Žráč a pijan vína VI
Radosť z nasledovania
Pokračujeme v našej jesennej téme aj na konci cirkevného roku. Spomeňme si na eunucha, ktorého pokrstil Filip a ten rozradostený šiel svojou cestou (Sk 8, 26-40). Spomeňme si na ženu hriešnicu, ktorá nečakane a neohlásene vstúpila do domu farizeja Šimona a vykonala niečo naviac, čo nevykonal Pánovi sám farizej, keď Ho prijal do domu (Lk 7,36-50). Táto žena vedela prejaviť vďačnosť, dostalo sa jej tak mnoho. Mnoho milovala, tak jej bolo aj mnoho odpustené. Nešetrila na Ježišovi, za akt prijatia napriek svojim mnohých hriechom, inovatívne prejavila svoju vďačnosť. Bola v mnohom nápaditá – a to bolo nášmu Pánovi veľmi sympatické. Radosť z nájdenia a darovanej spásy sa prejavila aj u Zachea, ktorý bez nariadenia, spontánne sám činil pokánie. Nikto mu ho neprikázal a Pán Ježiš mu ho rozhodne nenaordinoval – urobil jedinečné gesto (Lk 19,1-0). Vieme ešte robiť gestá, ako kresťania? Keď oklamal, čo oklamal a poriadne – polovicu majetku dal chudobným a vrátil svoje dlhy 4-násobne, čiže aj s úrokmi. To jeskutočné pokánie. Spontánne a úprimné, ktoré pramení z moci Ducha svätého. Vieme urobiť aj nejaké gesto, či robíme iba to najnutnejšie, čo sa od nás vyžaduje v rámci života zboru a cirkvi? To je otázka aj k našej dnešnej téme.
Radosť z nasledovania sa prejaví aj tak, že vieme urobiť ešte niečo aj naviac. Urobili to tí, pri ktorých sme to možno vôbec nečakali. Pán Ježiš bol často v ich spoločnosti, dobre sa medzi nimi cítil, dal im pocítiť prijatie – a nie všetci mali dobrú povesť. Nazvali ho žráčom a pijanom vína. Tí zbožní boli veľmi pohoršení – v takmer každom prípade, keď sa dostal do spoločnosti hriešnikov. Mal som konfirmandku, ktorá sa počas prípravy slabšie učila, ale teraz je najaktívnejšia zo všetkých. Často mi vraví mi, že sa mega teší na služby Božie, na hodiny náboženstva. A dokonca by ich chcela mať až dve. Nemá možno toľko vedomostí, ako iní, ale má záujem, nadšenie a elán pre Božie veci. Kiež by jej to ešte dlho vydržalo. Radosť z nasledovania, radosť z nájdenia. Tej radosti je málo akosi. Robíme v cirkvi iba to najnutnejšie? Možno by to bolo aj ešte oveľa horšie, nebyť našich rodičov. Mohlo by to byť ale ešte celkom aj inak – dnes spomíname na našich zosnulých (2.novembra) a nebyť semienku viery, že nás k Pánovi priviedli, že sa za nás modlili – kde by sme dnes boli. Úplne mimo cirkvi? Museli by sme veriť všetkým konšpiráciám a hoaxom a čomu ešte všetkému inému..
