Eben-Ézer

Veľké veci Božie V

     V rámci cirkevného roka sa k tomuto textu vraciame minimálne raz.  Deje sa tak najčastejšie na Starý rok, keď ďakujeme za prežité časové obdobie kalendárneho roka. Na silvestrovských službách Božích máme k tomu jedinečnú príležitosť. Je to ozaj veľmi vďačný text, ktorý nám viacerým prirástol  k srdcu. Mne rozhodne.  My v Tatrách však máme ale o jednu príležitosť ešte viac. „Eben-Ézer“ je totiž názov Zborového domu v Novom Smokovci. Jeho základný kameň sme položili 22. júna 2003 a slávnostná posviacka sa konala 23. júna 2007. Dnes od tejto udalosti uplynulo dnes už 17. rokov. Ani sa mi to nechce veriť. Akoby to bolo včera. Toto dielo zborového centra sme stavali počas štyroch rokov. Na samom začiatku, práve v nedeľu položenia základného kameňa popoludní sme sa rozlúčili s bratom Ing. Jánom Frakom z Pod lesa, s ktorým sme pri našej stavbe veľmi počítali. Aj napriek tejto náhlej strate stavebného inžiniera, ktorý sa na to dielo priam tešil, sme zažili ozaj nemálo  Božej pomoci. Skúste si predstaviť tú nedeľu – dopoludnia veľká udalosť a s tým spojená radosť, popoludní smútok v duši z nečakaného úmrtia. Aj napriek tomuto odchodu vzácneho spolubrata nám  Pán „pridával“ a hojne nám žehnal.. Pomoc prichádzala vždy v pravý čas. Je to div, ktorý je nad ľudský pochop (Ž 118,23). Naplnili sa slová z listu Židom 4,16: „Pristupujme teda s dôverou ku trónu milosti, aby sme prijali milosrdenstvo a našli milosť na pomoc v pravý čas.“ Ďakujeme za každého, kto nás podporoval modlitebne, ale aj materiálne. A mnohí tak robia až doteraz.  Podporilo nás ústredie cirkvi v Bratislave, mnohé cirkevné zbory na Slovensku, partnerské zbory v Nemecku a Holandsku, mesto Vysoké Tatry a mnohí ďalší.  Dielo za takmer 9. miliónov vtedajších Sk postavil zbor v počte 330 duší! V neposlednom rade patrí poďakovanie našim domácim viery. Až teraz, s odstupom času poznávame, akú sme mali odvahu viery, keď sme sa do tohto „boja“ pustili. A zvíťazili sme! Môj nebohý svokor Viktor si myslel, že sa nám tento dom nepodarí dostavať.  Ďakujeme za dar viery, ktorú sme vtedy mali – mocou Ducha aj naďalej trvá v našich srdciach.  Ďakujeme za dar viery v súčasnosti s dosahom pre  budúcnosť.  Ako inak sme teda Zborový dom mohli pomenovať? Neprišlo nám a mne nič iné, než len „Eben-Ézer“ – až potiaľto pomáhal nám Hospodin(1 S 7,12). Pán nám dal zvíťaziť nad všetkými protivenstvami, ťažkosťami, aj neprajnosťou. Nad čím všetkým ešte.. To nebolo z nás. To všetko prišlo zhora..

     Počas tých 17-tich rokov od jeho posviacky mám s jeho pomenovaním rôzne úsmevné príhody. Mnohí idú okolo, pozerajú tabuľu, uvažujú nahlas a lúštia jeho názov. Idem práve okolo týchto ľudí, nimi nepoznaný,  čo všetko si vypočujem..  Niektorí si ho pomýlia s rajom, teda edenom, niektorí zase si myslia, že v názve je ebenové drevo. A „ezer“ je predsa po maďarsky tisíc. A tomu spojeniu vôbec nerozumejú a krútia hlavami, aké to čudné pomenovanie! To je len v krátkosti niečo z toho, ako si to ľudia vysvetľujú. Ale boli aj takí, ktorí zazvonili a priamo sa opýtali. To ma potešilo, pretože to je vždy aj vhodná príležitosť povedať pár slov o Pánu Bohu a Jeho účinnej pomoci. A vydať svedectvo – Zborový dom v Novom Smokovci je domom Božej pomoci. Zažili sme ju! Dennodenne ju zažívame skrze nášho Pána Ježiša Krista mocou Ducha Svätého. Tak prečo o nej mlčať, keď ide o pomoc Božiu pre našu záchranu predovšetkým pre večnosť  (J 3,16)!

