Z jesene – do zimy
Podľa kalendára máme ešte jeseň, no k nám do Vysokých Tatier zavítala už zima so všetkým, čo k nej patrí. Tak tomu bolo pred rokom, no o niečo neskôr, na prelome novembra a decembra. Beloba snehu v súčasnosti pokrýva a aj prekrýva všetku pestrosť jesene, ktorá vytvárala kolorit nášho prostredia ešte pred pár dňami. Mnoho nepohrabaného lístia zostalo ešte pod snehom. Tej pestrosti jesene bolo mnoho všade navôkol – a bolo jej aj dosť. A všetko to v súčasnosti pokrýva sneh. Tak krásnu a dlhú jeseň si mnohí nepamätajú. Nebola taká len v Tatrách, ale aj pod nimi a vlastne v celej našej krajine. Inverzné počasie bolo rekordne dlhé – počas októbra, až do polovice novembra – u nás v našom vysokohorskom prostredí. Užili sme si krásnu jeseň so všetkým, čo k nej patrí. Ďakujeme za túto pestrosť tejto výnimočnej jesene. Každé ročné obdobie má určite niečo do seba, o tom nieto pochýb. A aj preto hudobný skladateľ Antonio Vivaldi neuprednostnil žiadne z nich, ale v hudobnom cykle „Štyri ročné obdobia“ sa venoval rovnako každému z nich – Jar, Leto, Jeseň, Zima. A zaslúžene a plným právom. A mňa na tomto diele, ktoré sa teší stále veľkej obľube vždy a nanovo fascinuje, podľa akého kľúča priraďoval noty k jednotlivým obdobiam. Niekto z nás má radšej jeseň, niekto zasa jar, niekto miluje iba leto. No aj zima má svoje čaro. Príroda oddychuje , čo iste veľmi potrebuje. Ako na jeseň bola u nás bola mnohá najpestrejšia pestrosť, tak v súčasnosti je to „iba“ beloba snehu a snehových vločiek. Každá je originálna, dve nie sú údajne rovnaké. Pán Boh tvorí ozaj iba originály, nie kópie. Z jesennej pestrosti sme akosi rýchlo a priamo vhupli do beloby zimy. A pridal sa ešte vietor, ako zimná meluzína aj v čase písania týchto riadkov. November pokračuje ešte jedným týždňom vo farbe, ktorá je typická iba pre večnosť – je to iba biela. Iná farba, v spojitosti sa vôbec nespomína (napr. Zj 1, 12-16). Večnosť patrí iba bielej! V tomto mesiaci sa venujeme téme duševného zdravia, venujeme sa však aj posledným veciam v rámci témy cirkevného toku a jeho záveru. Prejavy pominuteľnosti nás obklopovali všade navôkol – práve počas jesene. To padajúce lístie, ktoré splnilo svoju sezónnu úlohu a padlo na zem. A tu prichádza myšlienka: „Človek je pominuteľný ako list na strome, ba ešte viac, lebo list na strome môže odpadnúť iba na jeseň, kým človek môže zahynúť v každej chvíli.“ (A.Stifter) Rieka času prekrýva všetko práve tou „monotónne“ bielou – popri tej jesennej pestrosti. Aj to má svoje čaro, beloba prečisťuje dušu človeka. Všetko vybieli a prebieli. Pre niekoho je to rieka zabudnutia, ktorá má zázračný čistiaci účinok. Treba to občas použiť a život bude zázračne vybielený. Aj takáto myšlienka od neznámeho autora nám môže zarezonovať: „Buď ako strom, nechaj mŕtve listy opadnúť.“
