Na Jeho učenie ostrovy čakajú VIII

     Nedeľou večnosti sme uzavreli odchádzajúci starý liturgický rok. Prichádza ten nový, ďalší z milosti Božej. Ďakujeme za ten odchádzajúci a vyprosujeme hojné Božie pre ten príchodzí a nastávajúci. Veríme, že bude pre nás plný Božích darov, Božej lásky a nového poznávania biblických právd a posolstiev.  V nedeľu sme slávili  nedeľu večnosti.  Aj dopoludnia v našich chrámoch, aj popoludní v Starej Lesnej sme mali požehnané spoločenstvo a po ňom milé posedenie a občerstvenie, ktoré nám pripravili domáci. V bratskej láske  ďakujeme. Večnosť je pozoruhodné slovo! Večnosť je  ohromné slovo, ohromná budúcnosť, ktorá je pre nás pripravená. Pán Ježiš išiel pre nás pripraviť miesto, a keď nám to miesto pripraví, príde pre nás.  Tak to vyslovil vo svojich rečiach na rozlúčku v Jánovom evanjeliu (J 14,1-6).  Nedeľa večnosti upriamuje našu pozornosť na budúcnosť. Je však večný život naozaj záležitosťou iba budúcnosti? Či?   Opak je pravdou! Večný život – nie je to až to, čo nás čaká po smrti. Večný život je už teraz, večný život je už aj reálna  prítomnosť. Iste, naplno a „naživo“ až  za hranicou smrti. Dnes ju v každom našom novom dni anticipujeme, predchytávame a aj duchovne „vychutnávame“..  Dnes sa podáva predjedlo!  Už tu, v tejto časnosti máme „predkrm“ toho, čo nás čaká vo večnosti. V Biblii máme, dalo by sa povedať definíciu večného života. Nikto iný nám ju nepodáva, ako evanjelista  Ján, ktorý ako jediný zaznamenal Ježišovu arcipastiersku modlitbu (J 17). Hneď v jej úvode sa Pán Ježiš modlí: „ A to je  večný život: aby poznali Teba, jediného pravého Boha a  ktorého si poslal Ježiša Krista.“  (J 17,3)  Uvažujme nad týmito pozoruhodnými slovami. Je to jediné miesto, kde priamo čítame, čo je večný život.  Počas letnej dovolenky pred niekoľkými rokmi nás na chorvátskej diaľnici predbehlo pohrebné auto s nápisom: „Vječný život.“  Povedal som si, to použijem. U nás som sa s takým názvom pohrebnej služby nestretol. Poznáme Pietu, Acheron a mnohé ešte aj iné.  Rozumieme, prečo  tento originálny  názov. No prečo až tak neskoro? Až po smrti? Odpoveďou je to, čo nám priamo hovorí Pán: už TU a  TERAZ.  Nie až potom, už teraz máme podiel na večnom živote. Dve podmienky, ak by sa to tak dalo nazvať:  poznať Boha  a uveriť v Toho, ktorého nám Boh poslal v plnosti časov pre našu záchranu.“ (G 4,4)

