Z núdze  – dostatok a hojnosť  V

Hlad –  núdza jedla

     V príbehu o Márii a Marte (Lk 10,38-42)  počujeme slová nášho Pána, že nie je  potrebné „až tak veľa“, že stačí málo. A neraz ozaj veľmi málo.  Sú to pozoruhodné slová, ktoré môžu vždy a nanovo zarezonovať v našom vnútri. Poznáte to z vlastnej skúsenosti – stačí štipka soli. Tej naozaj veľa nie je treba. Stačí málo kvasu – a ten kvas nakvasí celé cesto. Aj to počujeme v podobenstve o kvase (Lk 13,21). Pripomeňme si aj horčičné zrnko, z ktorého vyrastie veľký strom. Čítame o ňom priamo pred podobenstvom o kvase.  Máme množstvo príkladov o tom, že aj málo stačí.. No a k našej téme – o núdzi nemôžeme obísť ešte príbeh nasýtenia na púšti. Aj tam sa spomína niečo, čoho bolo veľmi málo pre toľkých ľudí!  Tí, ktorí nasledovali Pána a počúvali Jeho vyučovanie, časom aj vyhladli.. Stáva sa to aj nám a pomerne často, pre úsmev.. Dostali sa do núdze haldu. Hlad je veľmi zlý. Sme vďační, že nemáme s touto núdzou jedla až takú skúsenosť.

     Príbeh nasýtenia spomínajú  všetci štyria evanjelisti, no verzia, či podanie u evanjelistu Jána je asi najpôsobivejšie ((6,1-15). Jediný Ján je ten evanjelista, ktorý spomína chlapca, ktorý to, čo mal, poskytol. Nebolo toho veľa – no ponúkol to.. A myslím, že tak urobil veľmi vďačne.  Všetci ostatní synoptickí evanjelisti spomínajú, že na púšti pre toľkých ľudí mali k dispozícii 5 chlebov a dve rybičky – ale iba Ján spomína onoho chlapca. On, ako nie synoptik – v jeho podaní príbehu ho nemôže obísť. Tento príbeh doplnil veľmi vzácnym spôsobom. Ako k nemu medzi toľkými ľuďmi prišli?  Ako sa o ňom dozvedeli? Brat Šimona  Petra, menom Ondrej – na tohto chlapca aj priamo upozornil. U všetkých ostatných evanjelistov je v režime „inkognito“. Vystúpil z mohutného davu, zo zástupu. Stalo sa tak preto, že bol ochotný vzdať sa svojho obeda, ktorý mu jeho matka zabalila na cestu? Bol to pokrm pre  celý jeho pobyt, keď bude počúvať Onoho potulného učiteľa? Proste – vieme o ňom vďaka práve Jánovi, ďakujeme za tohto nenápadného chlapca. Neschádza mi z mysle.. Našli ho preto, že vyhlásili zbierku na jedlo? Uvažujem stále nad ním, ako ho našli, ako k nemu vôbec  prišli. Nie je to zaujímavé dobrodružstvo klásť si aj takéto otázky? Pre mňa je to ozaj, akoby som bol v „Klube pátračov“ a chcel by som tak trochu poodhaliť pozadie tohto príbehu.

     Je to príbeh nasýtenia na púšti. Malý chlapec, ktorý dal svoju desiatu –  5 chlebov a dve rybičky. Ktosi si všimol tak odhadom, či priamo aj spočítal,  bolo tam len mužov 5. tisíc. No keby  by sme pripočítali aj ženy a deti, niektorí sa domnievajú, že ich mohlo byť až do dvadsať tisíc ľudí. Je to vôbec možné?   Obrovský dav a zástup hladných ľudí – hladných po Bohu, teraz hladných aj fyzicky. Ako vyriešiť tento problém? Prirodzeným spôsobom – za dvesto denárov chleba im nestačí, ako to čítame v našom príbehu.  Tam potom ako? Ten chlapec sa v takom veľkom dave rozhodne nestratil. Malý chlapec excelentne priam ukážkovo  vynikol. Ako ho našli?  Nič v Biblii nie je náhodné!  Dal Ježišovi to málo, čo mal k dispozícii, Pán  to rozmnožil k úžitku všetkých. Aj to málo, čo máš, keď Ježišovi dáš, On to znásobí. Tak veľa záleží aj na tom malom. Štipka soli úplne stačí. Pripomeňme si to opäť.  Nedávame jej veľa do jedla, aby sme to nepresolili. Dajme to málo, čo máme – svoje talenty, ako onen chlapec. Počujme opäť vetu z nášho príbehu: „Je tu chlapec, ktorý má päť jačmenných chlebov, ale čo je pre toľkých:“  To Ondrej nezabudol dodať.  Ľudský úsudok – to nebude nestačí. Ale dal to aj to málo. Ako tá vdova zo Sarepty dala pre Eliáša aj to posledné. Aj ten chlapec priniesol to, čo mal. Pane, tu to máš – a od tej chvíle možno aj v jeho živote už to nebolo také, aké to bolo predtým. Zmenilo ho to. A veľmi!  O niekoľko veršov ďalej – aj som chlieb života, kto prichádza ku mne, nikdy nebude lačnieť (J 6,35). Z núdze – taká hostina pre všetkých na púšti ešte hádam ani nebola. Pre tisíce a tisíce  ľudí. Malý chlapec dopomohol k veľkej veci. Už nikto nehladoval. A on to nikdy neoľutoval.

