Ťažšia  cesta?

Prečo nie?  Či? Radšej nie? Radšej tá ľahšia? Či? To nás napadne hneď na začiatok. Prirodzene si radšej volíme tú ľahšiu. No otázkou je – a nielen rečníckou, či je vždy najprávnejšia.. Povážte, uvažujme ďalej spoločne..  V obľube je tá stredná, zlatá. To počujeme často pri rozličných príležitostiach. Vychádza to tak, že je tak často najlepšia, lebo je stredná. Ani ťažká – a ani ľahká. Zlatý stred, ktorý tak radi preferujeme.  Uvažujme ešte ďalej  spoločne.. Ak je tá zlatá stredná cesta tak v obľube, tak logicky musí byť aj plná, či dokonca ešte preplnená a ťažko sa dá na nej pohybovať. Logiku to má. Je najobľúbenejšia zo všetkých a tak aj najfrekventovanejšia.  No niečo nám môže napovedať aj nasledovný citát. Pochádza od známeho človeka, ktorý vstúpil do histórie  práve  tým, že si to v živote sťažil, nie zľahčil. Inovátor a vizionár  Tomáš Baťa povedal: „Nehľadaj ľahké cesty.. Tie hľadá toľko ľudí, že sa po nich nedá prísť nikam.“ Je to originálna myšlienka. Možno nás natoľko osloví, že nás aj nakopne. Múdro, výstižne a stručne. Vedel, čo píše, vedel, čo hovorí. Z tejto vety, z tohto vyznania prúdi životná sila, energia, poznanie a predovšetkým osobná skúsenosť.  Pochádza od človeka,  ktorý si nezvolil ani tú zlatú strednú, tak preferovanú a obľúbenú cestu.  Prirodzene, že je žiadaná a „v kurze“..  Ale prečo by sme si to mali v živote sťažovať, keď si to môžeme zľahčiť?  A hľadáme skratky. V parku vidíme zelenú trávu a cez ňu vychodený chodníček. Kto by išiel dookola – veď si to jednoducho skráťme, načo taká obchádzka. Je to veľká strata času (viď ilustračné foto z Humenného). A tak sme si to niekedy skrátili  aj my sme prešli po vychodenom chodníku, ktorým pred nami už toľkí prešli? Prečo by sme tak neurobili aj my?! Iste, aj mne sa to stalo. Uvažujme nad tým ešte ďalej.  Uvažujme spoločne. Je to vždy správne? Tie naše aj „životné skratky“ a neobľúbené obchádzky.      Príkladom je nám aj Tomáš Baťa, ktorý budoval mesto Svit.   A tie ďalšie príklady?

