Rozkvitnutá letná lúka

     Rozkvitnutá lúka počas leta je pre nás  všetkých  obrazom vitality sily prírody, ale aj mnohej pestrosti a rôznorodosti. Budete s tým určite súhlasiť. Máme tento obraz veľmi radi. Takáto lúka je vždy veľmi fotogenická, pôsobí na nás veľmi upokojujúco, ba až liečivo.. Je to priam terapia – ako napr. počúvať šum vlnobitia mora, či pozerať sa na onú rozkvitnutú lúku, nad ktorou povieva jemný vietor. To vlnenie trávy je ozaj jedinečným obrazom tak lahodne pôsobiacim pre všetky naše zmysly. Mohli by sme to pozerať aj v priamom prenose a nikdy by sme toho asi nemali ani dosť. Takým by mohol byť určite aj vtáčí štebot, či prechádzka záhradou.  Letná lúka smie byť  súčasťou nášho života. Aj keď sme na nej možno dávnejšie už neboli, vieme si ju život predstaviť – ako veľmi dôležitý obraz pre náš život a jeho rozmanitosť.  Ide najmä o súčasné leto a  pestré kvety, aj keď onú pestrosť  máme aj v jeseni. No nemáme už ale rozkvitnú lúku. Tá je typická iba pre leto. A s tým je spojené aj kosenie trávy, sušenie sena. Vôňa pokosenej trávy mnohým privodí alergické reakcie, iným tá vôňa spôsobí návrat do detstva. Čuchové bunky sú zároveň aj pamäťové, čo je veľmi pozoruhodné. Pre mňa osobne to nie je to len obraz pokosenej trávy, ale aj vôňa orgovánu, ktorá ma prenáša do rodičovského domu.  Ten už ale nestojí.  Ako dieťa som to všetko  ale neprežíval tak, ako práve teraz. Dnes sú to už vďačné spomienky, ale ako dieťa som to  nemal celkom v obľube, priznávam, pretože počas leta to bola iba samá práca, takmer žiadne prázdniny. A tej práve na našom domácom gazdovstve bolo nemálo.  Zážitkom bolo, keď som počas išiel  k najstaršiemu bratovi do Košíc na prázdniny. A okrem toho to bola ešte aj iná práca, ako na dedine. Dnes už aj život na dedine vyzerá celkom inak, ako v minulosti. Spomienky zostávajú, čas leta je tu opäť  a my ďakujeme, že nám opäť prináša tento obraz pestrosti. Je tu opäť  leto a tento obraz sa nám ponúka s novou aktuálnosťou, vôňou, ale aj sviežosťou. A ten obraz lúky, to je ako Boží úsmev nám venovaný všetkým, pretože platí: „Zem sa smeje kvetmi.“  (R.W.Emerson) Tak si to môžeme nanovo uvedomiť pri pohľade na tento častý obraz práve tohto nami prežívaného obdobia.