     Aj v 21. storočí veľa ľudí hladuje. Na celej modrej planéte je núdzny stav – aj čo sa týka jedla. My sa máme tak dobre, že mnoho vyhadzujeme a plytváme. A medvede (už nielen tatranské) vedia,  kde sa dá dobre najesť. Kde je nedostatok jedla? Aj vo svete, napr. v takom Jordánsku, ktoré som s našou skupinou navštívil v marci 2009. Náš autobus zastal na križovatke v hlavnom meste Ammám, aj mnohé osobné autá –  a videli sme mnohé žobrajúce deti.   Málo jedla je aj na púšti – ale aj inde vo svete. Mnoho ľudí hladuje. Často si spomínam  na svojho svokra Viktora, ktorý ako dieťa často hladoval.  Dnes vo svete  je to žiaľ bežné. Aktuálne sú slová nášho Pána, ktoré často počujeme až na konci cirkevného roka v odseku o poslednom súde:  „Čokoľvek ste neurobili jednému z mojich najmenších, mne ste urobili (Mt 25,45). Platí to samozrejme aj opačne. V danom odseku nájdeme aj tie známe slová: “Hladný som bol – a dali ste mi jesť..“  Pán Ježiš  dal svojim nasledovníkom a poslucháčom jesť. Boli veľmi hladní – aj duchovne, aj telesne. Najprv sa postaral o to duchovné – dal im výživný duchovný pokrm vo vyučovaní a potom sa postaral aj o to materiálne – nakŕmil ich. Tak to vnímame, je správne poradie – ako v prípade Márie a Marty.  Počúvali ho – dali prednosť tomu duchovnému, on sa postaral aj o to telesné. A vo svojej kázni na Hore povedal tie známe slová: „Hľadajte najprv kráľovstvo Božie a Jeho spravodlivosť a všetko ostatné bude vám pridané.“ (Mt 6,33) Ako to hovorí táto myšlienka: „Časť ľudstva je vo väzení, ďalšia hladuje a tí z nás, ktorí sú slobodní a nakŕmení, nie sú prebudení. Čo bude treba, aby sa spamätali?“ (S.Below)

    Kedy je to v našich očiach málo, no  v Božích očiach to znamená veľa. Učeníkov Pána bolo 12. Judáš sa sám rozhodol, že odíde z kruhu 12-stich. Zvolili Mateja a týchto 12 mužov zmenilo svet. Odhaduje sa, že sa  tak stalo  v priebehu 10 rokov. Je to vôbec možné? Áno, výsledky sú v tejto oblasti nespochybniteľné. Aj túto myšlienku už veľmi dobre poznáme. Neraz si poťažkáme, ako je nás málo. Naše počty na našich spoločných stretnutiach všade poklesli. V Božích očiach toto naše „poťažkanie“  rozhodne neobstojí. Pred 35-timi rokmi som skončil fakultu a ordinovaných nás bolo práve 12! Náhoda? Vtedy, ale ani dnes to tak neberieme, aj keď polovica z nás už nie je v službe. Vtedy sme z toho boli veľmi nadšení. A naše nadšenie pre Božiu vec sa neumenšilo, aj keď v praktickej službe je nás už výrazne menej.

     Uvažujme ďalej spoločne.. Kedy by stačilo málo? Niečo aktuálne do prítomnosti. Pre Pána je dôležitý základ – 5 chlebov a dve rybičky. Má na čom ďalej „budovať.“  Z mála veľa – dokáže urobiť iba Boh. Z mála mať veľa – dokáže len Božia láska. Mať málo a zároveň mať veľa, aký to paradox!  O tom píše aj apoštol Pavel v závere svojho najosobnejšieho listu Filipským (4,12.13): „Viem sa aj uskromniť a viem aj v hojnosti žiť. Už som vo všetkom možnom pocvičený: sýtym byť, aj hladovať, hojnosť mať, aj núdzu trieť. Všetko môžem v Kristu, ktorý ma posilňuje.“  Všeličím si v živote prešiel, aj núdzou, aj dostatkom, ale aj mnohou biedou a hladom. Posolstvo aj pre nás – keby prišiel aj hlad k nám. Dosť dobre si to nevieme ani predstaviť. A keď príde hlad a smäd po Božom slove, ako píše prorok Ámos ( 8,11-14).

    K záveru nášho uvažovania sa vráťme k tomu, kedy aj málo stačí? Niečo zo života a do života – zopár príkladov? Ponúknem opätovne moju vzdialenú príbuznú, sestru Jarmilu Kušnírovú z Kojatíc, ktorá si so svojou dcérou a vnučkou  na Deň matiek urobila výlet do Tatier, prišli na služby Božie do Nového Smokovca. V rámci pozdravu na záver  nám ponúkla  vypočuť si známu úvahu: „Prečo ženy plaču?“ Bolo to vtedy veľmi milé – a všetkým nám to padlo vhod.  Vy, ktorí ste vtedy tam boli, to aj potvrdíte. Netreba vôbec veľa! Stačí málo – ako soli. Priniesť trochu záujmu – ako ponuku pre Pána – trochu času pre Neho. A on ten aj ten čas rozmnoží  – tak tomu bolo aj pri samotnom dr. Szontaghovi. Za krátky svoj život stihol toho ozaj veľmi veľa. Trochu aktivity, pozornosti – ponúknuť a  použiť tie svoje talenty pre širší okruh ľudí, ako onen chlapec z príbehu. Aj ty máš určite svojich „5 chlebo a 2 rybičky!“   Je to vždy milé, a aj snaha sa veľmi cení, ak nás a naše spoločenstvo   chceš obohatiť!  Náš sused, brat Pavel Povec z Gerlachova v piatok poobede zazvonil a doniesol nám pivónie – a tak sme ich mali – nielen na obraze, ale aj priamo vo vázach! A tak nám v nedeľu všetkým zavoňali. Stačí tak málo, netreba veľa. A z núdze je hneď dostatok a hojnosť, priam bohatstvo, ktoré obohatí všetkých nás.. Ďakujeme..