Na Jeho učenie ostrovy čakajú VII
Naša séria pomaly vrcholí. Plavíme sa ďalej spoločne do Ríma. A v Ríme je apoštol už veľmi očakávaný. Dlho tam plánoval ísť, prichádza nakoniec ako Pánov väzeň. Ideme spolu s ním do Ríma. Dnes to síce nie je žiaden ostrov (podľa našej témy), no aj tam má Pán s ním svoje veľké zámery a plány. Dnes teda nepôjdeme a nezakotvíme na žiadnom ostrove, ale doplávame do cieľa cesty (R 28,11-31). Vďaka Bohu, bez akejkoľvek búrky a prípadnej straty. Ap. Pavel ide a čoskoro bude tam, kde ho Pán chcel mať – v Ríme. Dovoľte trochu rekapitulácie a malého opakovania. To nikdy nezaškodí a vždy nám prospeje. Ap. Pavel ukončil svoju tretiu misijnú cestu (Sk 19,21). Plánuje ďalšie misijné cesty – Španielsko a Rím (R 15,24). Lukáš o tom napísal: „Po týchto udalostiach rozhodol sa v duchu Pavel prejsť Makedóniou a Achájou a ísť aj do Jeruzalema, povediac si: Keď pobudnem tam, treba sa mi podívať aj do Ríma.“ Ten Rím ho veľmi láka a priťahuje a pomerne dlho ho aj plánuje a pripravuje cestu. Jeho mnohí aj oponenti a kritici mu to pripomínali, že má obavy a ostych. Aj z tohto dôvodu im napísal hneď v úvode listu: „Veď ja sa nehanbím za evanjelium Kristovo..“ (R 1,16) Mnohí mu tlmočili, že dlho do Ríma nešiel, pretože sa hanbí za to – v centre vtedajšieho sveta prezentovať evanjelium, ktoré tak neochvejne hlása. Tento biblický citát na našom internáte bol veľmi motivačný – v čase môjho štúdia (1984-1989), aby sme sa aj my nehanbili za toto evanjelium – pred spoločnosťou, v ktorej sme vtedy žili, ktorá bola nepriateľsky naklonená tomuto posolstvu. Vtedy ten odpor bol viditeľný a markantný, teraz je skrytý a v mnohom aj nevyspytateľný. Apoštol Pavel má mnohé plány kde všade je potrebné ísť a evanjelium priniesť, ktoré nosí vo svojom srdci a je za neho pripravený položiť aj svoj život. V Jeruzaleme je však uväznený rímskymi vojakmi (Sk 21,27-28). Tisícnik Klaudius sa dozvedel o úkladoch Židov proti Pavlovi, tak ho posiela ako väzňa do Cezarey. To trvalo dva roky. Je to najprv za pôsobenia prokonzula Felixa a potom Festa. Po vypočutí pred kráľom Agrippom ho posiela do Ríma pred cisára. A viackrát sme si pripomenuli, že sám apoštol sa aj na túto najvyššiu pozemskú inštanciu aj odvolal (Sk 26,32). Napriek uväzneniu, ktoré určite ovplyvnilo jeho všetky plány, ap. Pavel nestratil vieru. Hneď po zatknutí má videnie, v ktorom k nemu Pán prehovoril: „Buď zmužilý Pavel, lebo ako si svedčil o mne v Jeruzaleme, tak musíš svedčiť o mne aj v Ríme.“ (Sk 23,11) A toto zasľúbenie mu bolo obnovené na plavbe na lodi práve počas búrky (Sk 27,24). A Pavel reagoval: „Verím, že sa tak stane, ako mi Boh oznámil.“ (Sk 27,25) Celé toto obdobie, aj po uväznení Pavla bolo veľmi názorným príkladom, ako Boh viedol Pavla v jeho misijnom diele a jeho službe. Na návštevu Ríma sa pripravoval aj tak, že im napísal dopredu veľmi dôležitý list. Napísal ho v Korinte, alebo vo Filipis, ako odišiel do Troady. Predpokladá sa tak zo záveru listu Rímskym, že evanjelium Ježiša Krista kázal od Jeruzalema až po Ilýriu (Rim 15,19). List do Ríma poslal po sestre Fébue, diakonisu v cirkevnom zbore v Kenchrách (R 16,1). Viackrát sa chcel s nimi stretnúť, no nepodarilo sa to (R 1,13 a 15,22). Predpokladá sa, že ten zbor nebol veľký a jeho členovia boli bývalí pohania. List Rímskym mal nahradiť osobný kontakt s veriacimi v tomto meste, ktorý mu tak veľmi doteraz chýbal. A možno to bola aj vízia urobiť z neho aj misijné stredisko. Urobiť z neho ostrov a východiskové miesto pre ďalšie aktivity, ako bola napr. Antiochia. Mnohé plány a vízie. Nenaplnili sa, no naplnilo sa to hlavné a podstatné.