Počas našej jesennej témy sme častejšie spomínali slová Pána, ktoré povedal v jednom podobenstve: „Colníci a neviestky vás predchádzajú do Božieho kráľovstva.“ A dnes je ten čas, keď sa chceme venovať samotnému podobenstvu. Je o dvoch synoch, má ho iba evanjelista Matúš 21, 28-32. Je na malej ploche – ale je tam tak mnoho vyslovené a vypovedané. Pozrime sa viac a hlbšie do neho. Sonda k dvom synom, ktorých mal otec nám môže veľmi duchovne pomôcť. Nepíše sa, ktorý bol starší a mladší. Toto podobenstvo bolo vyslovené mnohým popredným židom – farizejom. Mnohí boli takí, akí boli. Farizej Nikodém prišiel za Ježišom v noci (J 3,1) , onen farizej pozval dokonca Ježiša do svojho domu na hostinu. Mnohí farizeji mali ozaj aj ušľachtilého pohnútky – česť výnimkám. Boli aj takí, ktorí sa pretvarovali. Tak ich diagnostikoval Pán Ježiš. Iné vraveli, iné konali. Tak aj dnes, ak vidíme takýto rozpor, tak povieme, že si farizej. Je to vlastne nadávka, ktorá sa dostala do ľudového úslovia – napr. múdry ako Šalamún, alebo pretvaruješ sa ako farizej. Ktovie, ako sa cítili samotní farizeji, keď im to Pán Ježiš tlmočil. Prvý syn povedal, že pôjde pracovať na vinicu, ale nešiel. Ďalšiemu sa veľmi nechcelo, oľutoval to a potom predsa šiel. Sami farizeji ohodnotili, že otcovu vôľu splnil ten, ktorý nakoniec šiel, aj keď sa mu nechcelo. Len nedávno som toto podobenstvo citoval nášmu Tadeášovi, keď povedal, že nepôjde s nami na hroby, lebo sa mu nechce.. Už sme boli pri aute vo dvore pri fare, keď manželke zazvonil telefón, že ide s nami. V poslednej chvíli sa rozhodol. V aute som mu povedal, že nám urobil veľkú radosť, keď sa rozhodol ísť s nami. A pripomenul som mu z tohto podobenstva práve toho syna, ktorý nakoniec išiel pracovať na vinicu.
Pán Ježiš to robil veľmi často – nastavil ľuďom zrkadlo. Jeho práca a služba bola v nastavovaní zrkadla: nemoralizoval – už vôbec nie hriešnikov a mýtnikov, ale ich prijímal v ich statuse, neodsudzoval, ale dal novú príležitosť pre lásku. Možno až často moralizujeme, akoby sme mohli, alebo mali na to nejaký mandát. Ap. Pavel napísal:
„Kto stojí, nech si dáva pozor, aby nepadol.“
1 K 10,12
Bývalý kolega, rím. katolícky kolega Štefan Mordel bol kázať v Nemecku, jeho priateľ mu pred kázňou povedal: „Bitte, nicht moralisieren!“ To spomínal vo videu, ktoré som našiel na youtube. Dnes sa veľa moralizuje. A v istých kruhoch obzvlášť! Témy, ktoré nie sú nosné, sa vydávajú za tie najhlavnejšie. LGBTI útoky proti týmto ľuďom a dookola – vždy to isté. Nenávistné posolstvá na internete, ktorý je toho plný. Nesúďte a nebudete súdení. Nie je to úžasné – aby sme neboli zahanbení ľuďmi na okraji spoločnosti. Aj to sa môže stať. A veľmi ľahko.
Pripomínam proroka Nátana, ktorý prišiel k Dávidovi a povedal mu podobenstvo o ovečke. Bohatý si vzal ovečku od chudobného, pretože mu bolo ľúto pohostiť pocestného z tých mnohých vlastných. Nátan mu povedal výstižné podobenstvo (2 S 12,1-12). Dávid po jeho vypočutí sa veľmi nahneval na onoho boháča a prorok Nátan mu mohol povedať: „Ty si ten muž!“ Nastavil mu teda zrkadlo. Odsúdil vlastne seba samého. Podobnou metódou pracoval aj Pán Ježiš – nastavoval zrkadlo ľuďom. Jeho zvesť bola v tom veľmi originálna. Bolo to nenásilnou formou – usvedčenie v danej situácii. Tomu Šimonovi farizejovi v jeho dome povedal tiež podobenstvo o dvoch dlžníkoch. Bol to vlastne príbeh o ňom a o žene hriešnici a Šimon farizej vôbec netušil, že to slovo je vlastne aj o ňom.
