Ramona žije !
Hneď v úvode vám ponúkam príbeh, ktorý mi už dávno prirástol k srdcu. Je veľmi zaujímavý, je z reálneho života zo zahraničia. Na tento skutočný príbeh tým plynúcim časom a rokmi pozabudol. Kázeň o Ramone bola u nás vo Vysokých Tatrách asi pred 20. rokmi. Jedna sestra si ju však tak dobre zapamätala, že každú Veľkú noc mi pošle sms s textom – Ramona žije! Vďaka tejto milej pripomienke – si ju aj ja dobre pamätám a preto ju vám aj ponúkam. A nanovo som sa k tomuto príbehu vrátil – aj po toľkých rokoch. Manželia – ona sa volala Ramona s manželom (jeho meno nepoznáme) spolu žili vyše 50 rokov v šťastnom a harmonickom manželstve. Nemali deti, tak boli na seba dosť naviazaní. Všetko, čo len mohli, robili vždy spoločne, len – len do chrámu nešli spoločne. To jediné ich vlastne rozdeľovalo! To ich však nijako nerozdeľovalo, harmonicky žili v manželstve vyše 50 rokov. Ramona chodila pravidelne na bohoslužby, jej manžel ju čakal pravidelne každú nedeľu v aute, kúpil si dennú tlač a čítal. Tá hodinka mu vždy ubehla akosi veľmi rýchlo. Čakal ju pravidelne, robil to s láskou, bola to služba jeho lásky k Ramone, ktorú tak miloval. Nemal vzťah k Bohu, ale miloval manželku, ktorá Pána Boha tak veľmi milovala. Nepadlo mu to vôbec zaťažko – čakať na ňu – s láskou to robil mnohé roky pre svoju Ramonu. Stalo sa však, že Ramona zomrela, stalo sa tak krátko pred Veľkou nocou. Jej manžel prežíval veľkú bolesť, zármutok a žiaľ, zrútil sa mu celý svet. Urobil však niečo prekvapujúce – vybral sa do chrámu, ktorý jeho manželka pravidelne navštevovala. A išiel práve na Veľkú noc. Kázeň bola o vzkriesení Pána Ježiša Krista, aj o tých, ktoré v Neho verili. Vypočul si tie slová: „Ja som vzkriesenie a život, kto verí vo mňa bude žiť, aj keď by umrel a nik neumrie naveky, kto žije a verí vo mňa.“ (J 11,25) Tí, ktorí v Ježiša verili – nezomreli naveky.. Kto verí vo mňa, bude mať večný život. Uvažoval – veď to bola aj jeho Ramona. A keď to onen muž počul, vstal a vykríkol so zdvihnutými rukami – Ramona žije! A všetci v danú chvíľu mu zatlieskali, pretože Ramonu veľmi dobre poznali. Pre všetkých to bola nezabudnuteľná Veľká noc.
Uvažujem opäť nad týmto staro-novým príbehom. Niekedy musíme niečo stratiť, aby sme niečo našli. Ako onen muž, stratil milovanú manželku, ale našiel Krista a v Neho uveril. A uvažoval, čo všetko zameškal.. Koľko mohol toho prijať za tie roky. Domyslíme – tie hodiny, ktoré strávil čakaním v aute. Koľko by mu to bolo prinieslo požehnania do života! Ale nikdy nie je neskoro, pokiaľ človek ešte žije. Jedna sestra v našom zbore, ktorá stratila manžela – evanjelika, ona ako katolíčka začala pravidelne navštevovať bohoslužby. Aj ona niečo stratila, aby niečo našla. Niečo, čo je pre večnosť. Boli už obaja začínajúci dôchodcovia – bolo by sa dalo.. ale nebol čas, ani vôľa, ani záujem.. On odišiel do večnosti. Ona zostala – a všetko tomu nasvedčuje, že sa celkom začlenila. Čas ukáže.. Pred niekoľkými rokmi bola ona (sama bez manžela) na Veľkú noc na službách Božích a kázeň bola o ženách, ktoré išli k hrobu a robili si starosti – kto nám odvalí kameň od otvoru hrobu? A keď prišli ku hrobu, našli ho otvorený a kameň odvalený (Mk 16,1-8). A aby evanjelista Marek ospravedlnil ich adekvátne k tomu obavy, tak napísal, že ten kameň bol veľmi veľký. Vtedy som hovoril o „zbytočných starostiach“ – a bola to práve ona, ktorá veľmi spontánne a úprimne zareagovala: „Pán farár tá kázeň bola o mne, to ja som tá, ktorá si často robí úplne zbytočné starosti.“ My, ktorí pracujeme so slovom si ceníme práve takúto spätnú väzbu, keď k nám občas príde. Nie každý sa v tom nájde, ako práve ona. Často to ide pomimo, to nakoniec aj potvrdzuje aj podobenstvo o rozsievačovi a 4-kej pôde (Lk 8,4-15).