Je dobré si pri tejto príležitosti pripomenúť, že zmysel listu Rímskym je celkom iný, ako napr. zmysel listu Korinstkým, kde sa ap. Pavel snažil napraviť rôzne nesprávnosti v učení a v praktickom živote. V listu Rímskym ucelene podáva a vyučuje evanjelium, ktoré vyučuje. Neobsahuje všetky články učenia, napr. v ňom chýba eschatológia. Pavel v ňom podáva ucelenejší prehľad základov kresťanského učenia, ako ktorákoľvek epištola s – výnimkou je snáď list Efezským. A čo je pozoruhodné, kapitoly 21-28 , čo je jedna štvrtina tejto knihy je podrobne zmapovaná doba jeho uväznenia – a to na prvý pohľad nemá nič spoločné s učiteľským a misijným poslaním cirkvi. Ukazujú však Pavla ako neohrozeného obhajcu učenia a viery Ježiša Krista. Ap. Pavel skutočne oddal svoj život Kristovi, nezradil ho, zostal mu verný, aj napriek ťažkostiam. Aká je to moc a sila, ktorá dokáže takto zmeniť človeka. Je to nepriamy dôkaz existencie Boha. Žiadna teória a učenie, ale stretnutie so živým a vzkrieseným Pánom Ježišom Kristom tvárou v tvár bolo úplným začiatkom niečoho celkom nového v jeho živote.
Kniha Skutkov apoštolov končí tým, že ap. Pavel je vo väzení v Ríme. Nič sa nedozvedáme o výsluchu pred cisárom, ani o tom, či vôbec k nemu došlo, alebo či to malo za následok prepustenie na slobodu, alebo nie. Príbeh Pavlovho života nie je teda dokončený. Má sa aj za to, či sa predpokladá, že Lukáš, autor Skutkov, napísal všetko, čo v danej chvíli vedel. Dôvod, prečo venuje až sedem kapitol Pavlovmu uväzneniu je ten, že chcel ukázať rozdiel medzi židovstvom a kresťanstvom – a to v otázke cesty spasenia. Záverečné kapitoly sú akoby jeho životopisom. Napriek tomu majú aj veľkú teologickú hodnotu. Oveľa viac, ako predchádzajúce kapitoly odkrývajú spôsob Pavlovho myslenia a jeho praktické postoje v dôležitých životných situáciách. Otázka Pavlovho prepustenia ostáva v knihe nedopovedaná. To nám však nebráni v tom, aby sme sa nezamysleli nad výsledkami jeho činnosti aj počas uväznenia. Jeho služba nebola obmedzená, aj keď bol obmedzený na slobode. Ap. Pavel svojmu spolupracovníkovi Timoteovi napísal: „Slovo Božie nie je v okovách..“ (2 Tim 2,9) Obmedzenie voľného pohybu viedlo k tomu, že mal viac času k modlitbám a k premýšľaniu. A to bolo vtedy a aj dnes veľmi dôležité! To by pri všetkých misijných povinnostiach a službe nestíhal. V tomto týždni som sledoval diskusnú reláciu „Večera s Havranom“, kde sa spomínajú rôzne osobnosti z našich dejín. A teraz naposledy to bol spisovateľ Dominik Tatarka a aj hudobný skladateľ Ilja Zelenka, ktorý protestoval proti okupácii Československa v auguste 1968. Bol za to perzekvovaný a aj prenasledovaný. A paradoxne to bolo spomenuté aj ako prejav jeho osobnej vďačnosti , že v tom čase mal viac času na tvorbu – a bol vďačný tým mnohým, že mu vlastne umožnili tvoriť. Niečo podobné zažil aj náš spisovateľ Ivan Kadlečík, keď ako kantor pôsobil v Pukanci a mohol sa tam venovať svojej literárnej tvorbe. Ap. Pavel mal tak viac času na meditovanie a kontempláciu – a to sa odrazilo aj v jeho listoch z väzenia. Počas Pavlovej 10 ročnej misijnej práce a misie medzi pohanmi (cca 46 – 56 po Kristu) a štvorročného ročného väzenia sa cirkev sformovala. Potom bola pripravená ešte k väčšej misijnej činnosti a rozmachu.