     Pripomeňme si len v stručnosti tie vcelku známe okolnosti z 1. knihy Samuelovej 7. kapitoly o víťazstve Božieho ľudu nad Filištíncami. To bolo Božie víťazstvo nad nepriateľským národom, ktorý vyše 20 rokov sužoval Izrael. Po víťazstve zvolal Samuel do Micpy celonárodný snem. Božia truhla s Desatorom bola opäť „doma“, národ sa preveľmi radoval: Boh je s nami! Je tu však otázka, či aj oni celým svojím bytím boli s Ním?! A Samuel, ako duchovná autorita, prehovoril. Stačila jedna veta. Predpokladám, že ich bolo aj viac. Ale tá jedna vstúpila do histórie. Samuel vzal do ruky kameň. Čo s ním urobil? Osadil ho medzi Micpu a Šén. Nie je však  kameň, ako kameň. Nazval ho kameňom pomoci a povedal: „Eben-Ézer“ – až potiaľto pomáhal nám Hospodin.“  Obnova Izraela mohla začať. Míľnik na ceste ich viery je postavený. Živo si premietam celú túto udalosť do prítomnosti. Za súčasného diania na Slovensku, kto by na takomto „celonárodnom zhromaždení“,  (ak by ho bolo možné aj logisticky zorganizovať), kto by  prehovoril ako naša najvýznamnejšia morálna, či výrazná duchovná  osobnosť? Skúsme si dať odpoveď..

     V našom duchovnom živote tento text sa nám však ponúka na „viaceré použite“. Končime  ďalší školský rok. Stál nás nemálo síl. My, rodičia vieme o tom dosť. Desať mesiacov školských povinností. To je veru dosť! Za súčasných podmienok v školstve, keď aj pedagógovia majú svoje ťažkosti a problémy. Deťom hneď na začiatku školského roku vždy poviem, že „čistý“ čas je iba 9 mesiacov! To im vždy zaimponuje, keď im to takto odľahčím a pripomeniem aj obraz 9-mesačného tehotenstva. Aby sa aj v nás, najmä v budúcich generáciách počalo, vďaka úsiliu pedagógov, ale aj nás rodičov, niečo ušľachtilé a milé. Koncom júna si môžeme povedať a  vydýchnuť  si v dobrom – Eben-Ézer. Je tu režim leta, na ktorý sa tešíme. Kto by sa netešil? Pani učiteľka sa v škole pýta detí: „Deti, povedzte mi prosím množné číslo od slova nedeľa!“ Po dlhšej odmlke prihlásil sa nesmelo chlapec a povedal: „pani učiteľka – množné číslo od slova nedeľa sú predsa prázdniny!“  Sú tu. Eben-Ézer spievame.

       V roku 2017 sme si pripomenuli  500-výročie reformácie.  Aké budú tie ďalšie?     Eben – Ézer za pol tisícročia od reformácie. A odvtedy už uplynulo ďalších sedem rokov! Pripomeňme si, že modlitebné spoločenstvo našej cirkvi  vtedy vyhlásilo – od 18. júna 2016 do 31. októbra 2017 duchovný projekt – 500 dní modlitieb za našu cirkev. Skvelý nápad. Pozoruhodná myšlienka. Pripojili sme  sa? Vtedy áno. Môžeme aj dnes nanovo, pretože modlitby veľmi  potrebujeme. Záleží nám na  jej budúcnosti? Určite! Veď netvrdíme: „Po nás potopa!“  Až doteraz nám Hospodin pomáhal, aj napriek ťažkostiam, kauzám, rôznym „skupinkám“ v cirkvi (1 K 3,1-9). Pomáhal nám  doteraz, pomôže aj ďalej.. Tak práve spievame v staroročnej piesni (ES 64). Pomáhať bude, lebo je otvorená ruka Hospodina. To ale neznamená, že sa nemáme modliť. Boh je s nami, či ale  sme s Ním naozaj aj my? Naše  modlitby, náš modlitebný zápas to môže dokázať a potvrdiť. Je tu opätovne pozvanie – k prameňom (ad fontes). Zápas za pravdu! „Za pravdu“ – to je osem jednoduchých písmen. Neunikli mojej pozornosti práve počas   návštevy  Prahy pred časom. Aj vďaka tomu, že svietilo slnko. Taký je nápis na Betlehemskej kaplnke v Prahe, ktorý bol osadený v roku 2015 –  pri slávení 600. výročia upálenia majstra Jána Husa. Je to tak trochu rafinované umelecké dielko.  Nápis sa ukáže iba keď slnko zasvieti. Umelecká tieňohra. To mi pripomenulo výrok Chalila Džibrána: „Pravda je však podobná hviezdam, zažiari len na temnom pozadí noci.“  Pravda je závislá zhora, nie od  vôle človeka. Ak zasvieti slnko Božej lásky – pravdu odhalí.  Pravda je zjavená. Pravda je zhora. Pilát sa opýtal: „Čo je pravda?“ (J 18,38)  Bola priamo pri ňom. Tá pravda má konkrétnu podobu. Je to Kristus, ktorý je cesta, pravda i život (J 14,6). V tomto zmysle nemáme pravdu, ale Pravda má nás.

