Duchovná panoráma
Panoráma je výhľad, je to široký záber nášho ľudského pohľadu v tom najširšom možnom meradle. Hneď nám príde na myseľ panoráma našich malebných Vysokých Tatier. Je veľmi fotogenická pri pohľade zdola. Tiahne sa od Západných Tatier, cez Vysoké a až po tie Belianske. Alebo aj v tom opačnom poradí, záleží od toho, ako sa pozeráte. Keď cestujeme napríklad z letnej dovolenky a po dlhšom čase ich vidíme, tak nám od radosti podskočí srdce – a neraz si povieme: „Tak a už sme čoskoro doma!“ Možno aj vy k nim patríte, keď cestujete diaľnicou od východu na západ, alebo naopak, že si vychutnávate panorámu Tatier práve z podtatranskej diaľnice. Je pre nás mnohých vždy jedinečná a exkluzívna. Tí, ktorí bývajú dole pod Tatrami – si to užívajú – za jasného počasia ešte aj inak – v tom celistvom zábere. Môj bývalý kolega zo Svitu mi často vravel, že ja tak Vysoké Tatry nevidím, ako ich videl práve on zo svojej kancelárie – mal ich ako na dlani. A má pravdu – je to tak, vidím z nich iba istý výsek, istú časť – najčastejšie je to majestátny Slavkovský štít. Panoramaticky celé Vysoké Tatry nevidím, som však veľmi vďačný, že ich každodenne môžem vidieť aspoň čiastočne, teda fragmentálne – ako ja tomu hovorím. Tie zábery panorámy sú jedinečné, Vysoké Tatry ako na dlani, či dokonca priamo ako na podnose. A tu si opäť, keď o nich píšem, spomeniem na môj obľúbený citát, ktorý mám veľmi rád:
„Je dobré chodiť do Tatier, pretože človek zvyknutý na malosť, v ich ríši nachádza úžasné rozmery. Ich krása je nekonečná. Nenasýtite sa jej. Ona nás neodolateľnou silou láka vždy znovu a znovu.“
M. Hodža (1878 – 1944)
Aj z toho dôvodu ich nebolo potrebné objaviť. Od nepamäti, ako sa ich dotkla ruka Božia, ruka Stvoriteľa – sa týčia k nebu. No nedá sa to povedať napr. o Slovenskom raji, ktorý bol ľudskému oku veľmi dlho skrytý. Až zakladajúci členovia Uhorského karpatského spolku, ktorý bol založený v roku 1873 v Starom Smokovci ho svojím bádaním objavili. Hodno ešte dodať, že medzi zakladajúcich členov patril aj MUDr. Mikuláš Szontagh (1843-1899), ktorý ho spolu s ostatnými založil krátko po svojom príchode do Starého Smokovca (Schmeks) presne pred 150-rokmi.
Aj Biblia nám ponúka takúto panorámu. Tá je ale iného charakteru, je rýdzo duchovná a ponúka – duchovný pohľad na Pána Ježiša Krista. Je to pohľad od večnosti – do večnosti – v odseku listu Filipským 2,5-11. Je to duchovná panoráma v tom najširšom možnom horizonte. Boží Syn bol vo večnosti, zostúpil dole – po vykonanom diele sa vrátil do svojej nebeskej domoviny. Opakujem – od večnosti – do večnosti. Nie tak dávno sme si tento test čítali aj v Tesnej bráne (20.05.2023), s nadpisom „Pieseň lásky“. Duchovný pohľad na Jeho jedinečný život nám mnoho ponúka. Pán Ježiš bol vo večnosti, ktorú opustil kvôli nám. Jeho rovnosť s Bohom bola naprosto úplne legitímna. Nebola to „lúpež“. Možno aj vás prekvapilo to slovo, ktoré tu použil ap. Pavel. Prečo asi toto zaujímavé a netradičné slovo použil? Teológovia sa domnievajú, že je to pravdepodobne narážka na