Nedá mi nespomenúť Pavlovo väzenie v Ríme, ktoré má názov Mamertínske (na obrázku). Počas svadobnej cesty s manželkou Emíliou v Ríme 1992 sme sa pred ním zrazu a neočakávane ocitli. Bolo to úplne spontánne a bol to pre mňa hlboký zážitok, na ktorý veľmi rád a vďačne spomínam doteraz. Podľa tradície tam bol väznený aj ap. Peter , ktorých popravili 29. júna 64 alebo 67. Uvádzajú sa teda rôzne roky. Boh sprevádzal ap. Pavla. Bol jeho režisérom. Mal s ním veľkolepé plány, ktoré sa zdarili – aj napriek väzeniu. Väzenie nič neprekazilo. Nakoniec aj ono bolo v Božom pláne. On sám to napísal takto: „A my vieme, že milujúcim Boha, povolaným podľa rady Božej, všetky veci napomáhajú k dobrému.“ (R 8,28) A v úvodnej kapitole listu do Filipis napísal: „Bratia, chcem, aby ste vedeli, že šíreniu evanjelia len poslúžilo, čo sa deje so mnou a to tým, že sa rozhlásilo po celej strážnici,, aj medzi všetkými ostatnými, že ma väznia pre Krista..“ (F 1,12.13) V konečnom dôsledku aj väzenie poslúžilo, že evanjelium napredovalo ďalej a ďalej.
Ďakujeme za túto našu jesennú sériu. Zakončíme ju o týždeň. Plavili sme sa po Stredozemnom mori. Boli sme na niektorých ostrovoch – najmä na tých biblických. Boli sme aj na pevnine. Aj na mori. Evanjelium si razí cestu k človeku. Ap. Pavel ho niesol vo svojom srdci. Tú cestu pred nami už niekto kedysi dávno prešiel. Cesta evanjelia za človekom a jeho srdcom je jedinečná a originálna. Je to jedinečné dobrodružstvo – cesta evanjelia, za ktoré sa ani dnes, podľa vzoru Pavla nemusíme hanbiť. Práve naopak! Už niekto pred nami touto cestou šiel – a nám ju ukázal, ako sa to dá robiť. Niekto nám už tú cestu ukázal nesenia evanjelia – ap. Pavel. Aj preto, aby sa nám ľahšie dnes kráčalo. Veď tomu tak bolo aj pri budovaní našich tatranských chodníkov – niekto tu už pred nami bola tou cestou kráčal, aby sa nám dnes ľahšie kráčalo a putovalo. A my môžeme už celkom pohodlne a takmer komfortne po týchto chodníkoch aj kráčať. Tie chodníky budoval aj pán Ján Juraj Rainer. Ten je najznámejší – zo všetkých. A my dodnes chodíme po jeho chodníkoch najmä v okolí Starého Smokovca, keďže mal v nájme Schmeks v rokoch 1833-1866. Ďakujeme za všetky tie trasy, ktoré nám tu vybudoval. Často chodíme po chodníkoch, ktoré nám tu vybudoval. Ďakujeme za všetky cesty nášho Pána, ktorými On prešiel kvôli nám. Ďakujeme nášmu Pánovi, aj za Jeho krížovú cestu, ktorú tú cestu prešiel ako prvý. Ukázal nám, že sa to dá. A on sám o sebe povedal tie známe slová, ktoré si chceme opäť pripomenúť: „Ja som cesta, pravda i život.“ (J 14,6)