Cena kríža
V Rakúsku v odpadkovom koši bol pred časom nájdený veľmi zvláštny kríž. Našla ho istá bezdomovkyňa, ktorá sa prehrabávala v odpadkoch. Predmetný kríž bol veľmi vysokej hodnoty a bol vyrobený vo Francúzku. Tušila to aj bezdomovkyňa, preto kríž hneď odovzdala na polícii. V následnom skúmaní boli potvrdené tieto a zistené ešte aj ďalšie zaujímavé informácie. Aj to, že bol vyrobený približne pred 800 rokmi a v roku 1941 ho nacisti ukradli z poľskej zbierky. Odborníci potvrdili, že kríž bol vyrobený cca v roku 1200. Jeho hodnota predstavovala čiastku vyše 400.000 eur. Bolo zistené aj to, že pôvodne tento kríž patril do súkromnej zbierky istej poľskej grófky. Nepodarilo sa však zistiť, ako sa dostal medzi odpadky. To je príbeh jedného vzácneho kríža. Príbeh veľmi pozoruhodný. Príbeh, ktorý ozaj nevymyslíš. Príbeh, ktorý napísal sám život.
Existuje však ešte jeden oveľa vzácnejší kríž ako ten nájdený v koši. Ten stál na Golgote. K vlastnej škode ho mnohí už „vhodili“ ako nepotrebný. Na tom jedinečnom kríži zomrel Boží Syn Pán Ježiš Kristus. Jeho cena sa jednoducho nedá vyčísliť. Niet toho, kto by to dokázal pretaviť a preniesť do čísel. Na tom kríži trpiaci a umierajúci Kristus vyslovil sedem výrokov. Ide o veľmi vzácne a nám veľmi drahé posolstvo. Posolstvo z kríža, ktoré sa nedá merať peniazmi. Jedným z tých výrokov bolo aj slovo: „Dokonané!“ Po grécky: „Tetelesthai!“ Toto slovo, možno na prekvapenie mnohých z nás, bolo v starovekom svete bežne a veľmi často používané. Používali ho tiež obchodníci, keď zákazníkovi vypísali účet. Na zaplatený účet obchodník napísal: „Tetelesthai“. Keď ho povedal a použil aj Ježiš Kristus na kríži, tak tým chcel povedať, že účet je už raz a navždy zaplatený. V plnej výške! V plnej hodnote, bez nejakých ďalších splátok. Tento obchodnícky výrok zrazu nadobúda celkom nový duchovný význam. Ježiš zaplatil za nás. Účet je vyplatený do posledného haliera a centa. Ježiš dokonal dielo našej záchrany. Tak, ako to konštatuje náš reformátor M. Luther: „Zaplatil za nás nie zlatom, či striebrom, ale svojou svätou a predrahou krvou, nevinným umučením a smrťou.“ Urobil tak v úplnej poslušnosti svojmu nebeskému Otcovi.
Toto všetko a ešte mnoho iného sa udialo na kríži. Stal sa vlastne „bleskozvodom“. Pritiahol všetok Boží hnev za naše hriechy. Bleskozvod vlastne pohlcuje a presmeruváva ničiacu účinok blesku. Pán Ježiš Kristus svojím krížom presmeroval všetok Boží hnev od nás – na seba samého! Tak nás kríž Kristov ako „bleskozvod“ chráni pred ohňom večného zatratenia. Akú cenu má teda kríž na Golgote pre nás? Dá sa to vyčísliť tak, ako pri onom kríži nájdenom v odpadkovom koši? Zamysleli sme sa niekedy hlbšie počas Veľkého piatku nad posolstvom Veľkého piatku? Tento deň, ku ktorému už zakrátko dôjdeme, nás priam vyzýva, aby sme odrazili na hlbinu (Lk 5,4). Takých, čo tak urobia však nebude asi až tak veľa. Takých je dosť málo. Ale nevadí, stačí aj zopár jednotlivcov, ktorí vyznávajú spolu s Pavlom: „Viem, komu som uveril..“ (2 Tim 1,12) Úsmevne neraz konštatujeme: dobrého predsa veľa nechýba! Slovenská etnologička Viera Feglová ešte v roku 2007 napísala, že „Veľký piatok skutočne svätí už málokto, pretože na Slovensku máme málo luteránov. Pre nich je to najväčší sviatok.“ Je to deň, ktorý hovorí o cene nášho vykúpenia. Prihovára sa nám posolstvom, že Niekto za nás zaplatil. Ty už nič nemusíš. Prijať toto evanjelium: Boh sa už viac nehnevá. Pre zásluhy svojho Syna Ježiša Krista. Prijať, alebo aj odmietnuť..
