Inverzia neba

     Na prelome mesiacov októbra a novembra slávime tradične dve pamiatky – Pamiatku reformácie a Pamiatku zosnulých.  Čo nám ponúkajú a dávajú?  Ako nás oslovujú – jedna vedľa druhej ?  Jedna, ktorá ide po druhej.. Aká je možná súvislosť medzi nimi?   Prv , než by ste vy odpovedali, odpoviem vám ja sám za seba. Ak s láskou a vďačnosťou myslíme na tých, čo nás predišli do večnosti, cítim sa ako ohnivko v reťazi..   Ako ohnivko v reťazi tých, čo žili pred mnou a žili aj po Martinovi Lutherovi, po reformácii. Mnohé a mnohé generácie už odišli do večnosti. Dobre sa tak cítim, ako to jedno ohnivko v dlhej reťazi. V tom najlepšom slova zmysle –  dobre mi tak a dobre mi je aj tak.  Malé, nepatrné, ale veľmi potrebné.  Myslím na tých, čo tu boli pred mnou aj v mojej rodine. Bolo ich naozaj dosť. Pri Pamiatke zosnulých som navštívil  cintorín v Kojaticiach pri Prešove. Bol som aj pri hroboch mojich dávnych predkov  –  volali sa: István Prisczak  (1840-1892)  a Anna  Prisczak Lipovski  (1844-1898). To boli moji  pra-pra – rodičia.  Žili v čase, keď žil MUDr Szontagh st (1843-1899), teda ešte  v 19. storočí.. Tak si to neraz sám pre seba, ako pomôcku sprítomňujem. To boli jeho vtedajší súčasníci.   Viem o nich ani nie  tak z  rodostromu,  ale vďaka  kvalitnému náhrobnému kameňu –  kvalitnej  žule sú tie hroby zachované až doteraz. A tam, kde už nie sú na našom starom cintoríne žiadne hroby a náhrobné kamene, tam sa týčia moji pra-pra..  Viem teda , kto sú moji predkovia. Poznám ich aj po mene. Nežili dlho. Pomerne krátko, nedožili sa ani 60-tky.  Nič viac o nich neviem. Žiadne detaily – zostali po nich len originálne náhrobné žulové kamene, ktoré ešte prežijú minimálne ďalších sto rokov. Možno  len to, že boli v cudzine a rodina mala väčší obnos peňazí, aby im dali tak kvalitné a trvácne kamene.  Bol som pri hrobe aj mojich pra-rodičov  – Ondreja a Márie. Bol som pri hrobe mojich starých rodičov  – Márie a Jozefa.  Aj moji rodičia niesli tieto mená.  Generácie po generácii. A teraz žije tá moja. Som ako ohnivko v reťazi. Malé, ale veľmi dôležité. Chýbalo by, ak by tam nebolo. Prídu po mne ďalší, prídu po nás ďalšie generácie. A to je to jedinečné, že všetky tieto naše generácie prepája  viera  v Pána Ježiša Krista. Medzi tými rokmi narodenia a príchodu a potom úmrtia a odchodu je vždy iba taká malá nepatrná obyčajná pomlčka.  Tak to často vidíme na náhrobných kameňoch na cintorínoch. Boli ste tam. Boli sme. A ešte pôjdeme.  Som to tak dôležité ohnivko v reťazi. Jeden život – jedna etapa života. A kladieme si otázku – čo teda  s tou pomlčkou na náhrobných kameňoch?

    Na brehu Bodamského jazera sa počas jedného slnečného letného dňa  prechádzala 12- ročná dievčina. Všimla si, že vo vode, blízko pri brehu leží náhrobný kameň. Veľmi zaujal jej pozornosť. Rozmýšľala, ako sa asi do jazera mohol dostať. Podišla bližšie, chcela prečítať meno, ale nepodarilo sa jej zistiť, komu ten náhrobný kameň patril. Meno bolo už nečitateľné. Všimla si však dva dátumy, ktoré jej udreli priamo do očí.   Dátum narodenia a dátum smrti. A medzi nimi bola obyčajná pomlčka. Pohľad na túto pomlčku onú dievčinu  vnútorne vykoľajil a priam šokoval! Zamyslela sa: „Tak toto je ľudský život? Dátum narodenia a dátum smrti? Nič viac, než len obyčajná pomlčka?“,  ticho povedala  sama pre seba.