   Ak si dáte do vyhľadávača „Eben-Ézer“ budete prekvapení, čo vám všetko vyskočí a čo sa vám ukáže. Skúste. Názvy zborov, spevokolov, kresťanských komunít atď. Mňa zaujalo ešte aj nasledovné. Vianočná koleda od anglického románopisca Charlesa Dickensa, ktorú  napísal v roku 1843 v priebehu 6-tich týždňov. Hlavnou fiktívnou postavou je Ebenezer  Scrooge, čiže  „Držgroš“, ktorý nenávidí Vianoce. Lipne na peniazoch. Miluje ich nadovšetko. Ale práve na Vianoce prežije úžasnú premenu, keď ho navštívi duch minulých, prítomných, ale aj budúcich Vianoc. A potom sa začnú diať divy a všetci v jeho okolí sú až šokovaní. Jeho srdce sa úplne na Štedrý večer roztopilo. A čo naše srdcia? Boh je štedrý iba na Vianoce? Neosloví nás  to mocné starozmluvné „Eben-Ézer“, ktoré môžeme „oprášiť“ a preniesť aj do súčasnosti? Náš nebeský Otec nie je žiaden Držgroš a na svojich deťoch nešetrí (Lk 11,11-12). Je pozoruhodné, že toto dielo obohatilo aj angličtinu a ,,scrooge“ sa stal synonymom lakomca a ,,držgroša“. Toto meno nesie aj známa postavička káčerovského strýka z disneyoviek.  A intenzívne ďalej rozmýšľam stále nad tým, prečo Dickens hlavnej postave dal meno práve Ebenezer?

     Vráťme sa však od Vianoc a vianočnej koledy do prítomného leta, ktoré sme pred pár dňami začali. Teploty leta sme mali už aj v apríli, aj v máji, ale podľa kalendára začalo len pred pár dňami.  Ďakujeme za jeho požehnanie, za naše prichádzajúce  prázdniny a dovolenky. Za občerstvenie a oddych, relax a pokoj v duši. Prežijúc deň v radosti, ale aj v trápení. Nepoznajúc zmysel mnohého aj v osobnom živote, môžeme predsa spievať – až potiaľ!   Po túto chvíľku.. „Eben-Ézer“ môžeme používať aj častejšie a na rôzny spôsob. Nielen raz, či dvakrát v roku. Len z týchto pár riadkov je zrejmé, že upotrebenie tohto biblického verša je nepomerne širšie. Skúsme z neho urobiť aj refrén našej osobnej vďaky a chvály. Mocou Ducha Svätého urobme z neho súčasť našich modlitieb pri duchovnej obnove našej cirkvi. Ako za Samuela, tak aj dnes. Aj za to, že sme boli svedkami jubilea 500.výročia reformácie  –  a to je aj veľmi zaväzujúce.  Môžeme  ho nazvať  aj míľnikom obrody – rok 20217  ako rok obnovy. Ten školský rok, na konci  ktorého  spievame: Eben-Ézer.. Ako aj za naše dielo Zborového domu Eben-Ézer..   Toľko dôvodov máme dnes vyznať: „Až potiaľ pomáhal nám Hospodin!“  Tak jedinečnú príležitosť na konci júna si  nenechajme ujsť..