Ľudia tej cesty I.

Učeníci a nasledovníci Pána Ježiša Krista  sa prvýkrát nazvali „kresťanmi“  (Sk 11,26) v Antiochii, predtým ich označovali – „ľudia tej cesty.“  Dozvedáme sa o tom z knihy Skutkov apoštolov v príbehu, keď sa Saul uberal svojou cestou do Damasku (Sk 9,1-9). Hneď v úvode 9. kapitoly čítame: „..aby prívržencov tohto učenia..  priviedol do Jeruzalema..“  Iné preklady uvádzajú: „..prívržencov tej cesty..“ Ježiš Kristus je sám Cestou  (J 14,6). Sme ľuďmi  Ježišovho učenia..  Sme ľuďmi tej cesty.. To ma oveľa viac oslovuje, ako  pomenovanie: náboženstvo, či nebodaj ideológia. To je veľmi dôležité poznanie nášho pozemského života. Na tej ceste do Damasku bol vtedy aj Saul. Na ceste spoznal Vzkrieseného Krista, ktorý ho radikálne  zastavil.  Na tej ceste boli aj Emauskí učeníci (Lk 24, 13-35). Na svojej určite nezabudnuteľnej ceste sa mnohému učili. Aj tomu, že ich Pán bude s nimi už inak, ako bol doteraz.  Už nie telesne, ale najmä duchovne. Aj preto sa im  v Emaus, v cieli ich cesty stratil.  Bude s nimi (aj s nami) na ceste nášho života. Bude s nimi, keď si budú klásť veľmi ťažké otázky.. Vtedy im ukáže na Bibliu a potrebu jej seriózneho výkladu.  Bude s nimi pri stole, pri Večeri Pánovej. Bude s nimi, kde budú zídení dvaja alebo traja (Mt 18,20). Vtedy, keď budú sýtiť hladných,  potom im povie: „čokoľvek ste urobili jednému z týchto mojich najmenších, to mne ste urobili..“ (Mt 25, 31-46) Bude v tom ležiacom a zranenom človeku pri ceste, čakajúcom na milosrdného Samaritána, v zvedavom Zacheovi (Lk 19,1-10), v štyrikrát rozvedenej Samaritánke (J 4, 1-42). Bude v žobrákovi Bartimaiovi pri ceste (Mk 10,46-52), pri všetkých utláčaných a trpiacich, v mnohých a mnohých ďalších.. K tejto téme môže byť pozoruhodnou  33. kapitola 4. Mojžišovej knihy. Dosť nezáživne opisuje zastávky na ceste 40-ročného putovania Izraelcov.. Túto kapitolu ľahko preskočíte, lebo je dosť  fádna. Nemá vás čo na nej upútať, ani zaujať. Ak sa predsa pustíte do čítania, tak v nej nájdete známe, aj menej známe zastávky na tej ceste. Je to tzv. itinerár zastávok, kde zažili úžasné vrcholy, ale aj mnohé pády. Sú tam tragédie, ale aj požehnania, aj celkom všedné okamžiky. Všetko je ale v rovnováhe, požehnania nie sú vôbec nijako uprednostnené. Nám (mne osobne) by sa žiadalo pripísať práve k nim niečo oveľa viac, ale nič také v tejto kapitole nenájdeme. Táto kapitola nám dáva úžasný a tak potrebný nadhľad: všetko raz prejde, aj korona pomaly prejde a budeme si ( snáď) viac ceniť  chvíle všedné a šedé. Kedysi sme (za mladi) vyhľadávali  iba top duchovné zážitky, mysliac si, že vo všednosti Boh prítomný nie je. Je to ale veľký náš ľudský omyl. Teraz sa veľmi radi vrátime k našej pred-krízovej všednosti. Viac si ju vychutnajúc, viac si jú vážiac. Aké nám plynie ponaučenie z tejto krízy? Pre mňa osobne, aj pre vás viacerých:  Boh je prítomný v každom, aj všednom okamžiku našej cesty. Aj na vrchole. Ako hovorí poľský básnik S.J.Lec: „Na každom vrchole stojíš vlastne nad priepasťou.“  Tam sme vlastne v tom najväčšom nebezpečenstve. A v tom údolí života máme nádej na pozdvihnutie.  „Zabudni na ťažké chvíle, ale nikdy nezabudni na to, čo ťa naučili.“  (Hebert Gasser) Toho sa vlastne pridŕžali aj Emauskí učeníci, keď  sa naozaj mnohému naučili na svojej ceste z Jeruzalema do Emaus.. Tieto ich skúsenosti sú aj nám platné a potrebné na našej ceste. Ak sme sa neponaučili z koronakrízy a ľahko zabudneme, tak nám boli zbytočné aj tie dva mesiace karantény. „Máj bude rozhodujúci v kríze“,   to často opakuje obľúbenec nášho národa profesor Krčméry. Nevieme, čo nám prinesie najbližšie obdobie, ale môžeme kľudne súhlasiť s touto myšlienkou: „Neviem, ako bude vyzerať vaša budúcnosť. Viem však, že budete šťastní, keď budete hľadať  a nachádzať, ako slúžiť.