     Život je rozhodne  viac, než len obyčajná pomlčka – dátum narodenia a dátum smrti.  Je to to dôležité ohnivko v reťazi tých mnohých generácii.  Ap. Pavel píše: „Nikto z nás nežije sebe a nik sebe ani neumiera, lebo ak žijeme, Pánovi žijeme, ak umierame, Pánovi umierame a tak či žijeme, či umierame, Pánovi sme.“  (R 14,7.8) To je   Pamiatka zosnulých. Tí, čo nás predišli do večnosti. Tí vedia už oveľa viac, ako my. Zažívajú už  inverziu neba. Takú sme mali v druhej polovici októbra v našom tatranskom prostredí. Stabilné počasie s výslním priamo na Božom slnku. Tá tatranská inverzia je neopísateľná! Mne tá horská inverzia pomáha v priblížení neba – ako obraz, alebo podobenstvo. Môžeme to nazvať aj parabolou, či premostením. Použite to, čo  vám je bližšie,  alebo aj  milšie!  Pre mňa je to veľmi výstižné prirovnanie. Nemám lepšie na opis toto, čo pripravil Boh tým, ktorí Ho milujú. To je posolstvo ap. Pavla: „Ani oko nevídalo, ani ucho neslýchalo, ani na srdce človeka nevstúpilo, čo pripravil Boh tým, ktorí Ho milujú“ (1 K 2,9). Krásny verš. Patrí aj k vašim obľúbeným v ťažkých chvíľach. Inverzia v Tatrách je jedinečná, úžasná a priam neopísateľná!  Dole  v Popradskej kotline hmla, my sme na výslní.  Babie leto  je časté ešte aj v novembri, nie je síce najzdravšie, keď je tak teplo. Všetko pučí. Aj to sme už zažili. Kúpeme sa v slnečných lúčoch.  V žalme čítame vyznanie: „Boh je slnkom a štítom, milosť a slávu udeľuje.“  (Ž 84,12). Kardinál Tomášek bol veľmi  známou a uznávanou  autorita v Rímskokatolíckej cirkvi v bývalom Československu. Redaktorka časopisu  za socializmu vychyteného časopisu  „Mladý svět“ sa ho raz opýtala:  „Pane kardinále, máte i vy nějaké hříchy?“ Odpovedal  jej veľmi pohotovo: „Víte, i slunce má své skvrny.“  Nedal sa nijako  voviesť do úzkych. Podal brilantnú a pohotovú odpoveď. Aj my máme svoje škvrny.  Naše škvrny, to je náš hriech, ktorý nás zotročuje. A predsa pre zásluhy Pána Ježiša Krista je nám odpustené. Tak to píše apoštol Ján:  „Krv Ježiša, Božieho Syna nás očisťuje od každého hriechu.“ (1 J 1,7-9)  Do nášho vzťahu s Bohom priniesol „Niekto“ veľmi dôležitý ten potrebný zmier a pokoj.   Ten niekto dôležitý, veľmi dôležitý  je Boží Syn Ježiš Kristus, ktorého Martin Luther nanovo objavil najprv sám pre seba, ale aj pre stredovekú cirkev. So svojím objavom sa zdieľal na dverách chrámu.   Najprv pre seba – to bol jeho veľmi dôležitý objav, s ktorým sa musel následne podeliť so svojím okolím. Nemohol si to nechať pre seba. Keď tak urobil, mal 34. rokov. Bol teda už zrelý. K tomuto poznaniu dospel iste  o niečo skôr  – a potom prišiel čas sa podeliť s tým. Vieme, že chcel vyvolať iba  diskusiu na tému odpustkov.  Dvere na chráme vo Wittenbergu slúžila vlastne ako výveska – nástenka na oznamy. Začalo sa  o tom prudko diskutovať.   A začalo dielo reformácie. To bol rozbeh! Tak veľmi dôležitý a potrebný.  Deň reformácie  je pamätný deň na Slovensku, keď ma nedávno prekvapila títo informácia vo vedomostnej súťaži Duel.  Ap. Pavel napísal kresťanom do Kolos: „Lebo Boh za dobré uznal, aby v Ňom (v Ježišovi Kristovi) prebývala plnosť všetkého a aby Ním zmieril so sebou všetko, aj čo je v nebesiach, a priniesol pokoj v krvi Jeho kríža.