Ten chlad snehu je vcelku príjemný a osviežujúci. No nie je chlad ako chlad. Chlad studeného novembra so snehom a bez snehu sa nedá celkom porovnať. So snehom je to už niečo celkom iné, aspoň ja to tak vnímam – a počas týchto dní mi to potvrdila aj moja manželka. A práve do týchto dní sú potrebné slová nášho blížneho, ktorý nás môže potešiť svojím milým slovom, sms správou, otázkou: „Ako žiješ? Ako sa máš? Dlho sme neboli v kontakte!“ Je toľko možností, ako prejaviť svoju náklonnosť, záujem, či pozornosť a ozaj netreba veľa. Tak to potvrdzuje aj naše slovenské príslovie: „Slová idúce zo srdca hrejú tri zimy.“ Nemôžeme sa celkom a úplne odrezať od všetkých. S mnohými sme síce stratili kontakt, mnohí sa nám odcudzili, zapríčinila to aj korona, možno aj iné názory a postoje na svetové udalosti, či vojnové konflikty. Potrebujeme nanovo hľadať cesty k sebe. A v tom mi pomáha môj obľúbený rímsky cisár a filozof: „Konár, odrezaný od ostatných konárov, je odrezaný aj od celého stromu. Tak aj človek, ak sa rozíde s ostatnými, odpadne tým od celej spoločnosti.“ (M. Aurelius) Tak to prežíval aj pápež Ján Pavol II, keď povedal, či napísal: „Treba dúfať, že ľudia, ak sa budú stretávať a spolu diskutovať, objavia aj putá, ktoré ich spájajú a ktoré sú spoločné všetkým ľuďom.“ A je to veľmi dôležité v dobe a čase, keď sa spoločnosť atomizuje, ľudia sa uzatvárajú do seba a prestávajú komunikovať. Tak veľmi chýba to, čo vedel už aj D. Bohnoeffer, keď povedal: „Pravá služba, ktorú dlhujeme druhým spočíva v tom, že ich počúvame.“ A stále platí: „Nikto nie je zbytočný na svete, kto uľahčuje bremeno niekomu inému.“ (Ch. Dickens) A čo taký Leondardo da Vinci, ktorý povedal: „Nikdy ma neomrzí slúžiť, nikdy ma neomrzí byť užitočný.“
Dlhá jeseň nám priniesla aj množstvo popadaného lístia. Aj ja som si ho užil pri jeho hrabaní okolo fary v Novom Smokovci. A tie prechádzky v šuchotajúcom lístí a detské šantenie v kopách jesenného lístia je veľmi originálne. Deti to milujú. Tak, ako aj v zime v snehu, tak aj v nahrabanom lístí. Spomienky aj na naše detstvo sa z času na čas obnovujú v každom ročnom období. Bola to veľmi zaujímavá etapa nášho života. Až na malé výnimky, všetci sme ho mali veľmi šťastné a požehnané. „Detstvo je najlepšie zo všetkých období života a čím dlhšie trvá so šťastnými spomienkami , tým silnejšia je emocionálny stabilita v dospelosti.“ (V. Acharya) Nikto z nás nedá na neho dopustiť. Sme v ňom pomerne často a s pribúdajúcimi rokmi možno ešte aj častejšie (s úsmevom). Vtedy sa nám otvárala brána do života, do všetkého, aj podľa slov nasledovného citátu: „V detstve vždy nastane okamih, keď sa otvoria dvere, ktoré vpustia dnu budúcnosť.“ (G. Green)
Počas týchto prvých bielych dní v novembri mi sestra Zorka z Bratislavy a sestra Dáša z Topoľčian poslali niekoľko zaujímavých citátov, za čo som im opäť veľmi vďačný. Pozdravujem ich aj teraz (aj s vašim dovolením), nájdu sa aj pri čítaní týchto riadkov. Majú svoje zdravotné ťažkosti, no v čítaní nachádzajú svoju terapiu, úľavu, mnohé potešenie a verím, že aj uzdravenie. Máte aj vy skúsenosť, že keď sa v niečom skutočne nájdete, nič už viac nejde pomimo vás. Tak je to aj pri čítaní Biblie, ak sa v jej riadkoch nájdete, tak je to vám všetko oveľa bližšie. Už to pre vás nie je