“ (A.Schweitzer)   K našej téme veľmi dobre padnú tzv. pútnicke žalmy. Je ich spolu 15 (120 – 134). Sú nám pomerne známe, ale mňa zaujal v poslednej dobe najmä 123. Má vlastne iba 4. verše,kde na malej ploche je vyslovené tak mnoho. Započúvajme sa aj do tejto pútnickej piesne. Nie je to pieseň turistu, ale pieseň pútnika. Rozdiel medzi nimi je markantný. Turista žije pre prítomnosť, zaujíma ho práve to momentálne – počasie, dostupné služby, možnosti vyžitia. Pútnik má „trochu“ dlhší presah. Ten žije prítomnosťou s dosahom pre budúcnosť. Vyzerá to tak, že počas leta budeme turistami, ale nezabúdajme, že pútnikmi nikdy neprestávame byť. Nie sme ešte v cieli, ešte putujeme. Prajeme si, aby sme Krista tak nachádzali a stretali na tej našej ceste, aby sme Ho aj spoznali, ako tí dvaja putujúci do Emaus.. Padne nám vhod nasledovné africké príslovie „Keď chceš ísť rýchlo, choď sám.. Keď ti treba ísť dlho, choď s niekým.“  Ešte je dlhá púť pred nami, potrebujeme Niekoho k sebe. Na ceste sme neraz zmätení okolnosťami života, výsmechom bezstarostných. Ešte sme nezabudli, ako nás vysmievali pred rokom 1989 pre náš svetonázor.  Boli sme vraj „nevysporiadaní“ s náboženskou otázkou. Boli sme, ale „tí druhí“ to vôbec nepochopili. Výsmech neustal.  V týchto dňoch vysmievajú nášho ministra zdravotníctva pre jeho vieru. Každý rok v USA vo Washingtone sa koná tzv. Pochod rozumu. Je to veľmi dôležité výročne stretnutie práve pre zákerný a útočný ateizmus. V roku 2012 bol tak dôležitý, že na ňom vyhlásili  nový vek ateizmu – po miliónoch rokoch evolúcie Boha ľudstvo už nebude potrebovať. Hlavný rečník Richard Dawkins, vedec a známy vo svete  propagátor ateizmu povedal: „Vysmejte každého, kto verí v Ježiša Krista, ktorý vraj v Káne Galilejskej premenil  vodu na víno. Vysmejte ho a verejne ho potupte!“  Dôvod: aby ho to odradilo, ponížilo a znechutilo na jeho ceste. Aj žalmista, pútnik niečo také podobné prežíval. Nepoznáme presné detaily, ale je presýtený opovržením. Je zmätený okolnosťami života. Takýmito sme aj my, zmätení krízou. Nevieme, čo si máme o tom všetkom myslieť. Obklopujú nás mnohé konšpiračné teórie. Chceme  sa s pútinkom pohnúť z miesta, nevieme ako ďalej.. Ale veľmi chceme a túžime ísť ďalej. Všetci potrebuje akútnu pomoc. Potrebujeme použiť niečo z domácej lekárničky. Ale máme aj tú Božiu!      Tento 123. žalm by sme mohli nazvať – prvá pomoc pre pútnika.  V tomto žalme ju aj nachádzame. Ako prvý medikament žalmista vyberá sústredenie sa na Pána Boha –  pohľad upretý na Toho, ktorý býva na nebesiach. Je to vlastne pozvanie ku Otčenášu: „Otče náš, ktorý si v nebesiach.“  Je to žalm pre oči, konštatuje Spuergon. Nepozeraj vždy bolestivo na okolnosti života, nech by boli akékoľvek, ale na Boha. Na detskej besiedke sme sa naučili, že Boh býva v nebi. Je to aj vyznanie pútnika – žalmistu:  „Ty, Hospodine bývaš na nebesiach!  Tak sa chcem Hospodine  na Teba pozerať, ako Peter na Tvojho Syna Krista. Keď odvrátil svoj pohľad od Neho a začal si viac všímať vietor a vlny, začal sa topiť (Mt 14,22-33). A veľmi často sa to stáva aj nám.  To druhé, čo žalmista vybral z Božej  lekárničky, je pokora. Nie obyčajná, ale  priam radikálna. A používa obraz sluhov, ktorí hľadia na ruky svojich pánov. Videli sme to už iba v historických filmoch, ako sluhovia stoja a pozorujú, čo všetko sa dialo, keď páni hodovali. Sledovali ich ruky a gestá a boli pripravení vždy zakročiť. Podľa toho, čo im videli aj na očiach:  či im niečo náhodou  nechýba na stole, či sú spokojní atď. Táto doba nás pozýva: byť v strehu, mať sa na pozore, byť ostražití. To je dobrý obraz pre kresťana. Toto robí aj žalmista. Je sústredený  na Hospodina a priam Ho sleduje a očakáva, dokiaľ sa nad ním  nezmiluje. Tento žalm bol aj žalmom Krista, ktorý sa mohol modliť, keď bol v opovržení na Golgote. Vysmievali sa z Neho, z Jeho skutkov lásky. Výsmech bol frontálnym útokom od  Zlého: „Iných zachraňoval a seba nemôže zachrániť!“ (Mt 27,42) Neodpovedal zlom a nenávisťou. Modlil sa nielen tento žalm, On ho  priamo aj žil: „ Otče, odpusť im, lebo nevedia, čo činia.“ (Lk 23,34) Na výsmech odpovedá láskou.  Tento žalm je vlastne modlitbou, ktorá sa  ponúka aj nám. Pomáha aj nám sústrediť sa na Hospodina. A pokoriť sa pod Jeho mocnú ruku, keď nás svet  vysmieva z našej viery.