    Ja poznám už 35 rokov, aj keď nie osobne Mikuláša Szontagha, ktorý si to v živote tiež sťažil. Nehľadal skratky, ani rýchle riešenie. Narodil sa 11.8.1483 – dnes je tomu presne 181 rokov. Pochádzal z mnohopočetnej rodiny, narodil sa ako tretie dieťa z 8-ich.  Stalo sa tak v Dolnom Kubíne, kde žila jeho rodina. Jeho otec Daniel Szontagh je známy tým, že zachránil Čaplovičovu knižnicu.  A tesne mesiac pred narodením jeho syna Mikuláša bola  na evanjelickej fare v Hlbokom uzákonená spisovná slovenčina za prítomnosti Štúra Hurbana a Hodžu. Stalo sa tak 11. Júla 1843, pre pripomenutie, ak ste chýbali na dejepise, alebo na literatúre – pre úsmev.  Jeho pomerne krátky život bol poznačený úspechmi, ale aj bolesťou and stratou dvoch milovaných manželiek, o ktoré prišiel. Keď prišiel za kúpeľného lekára do Schmeksu – a videl ten úbohý stav kúpeľov, bol v rozhodovaní, že ani sa tu dlho nezdrží. Rodičom do Dolného Kubína napísal pohľadnicu, že asi ani nevybalí kufre. Nakoniec ich vybalil  – a to zachránilo Vysoké Tatry pred ďalším úpadkom, ale to bol začiatok aj jeho strastiplnej cesty s nepochopením, neuznaním a častým odmietaním. A to bol začiatok tej ťažšej cesty, ktorú si vedome a cielene zvolil. Iste, nepredpokladal a ani nevedel, čo všetko príde. Nebolo to ľahké, neprijali jeho víziu o modernizácii kúpeľov v Starom Smokovci, tak si ich postavil na zelenej lúke vedľa – a tak vznikol Nový Smokovec. Keď ho jeho bývali kolegovia označili za šarlatána, ktorý pochybne lieči, tak si to nevšímal a išiel za svojím cieľom. Keď mu závideli a neskôr jeho pacientom nepovolil prechod cez Starý Smokovec, tak vybudoval pre nich cestu z Popradu do Nového Smokovca, ktorá obchádzala Starý Smokovec. Keď na prvú zimnú sezónu (1881/82) nikto neprišiel tak, uverejnil inzerát, sponzorsky ponúkol liečebný pobyt na celú zimu 80 dobrovoľníkom. Vedel si poradiť s každým problémom. Nielen že začal, ale aj dokončil to, čo začal.  A všetky ťažkosti vyriešil. Veď problémy sú na to, aby sa riešili a nie, aby sme nad nimi zúfali. Tak to nejako vyslovil aj švédsky teológ Sören Kierkegaard: „Život nie je problém, ktorý treba vyriešiť, ale skutočnosť, ktorú treba žiť.“  Iste, bolo to náročné a vyčerpávajúce, ale stálo to za to. Bola to v mnohom  mravenčia práca. Vložil sa do všetkého celým svojím bytím a to zachránilo Tatry v danom čase pred ďalším úpadkom. Schmeks bol 80 rokov jedinou tatranskou osadou, trochu v tom čase zaspali aj na vavrínoch, úpadok sa znásobil po odchode Rainera, ako nájomcu Smokovca. A Szontagh prišiel v pravú chvíľu, skoro ako záchranca. A často myslím na to, akú by mali dnes podobu, keby si to bol dr. Szontagh v živote uľahčil. Sebe by uľahčil, ale..  To je konkrétny príklad z nášho tatranského prostredia. Možno v tom vašom regióne máte svoj. Som vďačný, že sa im venujem už 35 rokov. Tento príbeh my vždy a nanovo oslovuje a zisťujem, že čím ďalej tým viac..  Aj motivuje volil si ťažšie riešenia, než vždy tie jednoduchšie. Keby si bol zbalil kufre a odišiel, kto by si dnes na neho spomenul. Po jeho príklade aj jeho syn Miluláš jr, keď mu skonfiškovali majetok, neodišiel z Tatier, aj keď mal kde odísť – do Merana, odkiaľ pochádzala jeho manželka, talianska princezná Mária Frapporti. Aj junior tu zostal, sťažil si to – zomrel vo veľkej chudobe a opustenosti 26. júla 1963 v Levoči.

Ešte nejaký príklad? Albert Schweitzer kvôli malomocným vyštudoval medicínu. Celá akademická Európa mu ležala pri nohách, mohol prednášať na prestížnych univerzitách, on pociťoval dlh lásky k Afričanom, ktorých sme my kolonizovali a narobili tam aj veľa zla. Postavil v Lambaréne  nemocnicu, ktorá nesie jeho meno dodnes. Ten si  tiež sťažil svoju životnú dráhu. Mohol si užívať ľahšiu cestu, on si zvolil tú ťažšiu  – preto rád o ňom píšem, čítam a občas ho spomeniem aj vo svojich prednáškach pre kúpeľných hostí. A tá galéria postáv je určite bohatšia a aj dlhšia.