Kázeň na Veľkú noc môže byť aj o zbytočných starostiach, v ktorých sa tak často nájdeme.. Mali by sme si robiť radšej užitočné starosti, alebo také, ktoré sú prospešné a nám veľmi osožné. Podľa slov ap. Pavla: hľadať to, čo je hore, kde Kristus sedí na pravici Božej (Kol 3,1-4). A to ostatné, pre čo si neraz robíme zbytočné starosti nám bude pridané. Mali by sme to „vymeniť.“ Neraz to robíme práve naopak. Veľa síl a energie vkladáme do toho, do čoho by sme ale vôbec nemuseli a preceňujeme to, čo je pozemské a pominuteľné. Pán Ježiš v kázni na hore povedal tie známe slová: „Ale hľadajte najprv kráľovstvo Božie a Jeho spravodlivosť a všetko toto vám bude pridané.“ (Mt 6,33) To sú užitočné starosti, ktorým je potrebné v živote sa najprv venovať.
Všetci štyria evanjelisti zhodne konštatujú, že hrob vo veľkonočné ráno bol prázdny. Anjeli ohlasujú, čo sa udialo, čiže je k tomu pripojený aj komentár, že vstal, že Ho neukradli z hrobu, ako to povedala Mária Magdaléna: „Vzali mi Pána a neviem, kam Ho položili..“ (J 20,13) Tí anjeli, teda duchovné bytosti majú aj špeciálne odkazy: napr. pre Petra, alebo aj to, že ich Pán predchádza do Galilei (Mk 16,1-8). Ženy sú na konci príbehu otrasené, sú v šoku. A asi aj s nami by práve takto malo evanjelium o vzkriesení zatriasť a nami otriasť. Ak to nami takto neotrasie a nezatrasie, tak sme pravdepodobne asi ani neuverili. Či? Spomeňme si, ako to pozitívne otriaslo manželom Ramony. To môže byť aj naše mini-heslo do týchto veľkonočných 40 dní, ktoré nasledujú po vzkriesení Pána – až do Jeho vstúpenia, ale aj po Vstúpení. A určite aj potom. Ak k biblickému textu pripojíme príbeh z reálneho života, tak tá kázeň je dobre zapamätateľná. A o to ide. Nezabudnúť, ale pamätať si tie slová a ústrednú myšlienku. Mám s tým aj vcelku bohaté skúsenosti z nášho tatranského prostredia. Niektorí hostia mi po rokoch pripomenú kázeň s nejakou konkrétnou myšlienkou a príbehom. Ja som na to už dávno zabudol a oni mi to pripomenú a ja sa k tomu vrátim. A som za to veľmi vďačný – aj za tú sestru, ktorá mi každý rok pripomína Ramonu. Pripomeňme si opäť citát z knihy Jóbovej: „Lebo ucho má skúmať slová a podnebie ochutnáva jedlo.“ (34,3) Skúmajme slová aj naďalej. Ochutnávajme tie, ktoré prichádzajú k nám v toto najradostnejšie obdobie v rámci cirkevného roka.
V našom odseku z Markovho evanjelia čítame odkaz anjela pre ženy: „Ježiš vás predchádza do Galilei..“ Podľa Roháčkovho prekladu: Ježiš ide pred vami..“ Robí to ako náš dobrý pastier, ten vždy ide pred ovečkami, nie za nimi, ale pred nimi (J 10,1-18). Vieme, že nemajú dobrý zmysel pre orientáciu, tak ich musí viesť. Ako dobrý pastier, ktorý ide vždy pred nami, ktorý ukazuje – kde máme ísť a kde nie. Ukazuje nám, čomu by sme sa mali vyhnúť a čomu ísť v ústrety – napr. dobrej a čerstvej zelenej pastve. Opäť si pripomeňme, že náš Dobrý pastier v pašiách povedal: „Biť budem pastiera a rozpŕchnu sa ovce stáda.“ (Mt 26,31) To ich všetkých pohoršilo. No po svojom vzkriesení sa k tomu opäť vrátil a ide pred nimi – ide pred svojím stádečkom. On je vždy pred nami. Predchádza nás na všetkých našich cestách. O tom spievame aj v tej vám srdcu blízkej piesni: „Nezúfaj stádečko malé..“ (ES 271)
Stále myslím na manžela Ramony. To bola najradostnejšia Veľká noc v jeho živote i v živote zboru, do ktorého sa pravdepodobne začlenil. Jeho viera, ku ktorej prišiel darom počúvania, sa prejavila aj viditeľným spôsobom. A tá naša viera a jej vonkajšie prejavy. Sme o niečo radostnejší po tejto Veľkej noci 2024? Či? V nejakom kresťanskom médiu, či v novinách som zazrel tento zaujímavý a pozoruhodný titulok: „Ak Ježiš nezostal v hrobe, tak to musí byť vidieť aj v našom živote.“ Je to naozaj vidieť? Spomeňme si na všetkých tých, ktorí nás predišli do večnosti – tak tí všetci žijú s Ježišom. Veď je to jedinečná zvesť. Nielen Ramona žije, ale aj tí mnohí vaši – mnohí naši – vo večnosti. Veľmi nám chýbajú, ale nezabudnime a nanovo si to pripomeňme – žijú – v inej dimenzii.. Mimo tento priestor a čas.. Ale žijú.. Aj môj nebohý otec Jozef, ktorý by sa dnes dožil 101. narodenín.. Jozef žije! Venujem mu, aj nebohej mamičke Márii tieto riadky. Verili v Pána celým svojím srdcom.. Jozef a Mária žijú!