Ponúkam úryvok z jednej homílie brata farára J. Greša. Je to veľmi trefné, mnoho nám napovie, tak nebudem nič iné „vymýšľať“, tak ho budem citovať. Zamýšľal sa nad obidvoma synmi a dvoma druhmi zbožnosti. Tá prvá je o zbožnosti farizejov. Začítajme sa do jeho slov, ktorými sa aj nám prihovára. Ide o typickú zbožnosť farizejov:
„Zbožnosť v úzkom zmysle slova je to, čo zvykneme pod zbožnosťou obyčajne rozumieť: chodiť do kostola, svätiť sviatky, modliť sa, čítať Bibliu, prispievať finančne a prácou na cirkevné potreby, chodiť k Večeri Pánovej, dať si pokrstiť a konfirmovať deti, dať sa cirkevne sobášiť, dať sa cirkevne pochovať atď. Toto všetko musíme, samozrejme, hodnotiť ako dobré, pozitívne, cenné veci. Ale ak je zbožnosť človeka obmedzená len na túto špecificky náboženskú oblasť, je to veľmi málo, a môže to viesť dokonca k sebaklamu, že vzťah človeka k Pánu Bohu je v najlepšom poriadku.“
„Naproti tomu zbožnosť v širokom zmysle slova je náboženstvo, ktorým je preniknutý celý život veriaceho človeka, všetky jeho oblasti, všetky situácie, všetok čas. Teda nielen oblasti špecificky náboženské, ale aj všetky oblasti každodenného života, oblasti svetské, sekulárne. Ide o život, v ktorom vidno, že všetko, čo človek robí, aké postoje zaujíma, nielen vo sviatočných, ale aj v celkom všedných chvíľach, že všetko toto je preniknuté vierou v Pána Boha a poslušnosťou voči nemu. To, že človek verí v Pána Boha, že mu je Pán Boh najvyššou autoritou – to sa má prejavovať a má to byť vidno v rodine, v práci, pri každom styku veriaceho človeka s druhými ľuďmi. Pri tomto type zbožnosti niet vlastne hraníc medzi náboženským životom a ostatnými oblasťami života. Celý život, vo sviatočných i vo všedných chvíľach, celý život do posledných podrobností je v tomto prípade náboženským životom.“
Brat farár Ján Grešo v jednej úvahe na túto tému rozlišuje teda medzi zbožnosťou v tom širšom a užšom slova zmysle. Je to veľmi výstižné a poučné, veľmi nám to môže poslúžiť. Dva typy zbožnosti, s ktorými sa aj dnes stretávame. Alebo ako to funguje v kráľovstve Božom. Neraz som počul: „Pán farár, moje deti majú všetko v kostole!“ No skvele, ak je tomu tak, ale kde je radosť z nasledovania? Kde sa vytratil ducha radosti napr. z návštevy služieb Božích a biblických hodín? Akú by mohla mať podobu radosť a jej prejavy aj v mojom osobnom živote ? Urobíme nejaké gesto? Vieme to? Pretaví sa to nejakého konkrétneho skutku, či činu lásky? Tak uvažujme, kde patríme – či sú to len výkony a úkony (a tým karikatúra zbožnosti), alebo je tým predchnutá celá naša bytosť. Pán Ježiš aj nám nastavuje zrkadlo. A to aj preto, lebo radosť z nasledovania akosi absentuje – radosť zo života, radosť z Pána Ježiša Krista. Radosť z toho, že sme súčasťou Pánovej cirkvi v tomto svete. Radosť z toho, že sme evanjelikmi a žijeme v zreformovanej cirkvi. Radosť z toho, že môžeme spievať Bachovu pieseň: „Jesu, meine Freude..“ (Ježiš moja radosť ES 459) Je to mne veľmi blízka pieseň v našom Evanjelickom spevníku, aj kvôli tomu, že pochádza od Bacha. Čo je moja radosť každodenná? Ak je to radosť z Pána a nasledovania, tak sme na správnej ceste za Ním.. Čakáme často, kto radosť spraví nám. Urobme ju niekomu my – aj z toho dôvodu, že Ježiš je našou každodennou, úprimnou a poctivou radosťou. O tom ďalej uvažujeme počas našej jesennej série. A budeme ešte aj počas celého novembra – do konca cirkevného roka. A od adventu opäť a nanovo..