Podobenstvo o márnotratnom otcovi..
Láska nikdy neprestane XI
Naša séria bude pomaly vrcholiť s vrcholiacim pôstom. Všimli sme si niektoré texty aj zo Starej zmluvy – k našej téme. Starú zmluvu sme rozhodne nechceli obísť. Aj tam je Božia láska ukrytá, ale aj prejavená navonok. Spomeňme si aj na Kaina, ktorý dostáva znamenie na čelo, aby ho nikto nezahubil a nezabil. Komentátori konštatujú, že išlo o písmeno tav, ktoré sa až veľmi nápadne podobá na kríž Pána Ježiša Krista (1 M 4, 15). Dnes ideme opäť do Lukáša a jeho evanjelia, aj keď sme už sme v ňom boli na začiatku našej série v januári 2024, keď sme si všimli 15. kapitolu, ktorá hovorí o stratenej ovečke a o stratenom peniazi (15,1-10). Dnes je to podobenstvo o márnotratnom synovi (15,11-32), ktoré sa kedysi (tak trochu aj s humorom) nazývalo podobenstvo o márnotratnom otcovi, ktorý vlastne „rozhadzuje“ svoju lásku a bohato ňou zahŕňa svojho milovaného syna. Dnes sa to už bežne nazýva (bez humoru) podobenstvo o márnotratnom otcovi. Jedno z najkrajších, ak nie priamo najkrajšie podobenstvo Biblie, podľa svedectva mnohých. Hovorí o tom – 1) aký je Boh, 2) čo je nebo, 3) čo je hriech, 4) čo je peklo. Človek, ktorý sa nikdy s kresťanstvom nestretol, by si mal ako vôbec prvé prečítať práve tento príbeh. Človek, ktorý nemá s cirkvou nič spoločné – predsa v mnohom môže osloviť tento jedinečný príbeh. A je ešte dobre podotknúť, že Pán Ježiš je v Lukášovom evanjeliu veľmi milosrdný, milujúci, odpúšťajúci. A je aj v spoločenstve žien. To sú charakteristiky u evanjelistu Lukáša – popri mnohých ešte aj iných.
Drzosť, akou sa postavil k otcovi – je v príbehu takmer neprehliadnuteľná. Mladší syn, ktorý si pýta podiel od otca mu nepriamo hovorí: „Aj tak zdedím mnoho po tebe, ty ešte žiješ, tak daj mi to už dnes – za svojho života!“ A otec mu to bez slova dal. A následne to všetko premárnil v cudzine. Hodnotíme to ako hriech, aj keď sa to slovo v príbehu vôbec nespomína. Hriech z gréčtiny: „hamartia“ znamená presne to, keď sa lukostrelec netrafí priamo do terča! Hriech znamená – minúť cieľ. To majme na pamäti. To je definícia dôležitá hriechu! Či mladší syn pôjde na sever, na juh, či inde – všade to bude zle, pretože si defacto prial smrť otca. Keď Adam zhrešil, dostal najpôsobivejšiu otázku Biblie: „Kde si?“ (1 M 3,9) Boh to nevie? Boh to vie určite, ale nevie to Adam, kde sa vlastne až dostal. Človek v hriechu nevie, kde je – a kde kráča, kde ide a kde sa už aj dostal. Nič konkrétne v príbehu o mladšom synovi nečítame, žeby niekomu uškodil! Dostal sa však veľmi ďaleko od milujúceho otca. Nikomu v okolí ale ani jeho život neprospel a nepriniesol úžitok! Hriech je, keď človek nevyužije všetko dobro, ktoré do neho vložil Boh a ktoré mohol podať ďalej. A potom na neho prišla bieda, núdza a hlad. To je to najväčšie poníženie pre vtedajšieho semitského človeka – pre pravoverného života. Ak človek je to, čo jedia ošípané. Absolútne dno ľudskej existencie a jeho bytia. Ale aj to dno malo zmysel, aby sa mohol od neho odraziť.