Winston Churchil odovzdával ceny členom kráľovských leteckých síl, ktorí bránili Veľkú Britániu počas 2. svetovej vojny. Pri tejto príležitosti povedal pamätnú vetu:
„Ešte nikdy v dejinách ľudstva nebolo tak veľa ľudí dĺžnych toľko vďaky tak malému počtu ľudí.“
My s dovolením túto vetu môžeme parafrázovať:
„Ešte nikdy nebolo v dejinách ľudstva tak veľa ľudí dĺžnych toľko vďaky jednému jedinému človeku, Božiemu Synovi Ježišovi Kristovi.“
Toto posolstvo je aktuálne vždy. Počas celého cirkevného roku. Bude znieť najmä počas mesiacov februára a marci, ale určite aj v apríli. Aj potom.. Toto všetko a mnoho iného by však nebolo, keby sa Ježiš nebol narodil. A tak sa „obzrime“ (nie v zmysle obzretia Lótovej ženy), ale s vďačným srdcom za to požehnanie, ktoré sme prežívali koncom roka, keď sme slávili Vianoce. Ešte sa k nim, prosím vráťme, pretože sme ich slávili koncom minulého roka – aj tým nasledovným. Pre niektorých z vás osobne vianočné obdobie (aj s vianočnou výzdobou) trvalo až do nedávnych Hromníc – 2. februára.
Pred viacerými rokmi bola vydaná veľmi zaujímavá vianočná pohľadnica s textom: „Keby Kristus nebol prišiel..“ Pohľadnica zobrazovala kňaza, ktorý na Vianoce zaspal vo svojej pracovni a snívalo sa mu o svete, do ktorého Pán Ježiš nikdy neprišiel. V tom sne videl seba samého, ako vchádza do domu, ale keď sa pozrel, nevidel žiaden adventný veniec, žiaden vianočný stromček a žiadny Kristus, aby potešil naše srdcia. Potom kňaz vyšiel na ulicu, ale nikde nevidel kostol s vežou, ktorý ukazuje na nebesia. A keď sa vrátil a sadol si do knižnice, zistil, že všetky knihy o Spasiteľovi zmizli.
Ďalej sa mu snívalo, že zazvonil zvonček a posol ho požiadal, aby navštívil zomierajúcu matku jeho priateľa. Keď prišiel k nej domov, jeho priateľ tam plakal a sedel, preto mu povedal: mám tu niečo, čím ťa určite poteším! Otvoril si Bibliu a hľadal známe zasľúbenie, ale Biblia končila prorokom Malachiášom. Nebolo tam žiadne evanjelium a žiadne zasľúbenie nádeje a spasenia a tak mohol len v trpkom zúfalstve zvesiť hlavu a plakať ďalej so svojím priateľom a jeho matkou. O dva dni stál pri jej truhle a viedol pohrebnú počestnosť, ale v príhovore nebola žiadna zvesť o potešení, žiadne slová o slávnom vzkriesení a žiadna myšlienka o príbytku, ktorý ju čaká v nebesiach. Bolo tam len: si prach a do prachu sa aj vrátiš! Nakoniec si uvedomil, že Kristus neprišiel, vytryskli mu slzy a v tom smutnom sne horko plakal. Náhle sa však strhol zo sna a z hrdla mu vyšiel obrovský výkrik radosti a chvály, keď počul svoj spevácky zbor v blízkom kostole spievať tieto slová: „Ó, poďte všetci veriaci, radostní a víťaziaci, o poďte všetci do Betlehema.. Poďte a uvidíte Jeho, narodeného Kráľa poďte a uctievajte Ho, Krista nášho Pána!“
