Aj málo niekedy stačí
Veľké veci Božie III
Nadpis je oslovujúci, čo sa za tým môže skrývať? Tak trochu aj provokujúci, ale najmä inšpirujúci.. Aj málo niekedy stačí. Hneď príklad je po ruke – štipka soli. Tej stačí ozaj iba málo. Aj málo niekedy stačí. Aj málo je niekedy dosť. Nič veľkolepé, len štipku niečoho.. A čoho? Lásky, času, porozumenia, ochoty, dobroty, odpustenia.. Pokračujte ďalej.. Aj z tohto dôvodu náš Pán hovorí vo svojej kázni na hore, že sme: soľou zeme a svetlo sveta. Zacitujme si tieto Jeho autentické slová: „Vy ste soľ zeme. Ak však soľ stratí chuť, čím bude osolená? Na nič nie je už súca, len ju vyhodiť, aby ju ľudia pošliapali. Vy ste svetlo sveta. Mesto, ktoré leží na vrchu, nemôže byť skryté.“ (Mt 5,13-15)
Sme často v pokušení obdivovať iba to, čo je veľké a veľkolepé, či dokonca megalománske. Takú podobnú situáciu nájdeme aj v Novej zmluve, keď učeníci sú uveličení nad stavbami a veľkosťou Jeruzalemského chrámu: „Pozri, Majstre, čo sú to za kamene a stavby.“ Jeden z Jeho nemenovaných učeníkov bol nadšený ich mohutnosťou. (Mk 13,1-2) Bol to obrovský komplex stavieb – jedna krajšia, ako druhá. Ako studená sprcha museli pôsobiť slová Pána: „Vidíš tieto veľké stavby? Nezostane kameňa na kameni, ktorý by nebol zborený.“ Takí sme my ľudia, veľkosť nás vie nadchnúť. Nášho Pána však vedela nadchnúť aj nepatrná malosť. Typickým príkladom je chudobná vdova, ktorá vhodila do chrámovej pokladnice iba dva haliere (Lk 21,1-4). Viac nemala. Dala málo, dala však úplne všetko, čo mala, do ofery vhodila celý svoj majetok. Aj stotník, ktorý sa veľmi zaujímavým spôsobom osvedčil, ako to funguje vo vojenskej oblasti, že práve tak to musí existovať aj v tej oblasti duchovnej si vypočul Pánove slová: „U nikoho v Izraeli nenašiel som takej viery.“ (Mt 8, 513) Možno bola veľká, možno bola aj celkom malá. No hlavne – nadchla nášho Pána.
Aj málo je niekedy dosť. Začína to málom, vyrastie však veľmi veľa – celkom veľký. Horčičné zrnko je najmenšie zo všetkých semienok. Vyrastie však z neho veľký strom, v ktorom hniezdia nebeskí vtáci. To je Pánovo podobenstvo o horčičnom zrne, ktoré je v tomto kontexte tiež veľmi pozoruhodné (Mk 4, 30-32). Snáď ešte aj takýto biblický verš k tejto téme – zo Starej zmluvy: „Nepohŕdajte dňom malých začiatkov..“, tak to píše prorok Zachariáš (4,10). Aj nepatrný začiatok je začiatok, po ktorom môže prísť niečo veľkolepé. Tu môžeme myslieť na „nepatrné“ narodenie nášho Pána.. A čo ono všetko prinieslo do nášho sveta..
A tu prichádzame k dvom sestrám, ktoré sú našou dnešnou hlavnou témou – v spojitosti aj s témou dnešnej nedele: Vážne pozvanie. O tom až trochu neskôr – v závere. V príbehu o Márii a Marte počujeme tie známe slovo opäť nášho Pána: „Stačí málo, netreba veľa.“ (Lk 10,38-42) Príbeh dvoch sestier je nadčasový a aktuálny aj v 21. storočí. Čím ďalej, tým viac, ako mu rozumiem v tom všetkom, čo nám chce tlmočiť a povedať. Z opisu tohto príbehu sa zdá, že Marta mala na starosti dom a kuchyňu. Možno bola staršou, pretože ona bola tou, ktorá Pána privítala doma. Marta bola zamestnaná prípravou pokrmu, kým Mária si sadla k Ježišových nohám a počúvala Jeho vyučovanie. Svojej sestre nepomáhala, kypela v nej asi aj žlč a horkosť, no neobvinila či neoslovila svoju sestru, ale obrátila sa priamo na Pána: „Nedbáš, že mi sestra samej dá posluhovať. Povedz jej, nech mi pomôže.“ Ako to vnímate? Dosť hrubým spôsobom – priamo prikazovala Ježišovi, aby jej pomohol. Mohla to povedať svojej sestre! Či nie? Pán sa však nepostavil na jej stranu, ale práve na stranu jej sestry. Trochu je nám aj ľúto Marty, že tak s ňou Pán naložil a napomenul ju, aj keď s citom a veľmi decentne. Všetko tomu nasvedčuje, že do Jeho príchodu jej pomáhala a potom – a zrazu prestala. Z kontextu tohto veľmi krátkeho, ale sviežeho príbehu tomu tak rozumiem. Dovtedy jej pomáhala – a potom dala prednosť Ježišovmu vyučovaniu. Marta chcela mať doma všetko takmer dokonalé. Nenachádzame sa aj my v tomto príbehu? Možno aj my – bratia, muži, ale najmä sestry – gazdinky, kuchárky a pekárky.. A čo ešte všetko.. Marta bola zaneprázdnená mnohými vecami. My dnes ani nevieme povedať, čím všetkým. Môžeme sa iba domnievať. A tie mnohé veci ju pripravili o jej vnútorný pokoj. Ten je nadovšetko! Jej srdce bolo rozrušené – no namiesto toho, aby Pána potešila, čo pôvodne vlastne aj chcela, sa mu nakoniec sťažovala.
