December

    Ten má vždy prívlastok – adventný. A obzvlášť to platí o decembri 2024, keď sme nový cirkevný rok začínali práve 1. decembra – a má plných 24 dní. Toľko adventných sviec  bolo na vôbec prvom adventom venci. Je to posledný kalendárny mesiac, prvý mesiac v novom liturgickom roku. Niečo sa končí, niečo začína.. Tak to často aj býva.  Keď je advent dlhý, či dlhší, tak ho začíname už aj v novembri, v jeho závere.  V tomto roku to bolo tak ukážkovo – 24 adventných dní sa postupne napĺňa  – blížiac sa k 24. decembru – Štedrému dňu.   Jeho posledným dňom končíme vždy jednu etapu rokom. Tento deň sa volá Silvester.  S týmto dňom  sa spája len a len zábava na konci roku.  Ale prečo je tento deň pomenovaný práve takto? To možno málokto vie. Možno sa aj vy dozviete niečo nové práve v tejto chvíli.  Je pomenovaný podľa pápeža Silvestra I., ktorý bol 33.pápežom Katolíckej cirkvi. Jeho pontifikát trval od 31. januára 314 do 31.decembra 335. Za jeho pontifikátu si kresťanstvo upevnilo svoju pozíciu a postavene vo svete. A keďže zomrel v posledný decembrový deň, na jeho počesť je pomenovaný práve Silvester.  Narodil sa v relatívne pokojnom období, po ktorom prišlo prenasledovanie kresťanov za rímskeho cisára Diokleciána. Silvester ho prežil a takisto aj prenasledovanie za Maximiliána. Lepších čias sa dožil, keď v roku 313 cisár Konštantín veľký  vydal Milánsky edikt. Rok na to sa stal pápežom. V roku 325 sa konal slávny koncil v Nicei, z ktorého pochádza Nicejské vyznanie, ktoré používame u nás na slávnostných bohoslužbách.

     Poznáte nejakého Silvestra? Sem tam sa mihne na komerčnej  televíznej obrazovke jeden spravodajca s týmto menom – Silvester Roštár. Ja som osobne poznal iba jedného Silvestra, nášho bývalého člena Silvestra Tkáčika (1926-2006) z Tatranskej Lomnice, ktorý jazdil na žltej „rapidečke“ a spolu s manželkou Gabrielou sú už, verím vo večnosti. Kto vie, aké je to žiť s menom Silvester?  A ktovie, ako to mal náš bývalý člen. Nestihol som sa ho opýtať, aj keď sme sa stretávali na službách Božích, ale aj mimo nich. Aké môže mať skúsenosti človek, ktorý celý život nesie také meno? A z akého dôvodu mu rodičia práve také meno vyberú?   Náš bývalý člen pracoval v kúpeľoch v Novom Smokovci, celý život bol účtovníkom – tak si viete možno z tých starších filmov predstaviť takého pánka – v dobrom slova zmysle – nízkeho vzrastom, vždy upraveného a to auto jednoducho k nemu úplne sedelo. Párkrát s ním aj nabúral, ale všetko vždy nakoniec malo šťastný koniec.  No to sme vlastne už na konci mesiaca a my tam ešte nie sme. Tak sme začali toto naše uvažovanie od konca. I to sa dá, s úsmevom. Tak humorne a zvesela. December beží svižným tempom. Sme síce už v jeho druhej polovici a pred nami sú Vianoce. Mnohí sa tešia na vytúžený oddych a relax.  Vianoce budú v strede týždňa – tri dni možno aj bez dovolenky – tak to je dobrá správa na konci roka.  Iste, aj to patrí k tomu, ako oddych po práci: „Jednou z najväčších a najčastejších radostí je oddych po práci.“ (I. Kant) No neprehliadnime to, prečo tie sviatky máme a kto sa o to „postaral“, že máme voľno.