    A prichádzame k príkladu všetkých príkladov – k Božiemu Synovi  Pánovi Ježišovi Kristovi! Ako On bol na tom? Diabol na púšti mu ponúkol cestu slávu, úspechu  –  teda tú ľahšiu (Mt 4,1-11). On ponúka iba takú, človeku sa neraz pozdáva a rád a často takú ponuku aj prijme. Lákavé sú oné skratky k úspechu a moci a sláve. Je to v jeho dennej ponuke a na dennej báze. Ježiš túto cestu odmietol a preto prišlo utrpenie.  A bola to cesta kríža, bolesti a mnohého strádania. Až natoľko, že zomrel!  Boli sme veľmi draho kúpení. A aj vykúpení. Bez bolesti to nešlo, bez sĺz nad Jeruzalemom, čo sme si  pripomínali práve pred týždňom počas Kajúcej nedele. A náš Pán, po tom, ako odmietol ponuky pokušiteľa na púšti, v kázni na hore tlmočil tie známe slová: „Vchádzajte tesnou bránou, lebo priestranná brána a široká cesta vedie do zahynutia a mnohí ňou vchádzajú, ale do života vedie úzka brána a úzka cesta a málo je tých, ktorí ju nachádzajú.“ (Mt 7,13.14) To je tá ťažšia cesta – podľa biblického posolstva. Nebojme sa teda život si sťažiť –  bez nejakých osvedčených skratiek a vychodených koľají. Pán Ježiš nás k tomu vedie a motivuje svojím vlastným príkladom. Máme tie naše každodenné bremená komu aj odovzdať. On sám povedal: „Vezmite na seba moje jarmo a učte sa odo mňa, lebo som krotký a pokorný v srdci a nájdete si odpočinutie duši, lebo moje jarmo je lahodné a moje bremä ľahké.“ (Mt 11,29)  A opäť Pán hovorí: „Kto chce prísť za mnou, nech zaprie sám seba, vezme svoj kríž a nasleduje ma.“    To je tá ťažšia cesta – povedané tou svetskou rečou – tou biblickou je to oná úzka cesta a tesná brána. Cesta bez skratiek. A aj tá obchádzka je niekedy prospešná, na ktorej spoznáte niečo celkom nové. Tu je dôležité pripomenúť, že Pán Boh svoj ľud viedol okľukou – do zasľúbenej krajiny. Mohli do nej vojsť pomerne rýchlo – tá „obchádzka“ trvala 40 rokov.

     Táto cesta, po vzore nášho Pána je poznačená utrpením. Avšak iba z utrpenia sa rodia veľké veci. Exemplárnym príkladom je pre nás klasická perla. Je nádherná, ale zrodila sa z veľkej bolesti. Nedávno som tu písal o veľkom hudobnom géniovi Bachovi v článku „Život v náručí Božej lásky“. Len pripomínam, koľko svojich detí pochoval, aj prvú manželku  –  a na pozadí aj tohto všetkého vytvoril geniálne hudobné dielo, ktoré v tomto svete nemá obdobu. A Pavol Strauss napísal: „Najväčšie diela svetového umenia vytvorila bolesť.“  A veľmi často publikovaný citát pochádza od Jána Pavla ll: „Lásku bez kríža nenájdeš a kríž bez lásky neunesieš.“

    Ťažšia cesta nie je vábna, nepriťahuje  –  to sám Pán Ježiš  veľmi dobre vedel. On si ju zvolil. Keby tak neurobil, tak nie sme spasení. Keby si zvolil ľahšiu cestu – toho pozemského kráľa, tak by sa nestal kráľom neba. Po nasýtení zástupov ho chceli urobiť kráľom – On sa pred nimi ukryl (J 6,1-15). Vyhýbal sa takej ceste na míle. V danej chvíli by to bola síce cesta slávy a úspechu  –  v konečnom dôsledku by to bola cesta do pekla. V našom texte to nie je príkaz  že musíme touto cestou kráčať. Na konci nášho odseku nie je imperatív. Je to skôr vo forme odporúčania. To ej tá osvedčená cesta. Tá ťažšia cesta je vždy správnejšia, ako tá ľahká. Tak vykročme.. Aj so záverečným citátom: Nejedna cesta vidí sa človeku správnou, ale nakoniec sú to cesty smrti.“ (Pr 16,25)