      Pán Boh otvára nám všetkým  dvere do večnosti, robí tak aj prostredníctvom knihy Zjavenia Jánovho. Touto knihou sme sa zaoberali priamo na Patmose v septembri tohto roku.  Bol to pre nás s manželkou, ale aj celou našou skupinou nezabudnuteľný zážitok.  Cez otvorené dvere, ktoré Ján priamo videl na Patmose (Zj 4,1) , cez „kukátko“ do večnosti nám umožňuje nazrieť do nej priamo.  A hneď ako to prvé vidí trón a Sediaceho na tróne.  To znamená, že trón je obsadený. Nikto Pána Boha z Jeho trónu nezosadil, nedetronizoval. Boh je na tom správnom mieste. Celá kapitola sa sústreďuje na opis trónu a všetkého toho, čo je okolo Božieho trónu.  Boh práve Jánovi na ostrove Patmos dal nazrieť do večnosti – do neba a mohol aj v duchu vidieť, čo sa má onedlho stať. A hneď je to zaznamenané v kapitole tej prvej, hneď v prvom verši.  A čo tam videl? Úžasné obrazy – no najmä to, že náš Pán má v nebi centrálne miesto a je tam zo všetkých prítomnách  Ten Najväčší. Všetko sa to točí práve okolo Neho a všetko z Neho aj vychádza.  On je stredobodom všetkých vykúpených, ktorí sú predstavovaní staršími (Zj 5,6).  Sú to tí, ktorí sa Mu klaňajú, uctievajú Ho a vzývajú a spievajú Mu novú pieseň: „Hoden si vziať knihu a otvoriť jej pečate, lebo si bol zabitý a svojou krvou vykúpil si Bohu svojich a z každého kmeňa i jazyka, ľudu i národa a učinil si ich nášmu Bohu kráľovstvom a kňazmi a budú kraľovať na zemi.“ (Zj 5,9.10) Napr. tá kapitola, ktorú spomíname nám v mnohom pripomína korunovačnú slávnosť, kde všetci uctievajú  toho, kto sedí na tróne. Je to úplný protiklad toho, čo napísal Ján vo svojom evanjeliu: „I niesol si sám kríž a šiel na miesto, ktoré sa menovalo Lebečné miesto a po hebrejsky Golgota. Tam Ho ukrižovali a iných dvoch s Ním, z jednej aj z druhej strany.“  (J 19,17-18) Ukrižovaný a vzkriesený Pán je vyvýšený Pán  je na tom správnom mieste – už Mu nikto neublíži, už Ho žiadna ľudská moc nemá vo svojej moc. Jemu patrí všetka moc na nebi, aj na zemi.

     Veľa sme premýšľali a meditovali  nad tým, aká to bola strastiplná cesta evanjelia za človekom. Tak vlastne bol aj strastiplný príchod Božieho Syna na tento svet. Jeho príchod do tohto sveta (advent) kopíruje aj príchod a cestu Jeho slova, Jeho evanjelia za človekom. Evanjelium potrebuje rozšírenie do celého sveta, evanjelium potrebuje nás, potrebuje naše nohy, ústa, ruky – hlavne srdce.  Bol to ap. Pavel, ktorému sme sa venovali na jeho plavbe – v zmysle aj  jeho cesty do Ríma.  Počuli sme, ako prišiel na Cyprus  na 1. misijnej ceste – venovali sme sa prednostne  biblickým ostrovom. A tá cesta evanjelia práve tam, bola v mnohom dobrodružná. Po príchode na Cyprus miestny vladár Sergios  Pavol  žiadal si počuť Slovo Božie (Sk 13,4-12). Aká to krásna veta – kto si dnes tak túžobne žiada počuť slovo Božie. No miestny čarodejník Elymas sa usiloval odvrátiť vladára od viery.  Ap. Pavel ho prehliadol a vedel, že práve on je ten, ktorý prevracal priame cesty Pánove. Oslepol, vladár uveril a veľmi sa divil Pánovmu učeniu.   Aké je to jedinečné a duchovné dobrodružstvo. Vstupujeme do adventu, ktorý sa po anglicky volá –  adventure. My tam aj to slovo advent – príchod – aj nachádzame. Veľké dobrodružstvo zažilo Božie slovo na ceste za človekom a jeho srdom. A pán Boh do tohto dobrodružstva išiel, napriek tomu, že vedel, ako to všetko dopadne. 