vzdialená kniha, ale priamo „list od Boha“, ktorý je priamo adresovaný vám. A ja som si opäť zaumienil, že z týchto citátov vytvorím ešte reflexiu na rozlúčku s touto jesennou pestrosťou, keď končí cirkevný rok – a zajtra máme už nedeľu večnosti. Nerobím tak po prvýkrát. Už viac krát sa tak stalo a ja som za to veľmi vďačný a vždy nanovo ďakujem, pretože vďačnosti nikdy nie je dosť. Písanie je spôsobom mojej osobnej terapie a aj náplne dní života – ako vykupovať čas svojho života, lebo dni sú zlé (Ef 5,16). Zlé nie do kvality, ale do ich rýchleho míňania sa. Aspoň minimálne hodinku každý jeden nový deň niečo napísať a položiť na papier. A tak píšem, pretože v mojom okolí je mnoho vzácnych ľudí, ktorí na mňa myslia a posielajú mi veľmi krásne a ušľachtilé citáty. Ďakujem aj vám všetkým ostatným. Pán naše cesty a životy spája s mnohými ľuďmi, ktorých som práve mal možnosť spoznať v našom tatranskom prostredí – a to veľmi zaujímavým spôsobom a potvrdzuje to opäť môj obľúbený autor: „Prijmite veci, ku ktorým vás osud viaže a milujte ľudí, s ktorými vás osud spája, ale čiňte to celým svojím srdcom.“ (M.Aurelius) V živote sa nedá všetko stihnúť, no najdôležitejšie je stihnúť – naplno žiť. A to je aj môj život – písanie. Vy, ktorí sa tomu tiež venujete, viete, o čom píšem a rozumiete mi aj medzi riadkami. Písanie je spôsob, ako vyjadriť slovami – opísať neopísateľné, ako uchopiť neuchopiteľné. Slovo je myšlienka vyslovená jazykom. Úvaha, reflexia, či aj toto zamyslenie text oblečený do ľudských slov, ktorý k nám prehovára a má nejaký svoj aj ideový zámer. A autor Malého princa to vyslovil takto: „Boh nie je dosiahnuteľný, ale ponúka sa človeku a človek s v priestore vytvára ako koruna z konárov.“ (A. de Sint – Exupéry)
Každý z nás má nejaké konkrétne poslanie. Každý z nás je tu pre niečo konkrétne na tomto svete. Verím, že nad tým spoločne uvažujeme, premýšľame a meditujeme – aj na konci cirkevného roka. Pán Boh má s nami svoj konkrétny cieľ a zámer. A to pomáha k nášmu celkovému šťastiu – nájsť to, prijať a vnútorne spracovať. Nechajme opäť a nanovo prehovoriť autora Malého princa: „Keď si uvedomíme svoje úlohy, hoci celkom bezvýznamné, až potom budeme šťastní.“ (Exupéry) A šťastný v živote chce byť predsa každý jeden z nás. Tieto riadky píšem v deň 70. narodením našej milej sestry Zuzany z Gerlachova. Nie tak dávno stratila veľmi rýchlo svojho manžela Petra, Pán ju previedol cez jej ťažkú diagnózu, keď jej lekári pred časom nedávali veľké šance. A naša milá sestra Zuzana sa teší zo života, všetko prijíma s hlbokou pokorou vo viere, že Pán Boh predivne riadi aj jej život. A dnes ráno mi napísala: „Bohu vďaka za život a požehnanie počas 70. rokov môjho bytia.“ Ďakujeme Pánovi aj za jej život a Boží plán s ňou. S každým jedným z nás. A D. Bonhoeffer nám pripomína: „Život – to je Boží plán s nami. A zmysel života sa naplní tam, kde je láska.“ Nech sa tak stane aj pri každom z nás. Aj v tomto období, keď sme z jesene veľmi rýchlo prešli do zimy. Nech sa tak stane aj čase prichádzajúceho adventu..