Mladší syn v cudzine však išiel do seba. Je to jedna z najkrajších viet v Biblii. Keby sme to tak všetci dokázali. Ísť do hĺbky – ako z tej hĺbky volal na Hospodin, tak ako to urobil žalmista v 130 žalme. „Tak neskoro som si ťa zamiloval“, s hlbokou aj ľútosťou vyznával Augustín. Cesta k Bohu, je vlastne cesta do vlastného vnútra. Napredovanie je v návrate! Tam je kdesi Boh – v hĺbke bytia každého človeka. Sme chrámom Ducha svätého, píše ap. Pavel ( 1 K 3,16). To je plamienok, ktorý horí v srdci každého človeka. A tak v stave hĺbavého premýšľania si v istej chvíli povie: „Vstanem a pôjdem k otcovi..“ – ide do seba, do vnútra, do najskrytejších záhybov svojho srdca. Nebolo to zrejme ľahké rozhodnutie, ale iného východiska nieto! To nie je nič spiatočnícke, to je pokrok. Uvedomí si tri veci a sám pre seba si ich povie (a pripraví v mysli, že to povie aj otcovi – to tretie už však nepovie, pretože nestihne): zhrešil som proti Bohu a tebe, nezasluhujem si byť tvojím synom, prijmi ma ako jedného sluhu. A vstal – a naozaj šiel. To musí urobiť človek. Nikto to neurobí za neho. A teraz nasleduje najradostnejšia veta v Biblii: „Keď bol ešte ďaleko, uzrel ho otec a pohnutý ľútosťou pribehol mu v ústrety a objal ho. To je kresťanský Boh. To je definícia Pán Boha, nie nejaký ako policajt, či sudca. On je ten, proti všetkej nádeji sleduje horizont (možno aj na plochej streche svojho domu) a proti všetkej nádeji veril, že sa mu syn raz vráti. To je tá najkrajšia metafora vo vzťahu Boha ku človeku- keď Boh ide v ústrety človeku! S rozbehom, ako to zvykneme doma vravieť. Keď sme našu Alžbetku boli prvýkrát navštíviť v Dánsku v roku 2019, keď nás zbadala, tak sa rozbehla v ústrety nám rodičom. Odvtedy sa pousmejeme, že to musí byť „s rozbehom“.. Takto Boh koná v láske k nám – s rozbehom! Dáva človeku zároveň maximálnu slobodu, ale nie je mu to jedno, ako človek s ňou naloží vo svojom živote. Keby sme takto vychovávali deti, tak vychováme veľmi rozmazané deti. Nedáva mu vôbec žiadne podmienky, my by sme možno povedali, že teraz musíš to a to urobiť.. Syn mu nestihne ani všetko povedať – otec mu to ani nedovolí, už myslí na hostinu. A to všetko, čo s ňou aj súvisí. Ako sme to postrehli, to tretie ozaj mu už nepovie – aby ho prijal aspoň ako sluhu, pretože otec už koná v láske a dáva inštrukcie svojim sluhom..
Čo nám odkazuje tento známy biblický príbeh? Nemusíš byť sluhom, pochop to už konečne človeče, pozri k čomu všetkému som ťa stvoril. Otec koná a prikazuje sluhom dať stratenému synovi šaty, ktoré obnovujú ľudskú dôstojnosť, prsteň – tým sa obnovuje a spečaťuje zmluva. To je vlastne nebo, to je hostina, ktorá sa chystá! Hriech nie je rozhodne bagatelizovaný, nad čím možno mávnuť rukou, aleboho prehliadnuť. „Odmena za hriech je smrť, ale Božím darom milosti je večný život v našom Pánovi Ježišovi Kristovi“ ako to konštatuje ap. Pavel (R 6,23) A to počuli už aj prví ľudia. Tá „odmena“ – to je ovocie hriechu. Hriech je vždy hriechom, mladší syn nebol mŕtvy telesne a biologicky, ale duchovne. A u Semitov hostina bola je vždy veľmi dôležitá, spomeňme si na našu sériu z jesene 2023 – „Žráč a pijan vína“) Tí ľudia žijúci v tej stredomorskej oblasti sa často nachádzali medzi bytím a nebytím. A tá hostina pre nich znamenala tak veľa..