   A čo sa udeje na Patmose?  Tam priamo prichádza Pán so svojím učením, evanjeliom, posolstvom (na obr. večerný pohľad na Horu z prístavu). Inde ho prinášajú ľudia, misionári, napr. ku ľudožrútom, indiánom a mnohým ďalším – a na Patmos prichádza Pán priamo za učeníkom Jánom. Bola to v tom čase  trestanecká kolónia, kde sa vtedajší režim zbavoval nepohodlných ľudí. A na to slúžil tento ostrov. Každý režim sa zbavoval nepohodlných ľudí.  Za každého režimu sa tak dialo. Za socializmu – koľko ľudí zmizlo bez stopy – aj u nás v Československu, či v bývalom Sovietskom zväze, či aj inde.  Aj dnešný režim by sa mnohých ľudí rád zbavil.  Ale dnes už to tak celkom nejde. Ján je na Patmose, tam ho vykázali ako nepohodlného človeka – a tam to všetko príde! Pán príde priamo za ním. Vie, kde je. Nemusí ho dlho hľadať.  Udeje sa tak v  sobotu, v deň Pánov. Nebola to ešte nedeľa, tá sa začala sláviť až neskôr.  Pán prichádza za ním – osobne a prezenčne!  Patmos má  v istom zmysle protekciu (s úsmevom) – na iných ostrovoch to bolo iste  s vypätím aj mnohých ľudských síl, na tento ostrov Pán ide za Jánom. Je jediný ešte žijúci – oznamuje mu, čo sa bude diať s týmto svetom.  A Ján dostáva posolstvo o prapodivných veciach, ktoré sa budú diať už onedlho. Apokalypsa naháňa strach mnohých, je to také „čudné“ slovo, ktorého sa mnohí desia – aj kvôli mnohých katastrofickým filmom z Hollywoodu.  Nám je apokalypsa na potešenie. Či nie? Veď čítame v nej opis neba, ktorý nám nenaháňa strach. Nie všetkému síce  porozumieme, ale nemusíme byť z toho smutní a utrápení. Tomu podstatnému hádam aj áno, predovšetkým mocou Ducha Svätého. Ďakujeme za tento exkluzívny  pohľad do večnosti. 

   V roku 2000 Slovenský rozhlas vysielal služby Božie z nášho cirkevného zboru z Tatranskej Lomnice práve v nedeľu večnosti. Máme nahrávku z týchto služieb Božích, ktorú sme si s  manželkou predvčerom pustili ozaj po dlhom čase. A musím povedať, že sme mali z toho duchovný pôžitok – po niekoľkých rokoch.  Kázeň zo Zjavenia Jánovho z predposlednej kapitoly (Zj 21,1-5),  k tomu spieval náš vtedajší cirkevno-zborový spevokol, odznela báseň: „Keď príde Pán“  v podaní sestry Oľgy Hricovej.  Vtedy prišla odozva od mnohých –  bol som prekvapený, kto všetko  počúva naše evanjelické  služby Božie v rozhlase. Umocnené bolo to aj tým, že práve v tom roku mi zomrel otec  Jozef vo veku 77 rokov, ktorému som na smrteľnej posteli  tri dni pred jeho odchodom do večnosti povedal: „Otec, nelúčime sa.. Ideš domov, ideš k Pánu Bohu, ideš do večnosti..“ Na znak súhlasu iba mierne kývol hlavou a sklopil oči.  A ako refrén vtedy, 26. Novembra 2000 slova zneli slová Jána Amosa Komenského, ktorý si krátko pred svojou  smrťou do svojho denníka napísal: „Bože, ďakujem Ti, že si mi domov nedal na tejto zemi.“ Amen.  

     Ďakujeme za večnosť, anticipujeme ju už teraz.  Ďakujeme, že slovo Božie prišlo aj k nám, na starý európsky kontinent.  Ďakujeme, že ono sa dostalo aj na  ďaleké a odľahlé ostrovy. Sú milovníci tohto mocného evanjelia  nášho Pána Ježiša Krista, ktorí ho nesú ďalej a ďalej. Veľmi veľa riskujú. Včera sa kresťanské kostoly rozsvietili na červeno – tá červená je farba mučeníkov a všetkých prenasledovaných kresťanov, ktorých v tomto svete nie je málo. Ďakujeme za posolstvo z Patmosu, ktoré nám ako apokalypsa nenaháňa strach, ale prináša nám do našich pozemských dní časy a chvíle pozemského, no najmä duchovného osvieženia (Sk 3,20).