    Veľmi oslovujúcou je pre mňa myšlienka, ktorú Albert Schweitzer vyslovil v nejakej úvahe. Čítal som ju pred rokmi, pamätám si ju dodnes. Pomerne často sa k nej aj vraciam. Dovoľte mi ju opäť pripomenúť. V jednej úvahe položil otázku:  „Prečo rozkvitne letná lúka?“ A hneď aj odpovedal:  „Preto, lebo na nej rozkvitnú tisíce malých kvietkov.“ Sú ich naozaj tisíce. Kto by ich spočítal? Iba sám Boh, ktorý nám aj vlasy na hlave spočítal (Lk 12,7).  Každý kvet tam má svoje miesto. Ako aj vlas na našej hlave, tak aj kvet na lúke.  Ani bez jedného sa to nezaobíde. Ako v oceáne má svoje miesto každá kvapka! A každá kvapka sa naozaj aj počíta. More sa skladá z kvapiek, lúku tvorí množstvo kvetov. Tak je to aj s letnou lúkou. Každý  kvet sa počíta. S každým kvetom Stvoriteľ  počíta. Žiaden nie je navyše, všetko je tak, ako má byť.  A iba sám nebeský Otec vie, koľko kvetov tvorí  tento obraz pestrosti a takmer dokonalosti.  Inak náš Stvoriteľ, ktorý pozná aktuálny počet vlasov na našej hlave – vie aj to. Koľko vlasov nám cez deň padne – aj to vie. Ten obraz, ktorý Pán Ježiš použil, nám dokazuje, že Pán Boh vie o našom živote oveľa viac, než si myslíme. Ozaj, kedy sme boli naposledy na letnej lúke, behali  po nej, ako priam nejaké roztopašné dieťa?  A prežívali onú hravosť a radosť z mnohej pestrosti? Obraz letnej lúky nám ponúka obraz pre  rôznorodosť aj našej spoločnosti. Tak pestré a farebné je aj ľudstvo. Tmaví, tmavší, či celkom bledí a svetlí, napr. severania. Každý má svoje miesto v našej spoločnosti.  A s každým sa počíta. Pán Boh má svoj plán s každým. Ako rozkvitnutá lúka smie byť aj  cirkev, tá naša. Je to jednota v rôznosti. Tak  pestré  sú aj naše nedeľné spoločenstvá. Určite je to tak aj u vás doma, skladba návštevníkov služieb Božích je vždy originálna. Platí to u nás v Tatrách obzvlášť. Nikdy sa to v takom zložení už nezopakuje.  Iste, aj u vás doma. Myslím na pestrosť hostí u nás počas leta  – spoja príjemné s užitočným. Hodinka dole na službách Božích a potom hor sa do chrámu tatranskej prírody.  A keď si predstavím to naše letné pastelové oblečenie návštevníkov, tak k letnej lúke ozaj nemáme ďaleko.

     Často myslím napr. aj na  židovské bohoslužby, bola to  výlučne iba  mužská záležitosť. Zbožní židia dole na prízemí, ženy kdesi na chóre, na  galérii. Neboli pomiešaní, neboli ani  pestrí.  Dosť možno aj fádne aj na vonkajší pohľad. Oddelene – nie spolu, plece vedľa pleca. Tak, ako aj  dnes, Múr plaču v Jeruzaleme má aj dnes mužskú časť a ženskú. Stále prísne dbajú na to, len aby sa nepomiešali a nevzniklo z toho jedno univerzálne jednoliate spoločenstvo, ako je tomu práve v kresťanstve. A naše milované ženy by to mohli naozaj pokaziť? Určite nie! Vedeli ste, že zbožný a pravoverný  žid sa pravidelne modlil: „Bože, ďakujem ti, že som sa nenarodil ako žena.“ A pritom doma mal tú svoju. Nebol za ňu vďačný, ako za manželku?! A matku svojich detí?  Často nad tým uvažujem. Následne prišlo však tak dôležité kresťanstvo, prinieslo aj „zrovnoprávnenie“ žien a ich zaradenie medzi mužov. A vzniklo z toho originálne a univerzálne spoločenstvo, ktoré môžeme  oprávnene pripodobniť k pestrej letnej lúke. Pán Ježiš Kristus sa s láskou venoval všetkým – bez rozdielu. Na domácej pôde, aj na tej pohanskej.  Venoval sa žene Sýrofeničanke (Mt 15,21-28), žene Samaritánke (J 4), vstúpil na pôdu kraja Dalmanuta (Mk 8,10), či pohanského Dekapolisu (Mk 7,31). Stieral akékoľvek hranice medzi ľuďmi.  A ako prvý s tým aj priamo „písomne“ prišiel ap. Pavel v tom známom slove: „Nie je ani Žid ani Grék, nie je ani otrok ani slobodný, nie je  ani muž, ani žena, lebo všetci jedno ste v Kristu Ježiši. A ak ste Kristovi, ste potomci Abrahámovi, dedičia podľa zasľúbenia.“  (G 3, 28.29) Spolu –  starci a deti – spievame v jednej oslavnej piesni v našom Spevníku (ES 361,5). V  kostole sedíme spolu – jeden vedľa druhého  – je to úžasný pohľad – ako na onú pestrú letnú lúku. Ženy, muži, malí, aj veľkí, starí aj mladí.  Všetky vekové kategórie – veď  sme všetci  na jednej lodi – všetci patríme na jednu lúku. A v lete obzvlášť, keď máme aj to pestrejšie oblečenie, tak je to ozaj ako farebná letná lúka. 

