Možno dnes II.

Zarámovaný lístok s textom: „Možno dnes“ je pre mňa veľmi oslovujúci. Zažil to Simeon na 40-deň po Ježišovom narodení. Prorokyňa Anna sa pridala. Títo starí ľudia velebili Pána. Sprítomňujem si tu chvíľu, ako musela byť dojemná, vážna, ale aj radostná. Simeon sa dočkal. Každý sa raz dočká. Tí mnohí starí, ktorí žili naplno v  očakávaní. Aj moja mamička žila v takomto očakávaní typu „možno dnes“. Tak veľmi chcela, aby si ju Pán k sebe zobral. Dlho po tom túžila. Tá dlhotrvajúca nemoc, pobyt na lôžku ju značne vyčerpal. Nebolo sily k ďalšiemu žitiu. Tak som jej to s láskou opakoval pri častých stretnutiach: „Mamička, raz sa tak určite stane.“ Tá chvíľa aj prišla. Tá chvíľa príde ku každému z nás. Nikoho neminie. Pán na nikoho v tomto smere nezabudne. To nás „očisťuje“ od takého pocitu istoty, že tu budeme navždy. Pozorujúc istých ľudí som často utvrdený v tom, že ich správanie nasvedčuje, akoby tu mali zostať navždy. Simeon a Anna zažili slávnosť stretnutia s Pánom v chráme. To stretnutie sa uskutoční pri našom odchode „tvárou v tvár“, keď sa čas nášho putovania naplní. Na Hromnice (02.02.1849) sa narodil náš veľký slovenský básnik, náš slovenský žalmista P.Orságh Hviezdoslav, ktorý v jednej zo svojich básní napísal: „Som atóm, iskra len, lež s jadrom trvalý, zhasnem li na zemi, nad ňou sa zapálim.“

V spojitosti s Hromnicami mi vždy príde spomienka na profesora Karola Gábriša, ktorý bol narodený tiež na Hromnice (02.02.1919). Pravidelne v takomto čase prichádzal s manželkou do Nového Smokovca. Po mojom príchode do Vysokých Tatier v roku 1989 mi členovia zboru pripomenuli, že začiatkom februára chodí pán profesor s manželkou na služby Božie do Nového Smokovca. Sedel vždy v prvej lavici ako veľmi pozorný poslucháč a typickým výrazom tváre „počúvania“ ako na skúške. Vždy začiatkom februára som si na kázni dal mimoriadne záležať. Pretože som vedel, že profesor Gábriš, náš bývalý dekan a profesor Novej zmluvy bude pozorným, ale aj náročným poslucháčom. Vďaka týmto viacerým stretnutiam okolo Hromníc sa medzi nami vytvorilo priateľské puto. Už to nebol vzťah profesor – študent, ale kolega a brat v Kristu. Na Vyšné Hágy ako pacient pravidelne chodieval zasa profesor Starej zmluvy Ján Heller z Prahy. Vďačne spomínam na týchto „Simeonov“, ktorí brali slovo Božie veľmi vážne. Patrili k ním aj mnohí iní. Vo februári práve spomíname na týchto, ktorí sú už s Pánom a zažili s ním slávnosť osobného stretnutia tvárou v tvár.. V tomto smere bol žiarivým príkladom aj docent Ján Grešo, od ktorého úmrtia práve 17. februára uplynie už 8 rokov. O večnosti vedel veľmi strhujúco a pútavo kázať. Nám študentom, ale aj poslucháčom v bratislavských kostoloch úsmevne občas pripomenul, že prvé naše slovo v nebi bude: „Aha“. Tu iste myslel na moment  úžasu z večnosti, ale aj prekvapenia, kto sa tam „dostal“ a kto sa tam nedostal, aj keď prehlasoval, že má na to „patent“.

Túto reflexiu zakončím ešte februárovou špecialitou a výnimočnosťou a spomienkou na február 2018, ktorý sa už nikdy v našom živote nebude opakovať! Tento február má totiž presne štyri nedele, štyri pondelky, štyri utorky, štyri stredy, štyri štvrtky, štyri piatky a štyri soboty! To sa stane iba raz za 823 rokov. Je jedinečný a originálny. Je najkratším mesiacom v roku. Iba trikrát v histórii mal február 30 dní. Aj napriek svojej dĺžke ponúka nám duchovnú očistu, ale nie v zmysle pohanskom. V začínajúcom pôste –aj pri Večeri Pánovej. Pri živom slove nášho Boha, ktoré zostáva naveky (Iz 40,8).