“ (1,19-20) Už to nie je to odveké a dávne nepriateľstvo, ale  vytúžený  pokoj. Už to nie je žiadna víchrica a búrka vo vzťahu Pána Boha k nám. Zavládol pokoj, zasvietilo nám slnko Božej spásy. Do nášho vzťahu vstúpila prudká a mohutná  inverzia neba. Ap. Pavel o tom napísal do Efezu:  „Lebo On je náš pokoj, On, ktorý oboch (židov a pohanov) spojil v jedno a zboril priehradný múr, nepriateľstvo…“ (2,14). Obrazne povedané, došlo k utíšeniu búrky a nastala duchovná inverzia a výslnie neba. A my sa smieme v tých lúčoch slnka kúpať nielen o októbri a novembri. Deje sa tak aj v zimných mesiacoch. V lúčoch Slnka Božej lásky sa kúpeme vlastne celý život. A tak málo za to ďakujeme.  Vo   večnosti nás čaká Slnko bez škvŕn, ak si viete predstaviť tú najskvelejšiu tatranskú inverziu. Ani obláčika, až gýčovito modrá obloha, ako z učebnice. Dole hmla a hore intenzívne slnko. . Tak je to neraz aj v živote človeka.  Niekto si  vedome vyberie hmlu. A my sme si vybrali niečo celkom iné – žijeme vlastne vždy na výslní Božej lásky skrze Pána Ježiša Krista. Som také malé ohnivko, ale tak dôležité.  

     Príbeh od Bodamského jazera má však ešte svoje dôležité  pokračovanie. A veľmi zaujímavé vyvrcholenie. Modlitba dievčiny, ktorá sa modlila, aby je jej život bol viac, než len obyčajná pomlčka, bola vypočutá. Stala sa z nej evanjelická diakonisa.  Jej život bol viac, než len obyčajnou pomlčkou.  Prijala pozvanie do služby lásky blížnym. Aj ona sa stala ohnivkom v reťazi tých mnohých, keď vstúpila do služby lásky svojim blížnym.   Ak spomíname Bodamské jazero, je hodno ešte pripomenúť a podotknúť, že na jeho južnom brehu leží nám známe mesto Kostnica, kde bol upálený majster Ján Hus.   Ako teda prežiť život  od narodenia, až po smrť?  Aby sa aj náš život stal viac, ako obyčajnou pomlčkou?  Aby sme nekonali iba pre seba, ale mysleli aj v trochu širších súvislostiach. A nielen na seba!  Platí tá známa myšlienka:  „Hodnota človeka nie je v tom, čo urobil pre seba, ale pre iných.“ (A.Eistein)  Ap. Pavel sa modlí za tých, ktorých nosil vo svojom srdci. To sú tí jeho najbližší – tí vo Filipis. Tí sú mu veľmi blízki, pretože im napísal svoj najosobnejší  list zo všetkých.   A v tej úvodnej kapitole prosí za nich, aby vedeli rozoznávať to, čo je hlavné. Dnes tomu hovoríme: „Priority!“ A život je otázkou priorít.  Poznáme ich, sme s nimi už uzrozumení tak, že vieme o nich.  Život je viac, ako len obyčajná pomlčka.  A je dôležité, aby moje meno nebolo vymazané z knihy života. A ono sa to môže stať – zmenou priorít v živote (Zj 3,5). A o tom sme nedávno spievali v jednej piesni K. Royovej: „Na Krista svoje hriechy som zložil už cele, veď On, baránok tichý ich niesol na tele. Môj hriech a moju vinu skryl On do svojich rán: bez Neho duše hynú, ja však v ňom spásu mám..  Z milosti Jeho smiem byť všetkých vín sprostený, chcem skutky Jeho chváliť, kým žijem na zemi. S ním aj cez smrti  temno, viem, prejdem isto tam, kde vpísal moje meno do knihy života.“ (ES 491,1.4) Moje meno je tam- to je viac, ako zápis v matrike. A to je dôvod k mnohej radosti a vďačnosti – naše mená sú zapísané v nebesiach (Lk 10,20).  Haleluja