A potom to prišlo – to slovo, že len to jedno jediné je potrebné. Čo to je? Netreba veľa, stačí málo. Nad všetko ostatné, čo sa u nich dialo, bolo potrebné počúvať učenie Majstra. A On to sám aj veľmi ocenil. A samozrejme povýšil na ten najvyšší piedestál! Pán nepohrdol domácimi prácami, nemáme z toho taký dojem, že by to nemalo žiadnu cenu a bolo by možné nad tým mávnuť rukou. Iste, hostia nemôžu zostať hladní – to by nebol ono. Tento príbeh nám to nechce takto povedať. Pán Ježiš tu skôr naznačil, že život je otázkou priorít, ako o tom veľmi často aj dnes počujeme. Prednosť pred všetkým má – počúvať náuku nášho Pána a Majstra. V tomto konkrétnom prípade sa Marta rozhodla veľmi zle. Chcela aj ďalej pokračovať vo svojich prípravách – no len Máriu urobila správnu voľbu – odložila všetko bokom a venovala sa Pánovmu učeniu. Veľmi milé a sympatické! Chvályhodné! Priam hodné nasledovania aj dnes.
Aké je posolstvo tohto príbehu pre dnešok? Dnes nikto nemá takú špeciálnu výsadu – byť tak fyzicky blízko Pánovi – v Jeho úplnej blízkosti. Môžeme byť Pánovi blízko duchovne – cez Jeho sväté slovo! Máme však Písmo sväté, ktoré nazývame Božie slovo. Pán Boh k nám hovorí skrze svoje sväté slovo. Dnes je dostupné úplne všade, kedysi sa pašovalo, čo všetko mnohí ľudia riskovali, keď pašovali Biblie. Moji spolužiaci z bohosloveckej fakulty sa v roku 1987 zúčastnili v Moskve veľkej slávnosti pravoslávnej Veľkej noci. Zúčastnili sa bohoslužieb, ktoré trvali do 8. hodín a celé to museli „ustáť“. A práve vtedy pašovali Biblie. Čo som sa dozvedel ale nedávno, že do bývalého Sovietskeho zväzu pašovali Biblie. A prišla kontrola, ktorá to odhalila.. A onen „dežurnyj“ našťastie mávol rukou – mal pre to pochopenie. To bolo mávnutie – dôležité v danej chvíli, inak by prišli veľké problémy. Nemávnime rukou nad evanjelium, pomôžu vám vyriešiť naše a vaše mnohé životné problémy. Je to jasný príklad, ako by to mohlo a aj malo fungovať v prípade nás veriacich. Vyhradiť si čas, kedy by sme boli s Pánom v komôrke, na modlitbe – prosili Ho, nech k nám prehovorí skrze svoje sväté slovo. Žiadna iná úloha, akokoľvek by sa zdala aj naliehavou, nás nesmie pripraviť o tento vzácny čas – pri nohách nášho Pána.. A dnes sme o tom spievali na službách Božích v „piesni na želanie“ (ES 484): „..pri nohách Tvojich denne keď sedieť smiem..“ A určite to nebola náhoda, že túto pieseň si vybrali naši priatelia, ktorí práve dnes cestovali na zahraničnú dovolenku. A my sme im túto pieseň venovali „na diaľku.“
Témou dnešnej 2. nedele po svätej Trojici je: vážne pozvanie. K tomu sme počuli podobenstvo o veľkej večeri (Lk 14,15-24). Podobenstvo tak aktuálne aj dnes – najmä tie výhovorky. Na trikrát sa tam opakovalo slovné spojenie: „Prosím ťa, vyhovor ma.“ Banket je pripravený, Pán Boh nám drží miesta (Tesná brána – 9.6.2024). Zatiaľ! V príbehu o dvoch sestrách však počujeme o Márii, ktorú nebolo potrebné nejako špecificky volať. Sama sa rozhodla, sama si sadla. Sama si našla čas. Z vlastného rozhodnutia. To sú veľké veci Božie, ktoré počúvame aj v druhom polčase cirkevného roka. O Márii a Marte počujeme dnes v prvom polčase nedele – teda dopoludnia, aby sme v druhom polčase nedele mohli tieto slová aplikovať. V čase, keď príde popoludní návšteva, keď pripravíme pohostenie, keď môžem povedať o svojich prioritách. Mária si spontánne sadla. Sama od seba. Nebolo ju potrebné prehovárať, ani špeciálne pozývať. Vedela, kde je jej miesto. Našla ho pri nohách svojho Pána. Nebola „veľkeho pytaňa“ – ako tomu neraz povieme my na východe. Niekoho pozývame, ten sa okúňa, váha, alebo sa mu nechce – a tak sa u nás v Kojaticiach pri Prešove tomu povie. A niekedy aj to nárečové slovné spojenie nám môže mnoho napovedať. Skúsme sa na tento biblický príbeh pozerať aj takýmto spôsobom. A Pánu Bohu môžem poďakovať, že si to svoje miesto pri Pánovi už našiel. Teraz, či ešte dávnejšie. A poďakuj Pánovi aj za to, že nie si „veľkého pytaňa“, ale vyznávaš so žalmistom: „Sviecou mojim nohám je Tvoje slovo a svetlom mojím chodníkom.“ (Ž 119,105) Je to náš aktívny odpočinok pri našom Pánovi aj v čase toho leta..