho, Vášho chrámu je tou cestou, ktorou chceme kráčať aj  v tomto roku. Za socializmu v kinách išiel veľmi pozoruhodný film v tom čase, hojne navštevovaný s názvom: „Pokánie“. Na konci filmu je pozoruhodná scéna, ako sa istá starenka  pýta pútnika, či tá cesta, po ktorej kráčajú  vedie do chrámu. On odpovedal: nie!  A ona povedala: „Čo z takej cesty, ktorá nevedie do chrámu!“

    Je to   aj naša cesta do spoločenstva. Je to  aj naša  cesta do chrámu. Veľmi dobre ju poznáme. Už neraz sme ňu išli. A veľmi radi pôjdeme aj v tomto roku. Tou cestou, tým chodníčkom.   Hospodin je dobrý a spravodlivý a preto ukazuje cestu hriešnikom – cestu aj do chrámu – k jeho mocnému a živému Slovu.  K tomuto slovu – do spoločenstva bratov a sestier.  My túto cestu potrebuje. Ísť po nej, kráčať po nej.  Pravidelne –  a vždy nanovo! My sme tí hriešnici, pre ktorých sa Pán narodil v plnosti časov a my sme si to len nedávno, pred týždňom pripomenuli. A naša cesta pokračuje aj v tomto prvom dni nášho nového roku 2025. Dcéra Alžbetka mi pripomenula, že sme kdesi „v strede“ – od roku 2000 uplynulo už plných  24 rokov a do roku 2050 nám zostáva ešte 25 rokov.  Približne narovnako vzdialení od jubilejného roku 25 rokov a toľko máme do spomínaného roku 2050.  Keď som bol gymnazistom, mal som 18 rokov a predstavoval som si, ako v roku 2000 budem mať 36 rokov.  Takmer nepredstaviteľné v danom čase. A dnes si vôbec neviem predstaviť rok 2050 a počet mojich rokov, ak Pán dá, že dožijem 85 plus. Ale to ej veľmi vzdialená budúcnosť, ktorá príde ale veľmi rýchlo, pokiaľ dovtedy nepríde Pán. Rýchlo sa míňajú roky, ako víno na svadbe v Káne Galilejskej. Tak sme nad tým uvažovali práve na Silvestra, teda včera.  A ešte k tomu času  –  a našej ceste v nej. V čase, keď som bol gymnazistom, tak išiel prírodopisný seriál s pozoruhodným názvom: „Prežijú rok 2000?“  Možno prežili, možno nie. Spomínam to len preto, aby sme si uvedomili ten chvat času a jeho priam kozmickú rýchlosť v našich životoch. Ďakujeme, že tu máme to nadčasové posolstvo, ktoré je nad týmto časom. A vyznávame so žalmistom: „Hospodine, naveky pevne v nebesiach stojí Tvoje slovo. Sviecou mojím nohám je Tvoje slovo a svetlom mojím chodníkom.“ (Ž 119, 89.105)

   Sme pozvaní, aby sme na tej ceste – dali šancu každému novému dňu  – aj v tomto roku, aby sa stal najkrajším dňom nášho života (M.Twain). Alebo môžeme to aj otočiť. A potom by táto myšlienka vyznela asi takto:  „Napíšte si do svojho srdca, že každý deň je najlepší v roku.“  (R.W.Emerson)  Pán nám ukazuje cestu – tou cestou je Kristus sám. Pozýva nás do tej našej pahreby, do spoločenstva, ktorého sme súčasťou. Je to naša duchovná rodina. Rok 2025 je vyhlásený v našej cirkvi ako rod rodiny  –  keďže v júni 2025 uplynie 500 rokov os sobáša nášho reformátora Martina Luthera s bývalou mníškou Katarínou z Bóry.  Aj to je cesta pre nás. Bez rodiny by sme to asi sami nedali. Je dôležitou súčasťou – a iste aj naplnením nášho pozemského života. Ďakujeme za tú našu vlastnú, aj tú duchovnú. A Rok rodiny môže začať! Začíname ho spoločne – tak vykročme na tú cestu..  S úsmevom a novou odvahou – ako na Nový rok, tak po celý rok. Slovami nášho žalmu prosíme: „Ó, Hospodine, daj mi poznať svoje cesty, vyuč ma svojím chodníkom!“ Amen