Poviete si – zaujímavá fikcia a hrozný sen. Hm… Koho to len napadlo vydať takúto čudnú pohľadnicu!? Ale vieme si ozaj predstaviť takúto situáciu? Sám Ježiš Kristus pri jednej príležitosti predsa povedal: „Keby som nebol prišiel..“ (J 15,22a). A to sa mohlo ozaj ľahko stať! Keby nebol prišiel, neboli by teda ani Vianoce. Náš svet si však bez nich nijako nevieme predstaviť. Dosť dobre si nevieme predstaviť tú situáciu, že by sme ich v závere roka nesvätili. Ozaj, čím by bol svet bez Vianoc? Akoby vyzeral svet bez vianočného posolstva, kolied a všetkých tých dobrôt? Svet bez Tichej noci? Napadla Vás už ozaj niekedy takáto myšlienka? Keby Boh nebol dal svojho Syna.. Dosť dobre si takú situáciu ozaj nevieme predstaviť. Neexistovala by Nová zmluva, nepoznali by sme „evanjelium v kocke“ (J 3,16). A Biblia by ozaj končila Malachiášom! Veľa toho by nebolo… Neexistovalo by geniálne Bachovo Vianočné oratórium, Händel by nezložil to svoje mocné a jedinečné oratórium Mesiáš. Neexistovali by mnohé vzácne výtvarné diela zobrazujúce Jeho narodenie, umučenie, ale aj vzkriesenie. Nebolo by teda ani Golgoty, spasenia a večného života. Iba zatratenie, plač a škrípanie zubov! Nemusíme už ale pokračovať ďalej v opise katastrofického scenára: „keby..“ Svet, v ktorom žijeme však svoje Vianoce má! Boh svojho Syna dal! Ježiš Kristus sa narodil ako jeden z nás. Po Tichej noci prišla ďalšia, a to Veľká noc. A ešte tesne pred ňou bola a stále je – Golgota! Zvesť vzkriesenia je neotrasiteľná. A všetko to sa naštartovalo v Betleheme, v dome chleba. Tam sa to všetko začalo. Na betlehemských stráňach. Tam začala štafeta radosti. Prechádza stáročiami. Ideálne by bolo, keby sa pri nás nezastavila. A od nás šla ďalej naprieč ďalšími a ďalšími generáciami.
V týchto dňoch, uprostred februára – práve na Valentína vstupujme do pôstu slovami Pána: „Ajhľa, vstupujeme do Jeruzalema a splní sa všetko o Synovi človeka, čo napísali proroci.“ (Lk 18,31) Pred nami je 40 pôstných dní a potom sviatky Veľkej noci a veľkej Božej moci. Spomeňme si aj na to, že nie vždy sme ich slávili spoločne v zhromaždení. Čím ich teda naplníme, keď ho budeme prežívať spolu? Ako och prežijeme my osobne? Každý z nás aj tieto dni, ale aj tie ďalšie vždy ich iste naplní takým obsahom, aký uzná za vhodné. V celosvetovej post-pandemickej kríze (tá morálna stále trvá a akosi neprechádza) by sme nemali ísť nanovo pod kríž a prejaviť viac vďačnosti nášmu Pánovi za Jeho veľkú a neopísateľnú obeť? Tam – pod krížom – je východisko aj z našej osobnej krízy vo vzťahu voči živému Bohu. Na Golgote sa ponúka riešenie aj z morálnej a hodnotovej krízy našej spoločnosti. Nasledovnú pieseň nemusíme spievať len v kostole. Veľmi vhodná je aj do nášho domáceho prostredia: „Tam na kríži na Golgote, tam je naša útecha. Tam len duša naša rada v každej biede pospiecha, lebo Kristus, náš Spasiteľ, tak nás vrelo miloval, seba zmaril, ponížil sa, svätý život za nás dal.“ (ES 113,1)