prvých ľudí, ktorým diabol nahovoril, že budú ako Boh. A vieme, akou tragédiou to skončilo. Ježiš bol a je Bohom – a Jeho rovnosť je legitímna, môžeme dokonca položiť rovnítko. Prví ľudia chceli byť ešte niečo viac. Neprišli na to sami zo seba, pokušiteľ v rajskej záhrade prišiel k nim so zaujímavou ponukou – a oni sa dali chytiť do tejto jeho pasce. Bola to naozaj pasca, ktorej pozadie tak ľahko prehliadli (1 M 3,1-7). Diabol aj dnes má tú úplne rovnakú taktiku – tam, kde Boh dal bodku – on tak často pripisuje otáznik z mysle: „Či naozaj riekol Boh?“ Dne to robí opakovane a veľmi často. Ježiš tým, čím bol od začiatku – bol úplne legitímne. A teda o to viac si môžeme doceniť, keď sa dobrovoľne vzdal tejto rovnosti s Bohom. Vzdal sa svojej komfortnej zóny. Veľmi si to sťažil! Ponížil sa a bol poslušný Otcovi a to až do smrti na kríži. Z tohto dôvodu Ho Boh aj nadmieru povýšil. Je to „odmena“ za Jeho poslušnosť. Jeho poslušnosť nás zachránila. Nadmieru – výrazným spôsobom Ho Boh povýšil. Nadmieru – patrí Mu to. Zaslúži si to plným právom. Zaplatil za nás svojím vlastným životom. Nikto iný v tomto svete by to neurobil. Hľadajte, či by ste podobný jav našli v dejinách tohto sveta. Iné náboženstva ponúkajú iné rozmery, či iné cesty. Iné náboženstvá podávajú informácie o tom, ako sa ľudia stávajú často bohmi. Celé dejiny ľudstva sa nimi priam hemžia. Iné náboženstva ponúkajú rôzne koncepcie, ako sa ľudia sami za bohov vyhlásili, keď došli k tomuto poznaniu nejakým „vnútorným osvietením.“ V kresťanstve je práve táto cesta opačná – nie zdola nahor, ale zhora nadol. Pre nás je teda vykúpenie zadarmo, ale ono samotné lacné nebolo. Tento text bol počas mája vo výveske pred rim. kat. chrámom v Poprade. Je to veľmi cenná myšlienka. Možno by sme čakali, že tam bude niečo k Márii, keďže máj je ich mariánsky mesiac. Myslím s vďakou aj na to, že niečo také svieže a oslovujúce tam bolo uverejnené. Aj z tohto dôvodu nikdy neobíďte žiadnu vývesku – pri akomkoľvek chráme. Ja tak robím – a žiaden chrám neobídem. A mám milú skúsenosť, keď som v auguste minulého roku bol s deťmi pri Palcmanskej Maši a vo výveske pri rim. kat. kostole som videl plagátik – pozvanie na stretnutie pri príležitosti 90. výročia mládežníckej konferencie, ktorá sa konala za účasti aj Dietricha Bonhoeffera v (bývalých) Čiernohorských kúpeľoch v roku 1932 (pri Gelnici).
Tá duchovná panoráma pohľadu na Krista mi pripomenula jednu mládežnícku pieseň: „Odložil si svoj majestát, človekom sa pre mňa stal, trpels od ľudí, čo stvorením sú Tvojím.. Ty jediný si za mňa život dal, ty si moja sloboda..“ Text tejto piesne akoby priamo kopíroval náš biblický odsek z listu Filipským. Boh je ten jediný, ktorý obetoval svojho Syna, ako Abrahám bol pripravený obetovať svojho syna Izáka, na ktorého tak dlho čakal. Chcel tak urobiť v bezhraničnej láske a odovzdanosti, ktorú mal k Bohu (1 M 22,1-19). Veril, že aj keď Ho obetuje, Boh mu ho vráti tak, že Ho vzkriesi z mŕtvych (Žid 11,17-19). A v takej nekonečnej láske k nám Boh dal svojho Syna (J 3,16).
