Z núdze  –  dostatok a hojnosť  IV

Chudoba –  je núdzou dostatku

     Vstúpili sme do posledného mesiaca školského roku, naše biblické vyučovanie pokračuje ešte trochu ďalej. Ešte tento mesiac, do letných prázdnin sa budeme stretávať na biblických hodinách. Nie tak dávno som pri jednej príležitosti spomínal, ako sme sa začiatkom 90-tych rokov stretávali aj počas celého leta. Bolo nadšenie, bolo to krátko po revolúcii, prišiel hlad po Božom slove, po stretnutiach okolo neho. Rád a vďačne na to spomínam. Nie, že by to dnes nebolo možné, určite áno – ale potrebujeme sa v dobrom  slova zmysle aj vyhladovať, aby sme potom v septembri –  s novou chuťou sa opäť pustili do biblickej našej práce.    Týmto mesiacom budeme ešte pokračovať o núdzi človeka, do ktorej sa dostal po prvom páde. Tá sa prejavuje na rôzny spôsob. Choroby, hlad, pocit stratenosti v tomto malom veľkom svete. Ten stav núdze pokračuje a Pán Boh si ju aj dnes používa na zjavenie svojej slávy, moci a veleby. U Neho je všetko možné. Veď čo je nemožné u ľudí, je možné u Boha. Tieto pomerne známe slová nájdeme v biblickom príbehu o bohatom mládencovi (Mt 19, 16-30) takmer v jeho závere. Je dobre si ich občas pripomenúť a osviežiť našu pamäť.     

     Tu by sme mohli opäť spomenúť nejaký úvodný príklad tak, ako to máme vo zvyku. Napadá ma kráľ Dávid, ktorý žil v núdzi štvanca, ktorého život tak často ohrozoval kráľ Saul. Denne musel bojovať o svoju existenciu, niekedy dokonca o svoj holý život. Poznáme tie biblické príbehy, ktoré sa tomu venujú. Kráľ Saul mal často zlú náladu, Dávid mu vtedy hral na lutne – a pravdepodobne mu už vtedy spieval žalmy. To bola tak potrebná terapia, ktorú mu Dávid poskytoval. A zlá nálada od neho odchádzala (1 S 16,14-23). A napriek tomu, čo všetko dobré mu robil  – usiloval o jeho život, pretože na neho veľmi žiarlil. Dávid sa mu mohol niekoľkokrát pomstiť, ale nikdy to neurobil, pretože vždy si sám pre seba povedal, že nemôžu ruku vztiahnuť na pomazaného Hospodinovho, teda na kráľa (1 S 24,1-16 a  26,13-25).  Kráľ Dávid to nemal teda v živote vôbec jednoduché. Predstavte si svoj život v jeho topánkach, koľko energie musel na to míňať a ako ho to vždy nanovo vyčerpávalo.  Žil ešte aj v inej núdzi – v nebezpečenstve ohrozenia od okolitých pohanských a barbarských kmeňov a národov (1 S 28, 1-5). A ešte mi dovoľte spomenúť dve sestry, Máriu a Martu, ktorých brat bol chorý. Takýto článok by sme mohli nazvať – choroba – núdza zdravia. Aj takých príbehov je mnoho v Biblii. Taký jeden sme už mali v úvode našej série – uzdravenie 38. rokov nemocného človeka pri jazere Betezda (J 5,1-9). Dve sestry prežívali núdzu vo svojom živote a svojmu rodinnému priateľovi poslali odkaz: „Pane, ajhľa ten, ktorého miluješ, je nemocný.“ Keď to Ježiš počul, povedal: „Tá nemoc nie je na smrť, ale pre slávu Božiu, aby oslávený bol ňou Syn Boží.“ (J 11,1-44)  Prečítajte si celý tento príbeh. Ježiš, ako sa to dozvedel, keď k nemu dorazil tento odkaz  sa vôbec neponáhľal, zostal tam, kde bol – ešte dva dni. Takto sa správa priateľ? Veď priateľ miluje v každý čas, čítame v knihe Prísloví (17,17) A keď miluje, tak aj koná v pravý čas.  Veď toho poznáme práveže v núdzi – podľa nášho slovenského príslovia: „V núdzi poznáš priateľa.“  A ako to ťažko padlo jeho dvom sestrám. Keď potom prišiel, čo „zmeškal“, Marta Mu vyšla naproti a povedala: „Pane, keby si bol býval tu, nebol by mi brat umrel.“  To však nie je všetko, čo povedala. Pridala ešte ďalšie dôležité slová: „Ale aj teraz viem, že čokoľvek by si prosil Boha, dá Ti Boh.“ To je vyznanie viery. To je viera! Zmeškal si, nevadí. A odpoveďou  na tieto jej slová je Ježišovo  posolstvo: „Tvoj brat vstane z mŕtvych.“  Priateľ pozná, kedy má zasiahnuť. Obzvlášť to platí o Pánovi Ježišovi, pretože On vie, kedy má zasiahnuť a kedy je ten správy čas podľa Božích hodiniek.

   Určite tomu Mária a Marta nerozumeli, prečo sa zdržal a meškal, ale potom neskôr to pochopili, keď Pán Ježiš  ich brata vzkriesil. Z mnohej  núdze – k  hojnosti radosti ..  To je vzkriesenie – jedno z troch v Novej zmluve. Pán Ježiš vzkriesil  Lazára,  keď už štyri dni ležal v hrobe. Pri jeho hrobe aj zaplakal. Jeho slzy, Božie slzy prejavili silu a moc toho Božieho priateľstva.  Pán vzkriesil aj Jairovu dcéru – a to hneď po smrti (Lk 8,49-56).  Je to veľmi zaujímavé – aj tá časová postupnosť. A prídeme k mládencovi z Naimu, ktorého Pán Ježiš vzkriesil práve počas pohrebu.