Tu by to mohlo celé skončiť. Ale.. Starší syn nebol doma, pracoval na poli a následne, keď sa o tom všetkom dozvedel, začal sa zlostiť a veľmi hnevať. Ťažko pracoval (znášal bremeno dňa a páľavu slnka Mt 20,1-16)), no modlil sa aj s otcom, chodil na bohoslužby, videl ako otec vychádza na plochú strechu svojho domu a čakal na svojho syna.. Žiarlil? Mohol, aj keď o tom nič nečítame! Aj on by sa mal rozbehnúť a objať svojho strateného brata. Nerobí tak – ale hnevá sa. On je ten, ktorý nesie každý deň to bremeno dňa a páľavu slnka v ťažkej práci v rodičovskom dome. Podobenstvo je tak otvorené, nevieme, ako to všetko skočilo, či sa ho podarilo ho prehovoriť, aby šiel dnu na hostinu. On trochu aj zároveň domýšľa, že s neviestkami všetko premárnil – no čo asi tak tam mohol robiť v tej cudzine. To tak nemuselo ale byť. Otec mu hovorí: „Dieťa moje..“ naozaj je ešte ako malé dieťa, ktoré trucuje. A pripomína mu: „Všetko, čo je moje, je aj tvoje.“ Takto sa modlí Pán Ježiš v arcipastierskej modlitbe a potvrdzuje svoj blízky vzťah k Otcovi: „A všetko, čo je moje, je Tvoje a čo je Tvoje, je moje a ja som oslávený v nich.“ (J 17,10) Pre všetkých, ktorý nesú bremeno dňa a páľavu slnka – tebe to všetko patrí. Nezabúdaj na to!
Hostina v podobenstve – to je nebo! Mladší syn si to nebo nezasluhuje, mal vlastne spackaný život. A napriek tomu – dostal sa do neba! Mrak Twain povedal tú známu myšlienku: „Do neba sa ide vďaka milosti! Keby sa tam išlo za zásluhy, dostal by sa tam tvoj pes – a nie ty!“ Ján Grešo s obľubou vravel: „Čo bude prvé slovo, ktoré povieme, keď prídeme do neba?“ A vy to už viete – AHA! Moment prekvapenia -kto sa tam dostal a kto sa tam nakoniec nedostal. Nie je to odmena za dobrý život. Večný život nie je odmena za to, že som bol dobrý kňaz, alebo dobrý kresťan. Večný život – je dar Božej milosti a lásky! Do pekla ide ten, kto tam chce ísť. V našom príbehu je to ten starší syn – zostáva vonku, všetci ho prehovárajú, len on nechce. A nevieme, či aj vstúpil! To je peklo! Pán Boh neodsudzuje a nedáva peklo! Človek si ho volí sám – a žiaľ, dobrovoľne. Peklo nie je trest – človek sám zostáva vonku. Pán Boh nás netrestá – my sa trestáme sami..
A ešte je jeden príbeh na záver. Je z Veľkého týždňa, z Veľkého piatku. Je to vlastne príbeh podobný v mnohom tomu nášmu. Dvaja zločinci sú na svojich krížoch – vedľa toho Ježišovho (Mt 23, 33-42). Jednému zapla „kontrolka“ – už sa nemôže ani modliť, už nemôže robiť skutky lásky – jeho ruky sú ukrižované tiež na dreve. Kajá sa nevídaným spôsobom. Prišlo mu to veľmi ľúto – všetky jeho premárnené roky: „Mohol som vysadiť aspoň záhon ruží.. A prežiť život naplno!“ Prvý zachránený Kristom – je lotor a naničhodník. Žiadna duchovná, či náboženská celebrita. Ježiš, ak ide o záchranu – vyberá kartu celkom zospodu. On dáva všetko z milosti – lotor z milosti aj prijíma. Ako aj náš márnotratný syn. Ten príbeh by sa malo ozaj premenovať na: „Podobenstvo o márnotratnom otcovi a Jeho láske.“
A keď dokončievam v tejto chvíli toto písanie, pozerám na tento príbeh aj v obrazovej podobe nad mojím počítačom. Je to veľmi známe dielo Rembrandta van Rijna – a pozerám na neho opäť ešte hlbšie. A intenzívne vnímam tajomstvo tohto obrazu, ktoré určite poznáte..