    U Židov to bolo ale úplne inak. Okrem žien aj deti boli považované za menejcenné. Učeníci ich odháňali od Pána v tom presvedčení, že sa predsa on nimi nebude predsa zaoberať. On, ako učiteľ a Rabbi má predsa oveľa dôležitejšie poslanie, ako venovať svoj vzácny čas deťom. A tak sa namrzel (Mk 10, 13-16)) ktovie, ako vyzeral, keď bol  namrzený. Povedal: „Dovoľte dietkam prichádzať ku mne a nebráňte im. Lebo takých je Božie kráľovstvo.“ To bola riadna lekcia, ktorú dostali, ktorú aj potrebovali. Sme teda spolu  v jednom spoločenstve. Zjednotenie v jednej a tej istej viere veľmi bytostne prežívame, keď sme spolu na jednom mieste (Sk 2,1). Nikto nie je vylúčený, to sa len my sami sa vylučujeme, našou vlastnou pohodlnosťou a nezáujmom. S Pánom Ježišom  padli akékoľvek priehrady a múry, spojil pohanov a kresťanov do jedného celku, o čom čítame v pozoruhodnom odseku v liste Efezským 2,11-22. Nikto iný to takto nedokázal – zjednotiť, aj napriek mnohým odlišnostiam. Spievame to aj v predspeve hneď v úvode bohoslužieb počas bezslávnostnej polovice cirkevného roka:  „..zošli nám Ducha Svätého, ktorý by aj naše srdcia sám ohňom zapálil a pri rozličnosti  jazykov všetky národy v jednotu viery zhromaždil..“  Priehradný múr bol zborený, odveké nepriateľstvo je už minulosťou. Konečne! Je tu nádherná pestrá lúka úžasných ľudí – niektorých pôvodne zo židovstva, niektorých z pohanstva. Spojení v jeden celok, to sa volá cirkev, ktorá vznikla na prvé Letnice. To sú tí, ktorú sú „vyvolaní“ zo sveta. Grécke slovo pre cirkev je  ekklesia – od slova kalo (povolať). Pestrá lestná lúka jedinečných Božích stvorení zo sveta presadení na lúku. To je tá pestrosť cirkvi – a nielen počas leta.

    Aj túto myšlienku už poznáte: „Kde ťa Pán Boh zasadil, tak tam máš kvitnúť.“  Sme zasadení na našu „lúku“, do Jeho cirkvi. Je to úžasné zjednotenie – napriek mnohým rozdielom, či názorom, aj politickým, či presvedčeniu, farbe pleti. Cirkev je naozaj nádherná lúka. Každý kvet má tam svoje miesto. Ďakujeme, že do nej patríme, že sme boli povolaní. Aj za to, že sme si v nej našli svoje miesto. Nie je to lúka dokonalých, ale hľadajúcich Pána a Jeho kráľovstvo v každom novom dni nášho života (Mt 6,33). Zakvitni v každom čase. Máš na to predpoklady. Prinášaj plody v každom čase, nielen na jeseň. My všetci zídení tvoríme jeden celok, jedno organické spoločenstvo. Nezdružujú nás voľno-časové aktivity, nie sme nejaký záujmový, či debatný  krúžok! Sme organické živé spoločenstvo, v ktorom si môže každý nájsť to svoje miesto. Miesto pre svoj duchovný rast a napredovanie. Veď práve v prírode všetko živé rastie, kvitne, prináša plody. Príroda nás učí,  ako neochabovať, práve naopak –  napredovať. Všetko živé rastie! Je v pohybe. Sme vďační, že sme zasadení do domu Hospodinovho. Tak to čítame aj na záver žalmu: „Tí, čo sú zasadení v dome Hospodinovom, prekvitať budú na nádvoriach nášho Boha, ponesú ovocie i v šedinách a budú svieži a čerstvé, aby zvestovali, že je priamy Hospodin, moja skala, v ktorej niet neprávosti.“ ( Ž 94,14-16)