      Mohli by sme tu ešte spomenúť anonymnú chudobnú vdovu, ktorá do chrámovej pokladnice vhodila celý svoj majetok (Lk 21,1-4). Je to krátka správa o jej núdznom vdovskom stave, ktorý počas zvlášť biblickej doby bol nezávideniahodný. Bola bez dôchodku, bez akéhokoľvek zabezpečenia.  Včera, či predvčerom  v správach bola informácia, že ak ste prihlásený do Sociálnej poisťovne – tak jedným klikom zistíte, aký budete mať dôchodok. V biblických časoch nič také nefungovalo.  A keď takej vdove zomrel syn, tak to bola hotová tragédia. Nastal stav núdze, v ktorom sa človek v tej dobe mohol priam zblázniť. Ono to je iste ťažké aj v tejto  prítomnosti, ale  vtedy ešte ťažšie. Tak o tom čítame v príbehu o vdove z Naimu, ktorej  syna Pán Ježiš vzkriesil práve počas pohrebu (Lk 7,11-17). Musela to byť poriadna dráma. Na začiatku plač – a  na konci veká radosť.  Článok o vdove pri pokladnici chrámu  by sa mohol nazývať: chudoba – je núdzou dostatku. Jej chudoba bola však  postavená na piedestál, priam na oltár, keďže si ju všimol sám Boží Syn práve  pri východe z chrámu. Aký paradox – chudobná, no predsa tak bohatá v dôvere oproti Pánu Bohu.   Bola aj iná ešte chudobná vdova zo Sarepty, ktorá žila za čias Eliáša, nemala nič – a pre proroka dala aj to posledné, čo doma mala  a potom prišla záchrana z krčaha. Hospodin  Eliáša  poslal za ňou, ktorá ho mala živiť – tá žila vo veľkej núdzi (1 Kráľ 17,8-24). Keď dáte Pánu Bohu aj to posledné, on to rozmnoží. To je biblická zvesť, ku ktorej určite prídeme ešte v tomto júni.  Boh predivne zasiahol, že múka z hrnca sa nemíňala, ani olej z krčaha. Potom stratila aj syna – teda ďalšia núdza – Eliáš ho následne  vzkriesil.  A na záver celého príbehu je jej vyznanie: „Teraz som spoznala, že si Boží muž a že slovo Hospodinovo v tvojich ústach je pravda.“ 

     Vdova z Naimu mala jednu jedinú pozemskú oporu – a to bol práve jej pravdepodobne jediný syn. S ním nebola stratená. Bez neho úplne a – naplno. Zomrel, nevieme z akého dôvodu. Pripravila pohreb, ten deň nastal. Muselo to byť ťažké lúčenie – možno na dvore, ako to poznáme z našich reálií. A potom ten smútočný sprievod. Už vychádzal z mesta, keď do mesta vchádzal iný sprievod – nazvime ho: sprievod života.  Vždy rozmýšľam,  o čom  mohli cestou do mesta uvažovať, nad čím debatovať.  Dva zástupy – jeden smútočný, druhý plný života. Ak to nazveme matematicky: tak to bola množina života a radosti. A z mesta vychádzala množina smútku a bolesti. Vliekli sa, išli veľmi  pomaly. Možno sa aj vliekli. A mohlo sa stať, že by sa boli aj minuli!  Bolesť bola veľká. Veď by to malo byť naopak – to deti by mali pochovávať rodičov a nie naopak! To aj dnes počujeme – a veľmi často. Rodičia pochovávajú svoje deti, ktoré odišli predčasne. Tak tomu bolo aj v Naime, príbeh je to celkom anonymný a do istej miery zahalený rúškom tajomstva.  Nič o tejto rodine nevieme, tušíme iba to, že bol tam prudký žiaľ a nárek. Dva sprievody – dve množiny. Čo vznikne, keď sa stretnú?  Ako to dopadne, keď sa svetlo stretne s tmou – keď použijem opäť tradičný príklad, keď otvoríme dvere zo svetla – do izby, kde je tma?   Výsledok dobre  poznáme aj z vlastnej skúsenosti. Tak tušíme, že podobe to môže byť aj tu – život zvíťazí nad smrťou. A tak sa aj stalo! Pán Ježiš  sa dotkol már a tí, čo ho niesli, zastali. Nebola to rakva, to už vieme, boli to iba nosidlá. A mŕtvemu sa prihovoril: to môže iba Boží syn hovoriť k mŕtvym! Povedal: „Mládenec, hovorím ti, vstaň!“  A mŕtvy sa posadil a začal rozprávať. Viete si toto všetko predstaviť akoby v priamom prenose?!  A dal ho jeho matke. Svetlo premohlo tmu! Život zvíťazil na celej čiare.  A odozva ľudu nenechala na seba dlho  čakať: „Veľký prorok povstal medzi nami a Boh navštívil svoj ľud.“ Tak to vyhodnotili a urobili tak veľmi správne –  vyhodnotenie tejto Božej návštevy Ježiša Krista vo svojom ľude bola v správnom poznaní. Boh navštívil svoj ľud. Aj preto prišiel, aby núdzový stav človeka zmenil a zjavil svoju moc, slávu a velebu. Nedialo sa to len v minulosti. Deje sa tak aj dnes..