    Celý december je teda bytostne nesený adventom, týmto veľmi  požehnaným časom.  Aj z toho dôvodu je plný hĺbky, možnej transformácie a aj vnútorného pokoja, aj keď to takto možno navonok nevyzerá.  Je nesený radostným adventným posolstvom. Advent je celkom iný, ako pôst. To je tiež prípravné obdobie –  na Veľkú noc. Pôst je najťažším obdobím v rámci liturgického roka, advent prináša radosť a očakávanie. A ten je vždy v decembri.  V minulosti som sa venoval aj tejto téme – písal som o jednotlivých mesiacoch v roku, tak som sa k práve súčasnému mesiacu, ale ešte aj k iným mesiacom doteraz ešte nedostal. Teraz je teda veľmi  vhodná príležitosť, myslím si, že aj celkom primeraná.  A je najvyšší čas. Decembrom končíme rok, ktorý vždy každému dá zabrať po každej stránke. Rekapitulujeme, obzeráme sa do minulosti, do predchádzajúcich rokov, hodnotíme, zvažujeme.. A možno ste aj vy zistili, že sa deje jedna veľmi zvláštna vec, čo konštatuje aj nasledovná myšlienka: „Je to veľké tajomstvo života, že starý zármutok pozvoľna prechádza do tichej a nežnej radosti.“ (F.M.Dostojevskij) Čas rany naozaj lieči – môže to byť aj vaša osobná skúsenosť.  V mojom prípade sa tak určite neraz stalo  –  a som za to veľmi vďačný.

V druhej polovici decembra , jeho závere slávime tradične Vianoce. Pripomíname si narodenie Spasiteľa sveta – Pána Ježiša Krista.   A Matka Tereza nám pripomína: „Narodenie každého človeka je pre nás dôkazom, že Boh na nás nezanevrel.“  O to viac to platí o narodenom Božom Synovi Ježišovi Kristovi. Boh na nás nezanevrel, práve naopak.  Pripomeňme si, prečo práve v decembri. Na západe a v Ríme slávili pohania sviatok boha nepremožiteľného slnka – pripadal na 25. decembra – deň zimného slnovratu. Presný deň, ani rok, v ktorom sa Ježiš narodil, nepoznáme, no niekoľko časových údajov v Novej zmluve (Mt 2,1-2, Lukáš 2,1-4) poskytuje oporné body pre približné zaradenie udalostí Ježišovho narodenia do dejinného rámca. Cirkev následne prevzala dátum 25. december a pohanský sviatok boha nepremožiteľného slnka nahradila kresťanským obsahom. Bol svätený ako sviatok narodenia Pána Ježiša  – stalo sa tak v roku 336. Slávenie Vianoc v cirkvi na Západe 25. decembra zdôrazňovalo slabosť, poníženosť a chudobu narodeného Spasiteľa. Pre porovnanie – slávenie Vianoc na východe – 6. januára zdôrazňovalo Božiu veľkosť, pred ktorou sa sklonili mudrci a s nimi aj celý svet. Východní kresťania svätia dodnes Vianoce práve v tomto termíne – ako my Zjavenie Pána.

     Sú pamätníci, ktorí spomínajú, aké to boli kedysi biele Vianoce, s vŕzgajúcim snehom pod nohami, idúc na služby Božie na Štedrý večer, či na  polnočnú omšu.  Za posledné roky majú Vianoce dosť inú  – aj tú vonkajšiu podobu. Spomínam si, ako mi Jakub, môj konfirmand vravel , ako prežil ako chlapec  jedny Vianoce v Austrálii, kde bol jeho otec služobne na pol roka. Tam  mal veľmi netradičné Vianoce,  aj s  klokanmi, ako mi často vravel s úsmevom.   Aby si sprítomnili tatranskú zimu v teplom podnebí a klíme, tak si v obchode kúpili nálepky cencúľov a tie lepili na okná, aby mali spomienku aspoň takto na zimu a biele Vianoce. Neviem, či ich aj my už nebudeme čoskoro nasledovať. Advent bol v Tatrách naozaj biely, s takou akurátnou dávkou snehu – ale prišlo prudké oteplenie v pondelok – a sneh zmizol vlastne v priebehu jedného dňa.   Všetko je v pohybe, všetko sa mení – neraz na Vianoce príde prudké oteplenie. Na Katarínu mnohí očakávajú, aké bude počasie, aby najkrajšie sviatky v roku neboli na blate, ale na ľade. Ale my vieme, že Vianoce majú iné jadro. To ostatné je len obal a škrupina, najdôležitejšie je predsa jadro.