Cieľ povýšenia a oslávenia v nebi je nám jasný: „.. aby každý jazyk na slávu Boha Otca vyznával, že Ježiš Kristus je Pán..“ Bolo by to ideálne, keby to bol naozaj každý jazyk. To by bola krása duchovného mája, nielen toho podľa kalendára. Máj sa už dávno skončil, sme v druhom polčase leta. S májom sa spája tá predstava, že všetko je zelené v rôznych odtieňoch. Udivuje nás, koľko tých odtieňov je. Krása mája je ospievaná aj v našej piesni v Spevníku 273, ktorá sa do mája veľmi hodí. Kedy by sme mohli zažívať takýto duchovný máj aj celý rok? Aj počas leta a prázdnin? Vtedy, ak by každý jazyk vyznával – všetci bez rozdielu. Ak by z každého srdca také vyznanie úprimne vytrysklo: „Ježiš Kristus je Pán!“ To by boli časy pre nás pre všetkých časy duchovného osvieženia, o ktorých čítame, že prišli hneď po zoslaní Ducha svätého (Sk 3, 20). Nie je to nemožné? U Boha je všetko možné! (Mt 19,26) Keď precitneme a uvedomíme si najmä svojím srdcom, čoho všetkého sa Ježiš pre nás vzdal. Tak zmýšľajme medzi sebou, ako aj Ježiš Kristus – hľadal náš prospech, nielen svoj vlastný. O tom čítame hneď v úvode 2. kapitoly tohto listu. Čoho všetkého sa vzdal!? Čoho sa vieme vzdať my sami? V prospech niekoho iného? Nie je to ľahké a jednoduché, ale potom, ako to Pán Ježiš „dal“ to nie je nemožné. A vedieť sa aj ponížiť, keď to vyžadovali „okolnosti“ okolo našej záchrany a spásy pre večnosť.
Už takmer 20 rokov sa koncom októbra (v poslednú nedeľu) stretávame pod Gerlachovským štítom pri Skale v Tatranskej Polianke. Keď sme začínali, tak sme mali veľmi dobrý výhľad na Nízke Tatry oproti, dobre sme videli Popradskú Kotlinu, mesto Poprad a Svit. Rokmi sa nám ten výhľad zastrel, stromy rastú pomerne rýchlo. Ak dosiahnu istú výšku, rastú údajne o niečo ešte rýchlejšie – to ma zaujalo, keď som to nedávno čítal. Vtedajší brat farár Ján Matis z Batizoviec mal raz veľmi zaujímavú úvahu o výhľade do prírody, ale aj do večnosti. Rád a vďačne na to spomínam. Výhľad na okolie a výhľad do večnosti – Biblia nám niečo z toho odkrýva. Je to najmä kniha Zjavenia Jánovho – tá nám priamo ponúka pohľad do večnosti cez mnoho tajomných a niekedy aj ťažko zrozumiteľných obrazov. Nemusíme všetkému hneď rozumieť. Pán nám to časom zjaví – je dôležité, že tento výhľad máme. Ďakujeme, že nám Boh odkrýva oponu toho všetkého, čo pre nás vo večnosti pripravil. Je možné to priblížiť, že je to také „kukátko“, ktoré máme na dverách. Keď niekto zvoní, ideme sa pozrieť, kto k nám prichádza. To kukátko je úžasný vynález! Nakuknúť – tak nakuknime.. A robme to čím častejšie, tým lepšie pre nás – čo všetko pripravil Boh pre tých, ktorí Ho milujú: „Ani oko nevídalo, ani ucho neslýchalo, ani na srdce človeka nevstúpilo, čo pripravil Boh tým, ktorí Ho milujú.“ (1 K 2,9) Nech nám ten výhľad neprekryjú a nezatarasia ani veci toho sveta. Veľmi ľahko sa to môže stať. Stalo sa to aj Zacheovi v Jerichu, keď mu vo výhľade na Krista bránil dav ľudí, pretože bol nízkej postavy. Veľmi umne a rýchlo sa vynašiel (Lk 19,1-10). Človeku sa to veľmi často stáva, že mu veci tohto sveta zastierajú pohľad a výhľad na Krista. A dnes je to často „bariéra“, ktorá nám znemožní pohľad do večnosti – priamo tú duchovnú panorámu – pohľad na Krista – od večnosti, do večnosti..
V inom článku na našom webe (Kristova kenóza) píšem o Jeho totálnom „vyprázdnení“ – s tým cieľom, aby nás Jeho poníženie a chudoba mohli obohatiť a predovšetkým – zachrániť. Ap. Pavel napísal:
„Veď znáte milosť nášho Pána Ježiša Krista, že bohatý schudobnel pre vás, aby ste zbohatli jeho chudobou.“
2K 8,9
Jeho chudoba stačí pre naše bohatstvo. Jeho chudoba stačí na to, aby sme boli naplnení všetkou plnosťou Božou (Ef 3,19). Tak sa modlí ap. Pavel za zbor Efeze.. Tak sa modlíme za duchovné prebudenie v našej cirkvi, v našich zboroch.. Nech sa všetko zazelená krásou duchovného mája a prišli nám všetkým časy duchovného osvieženia – aj v cirkvi, ale ja v našej spoločnosti – počas tohto „horúceho“ leta.