    Je pár dní pred Vianocami, keď píšem tieto riadky. Je stále advent. Ten nikdy nepreskočíme. V minulosti sa vianočný stromček nikdy nestaval tak skoro, ako to mnohí robia dnes. Nepreskočil advent – priamo ku Vianociam. Všetko má zmysel – o advent obzvlášť! To očakávanie  má svoj hlboký  význam. Našich decembrových jubilantov v zbore vždy pozdravím ako „adventné Božie deti“, ktoré poznajú práve toto očakávanie. Môžeme uvažovať ešte  aj takto – celoživotný advent ako životný štýl Božieho dieťaťa, kresťana.  Celoživotné očakávanie a jeho naplnenie v príhodnom čase – a tá chvíľa raz určite príde v prípade každého jedného z nás. . Sme napr. adventistami na jeden mesiac, členovia cirkvi Adventistov s.d. majú advent celý život. Aj tak by sme sa mohli pozerať na náš život.  To môže byť veľmi inšpirujúce.

     Vrátime sa opäť k závierke roka. Nie je to žiaden cirkevný sviatok a predsa sa schádzame na službách Božích. Rok došiel do svojho cieľa tak, ako sa to stane raz aj v našom prípade, keď budeme v cieľovej hodinke nášho života. A keď sa schádzame na službách Božích práve na Starý rok, tak je to vždy také veľmi pôsobivé. Služby Božie majú podmanivú atmosféru. Spieva sa Kuzmányho litánia s pôsobivým nápevom, so spievaným Otčenášom. Rok, ktorý sme prežili, nehodnotíme, prišli sme sa Pánu Bohu predovšetkým poďakovať.  Rok 2024 nehodnotíme ani z hľadiska všetkého toho, čo sa udialo u nás. Zdá sa nám, že to bol najhorší rok zo všetkých.. Či? Apropo! Viete, ktorý rok bol údajne  najhorší zo všetkých?  Rok, ktorý bol najhorší vôbec – bol 536 po Kristu. Vedci to zistili serióznym výskumom. Nebola však v danom roku žiadna pandémia. Na Islande vybuchla sopka, teploty v lete boli okolo 1 až maximálne 2 stupňov. Slnko veľmi slabo svietilo. Viac o tom sa dá dočítať na nete, ak vás to bude zaujímať.  Každý rok, aj ten náš – prináša isté fakty , či súhrn udalosti. Možno aj vám sa tie zlievajú do jedného celku – najmä tie od roku 2000 vyššie. Akoby sme strácali prehľad, čo sa kedy udialo.  Tie roky po sebe plynúce, časté Vianoce.  A s pribúdajúcim vekom sa nám zdá, že čas plynie ešte aj rýchlejšie. Výpovednú hodnotu má aj táto myšlienka:  „Minulosť sa skladá z faktov. Budúcnosť myslím z nádeje.“ (I. Marion)

    No a po 31. decembri prichádza vždy  1. január. A s ním aj mnohé obavy. Platí to obzvlášť o roku 2025 – konsolidácia a jej následky a prejavy.  Vykročenie do nového časového obdobia je vždy spojené s istou úzkosťou. Nebojme sa toho!  Veď na konci roku sme slávili Vianoce – a určite nie zbytočne.. Tak vykročme, keď  príde na to tá pravá chvíľa. Aj s touto myšlienkou môjho obľúbeného autora: „Nejasajme nad vykročením jednou nohou. Krok vpred urobíme až prisunutím druhej nohy.“ (M.Kašparů)  A tak odznovu – a nanovo. Stojac takto na začiatku cyklicky sa opakujúcich období máme isté obavy a možno aj nedôveru. Takto vlastne začíname každý nový mesiac, nový týždeň, nový deň – akoby od úplného začiatku. A tak akoby práve v danom okamihu, nielen 1. Januára  všetko začínalo.  Nech nás povzbudí myšlienka aj v decembri, aj v blížiacom sa januári:  „Čo robíme dnes, môže zlepšiť všetky naše zajtrajšky.“ (R. Martson)  Pre končiace sa obdobie, pre to  nové  prichádzajúce  je niečo, čo  by nám nemalo chýbať.  Čo by to mohlo byť? Tak napr.: „Pravidlá šťastia: mať čo robiť, mať koho milovať, mať v čo dúfať.“  (I. Kant)  Myslím, že to troje nebude chýbať nikomu z nás. Ako to troje podľa Hymny lásky (1 K 13,13). Haleluja