Zelené Pleso a jeho prvenstvo

     Je veľmi pôsobivé. Nielen samotné pleso, ale aj chata pri ňom, bývalá Brnčalova chata. Je to moja a  naša rodinná „srdcovka“. Nie raz ju zachytila aj filmová, či televízna kamera pri natáčaní dokumentárnych, či známych hraných filmov. Našu jesennú  rodinnú turistickú sezónu začíname, alebo končíme  túrou na toto čarovné tatranské miesto. Aspoň raz v roku potrebujeme „naživo“ vidieť krásu doliny Zeleného plesa a jeho okolia. Pomerne ľahko sa k nemu dostanete – z Bielej vody – môžete postupovať  priamo rovno hore do doliny Bielych plies a bývalú Kežmarskú chatu a potom na Zelené pleso. Vrátiť sa môžete opäť na Bielu vodu, ale inou trasou a urobíte okruh v počte cca 18 km. Preferujem také túry, keď sa nemusím vracať tou istou cestou. Ako mudrci, ktorí sa vrátili inou cestou do svojej krajiny (Mt 2,12). Tí, ktorí sa stretli s Ježišom, musia kráčať už inou cestou, ako predtým. Zásahom Božím si mohli „vychutnať“ inú trasu domov  na východ, aj keď to nebola žiadna ich turistika ani poznávací  výlet za krásami Božej prírody. Mali iný cieľ, za ktorým išli (Ef 3,14). Vždy si na nich aj na turistike veľmi rád spomeniem. Ale pri niektorých túrach sa musíte vrátiť tou istou cestou, ako napr. Jahňací štít práve zo Zeleného plesa.  Na Turíce 1565 sa Beata Laski Kościelecka (1515-1576) vybrala na prvú turistiku práve na Zelené Pleso. Učaroval jej ten kraj. V tom čase neboli turistické chodníky, Vysoké Tatry boli takmer neprebádané.  Počas „koronového“  prvého „koronového leta“ 2020 boli naše  najmenšie veľhory sveta jedným z najnavštevovanejších miest. A budú určite aj počas tohto leta, ale halvne aj na  jeseň. Mám takú skúsenosť,  že práve v tomto ročnom období sú Tatry takmer na dotyk, hmatateľné a priam vyzývajúce. Tak sa vám žiada už do nich vyštartovať. Počas leta ani tak nie, kvôli mnohým turistom. Vždy si radi počkáme na jeseň.   Zelené pleso je veľmi fotogenické – Jastrabia veža, Kežmarský štít, kvôli ktorému takmer celú zimu slnko nezasvieti do doliny Zeleného plesa.  Koncom marca slnko prvýkrát po zime vystúpi dostatočne vysoko a cez škáru v jeho hrebeni  zasvieti do doliny.    Obraz s týmto výjavom už pomerne dlho visí v mojej kancelárii – Kežmarský štít s pasúcimi sa ovečkami, ktorý obraz bol namaľovaný ešte pred vznikom národného parku. Je to dielo  od Adama Gloda (1907-1952), ktorý sa ako Čech usadil vo Veľkej Lomnici, oženil sa s dcérou ev.a.v. farára  a bol v medzivojnovom období veľmi úspešný maliar.   A toto miesto je ešte aj takto umocnené veľmi pôsobivým panoramatickým obrazom na fare.

       Beata Laski, prvá žena v horách a práve na Zelenom plese! Tušila, že je vôbec  prvou návštevníčkou?   Prvou  evanjelickou  farárkou bola nám dobre známa Darina Bancíková, prvou slovenskou lekárkou  bola MUDr. Mária Bellová, ktorá bola v našom prvom zborovom presbyterstve pri jeho vzniku v roku 1950. Dostala miesto v Šrobárovom ústave v Dolnom Smokovci, kde nastúpila na chirurgické oddelenie. Anička Jurkovičová bola  prvou slovenskou ochotníckou herečkou. A mohli by sme pokračovať ďalej. Naša evanjelická cirkev ani v tejto oblasti nijako nezaostávala.  Príbeh  prvej ženy v horách  je opradený legendami, je zromantizovaný, ale čo hovoria fakty a prezrádzajú písomnosti? Hradná pani na ňu vyrazila s kežmarskými mešťanmi, keďže jej manžel o prírodu a hory, ktoré jej tak učarovali, veľký záujem nejavil. Po príchode do Kežmarku Beata Laski zistila, ako vyzerá svet jej manžela: na jeho hrade sídlili anglickí alchymisti, ktorí mu sľúbili zlato, diamanty, aj kameň múdrosti.  Jasne o tom hovorí aj mestská daňová kronika, ktorá medzi inými zápiskami uvádza: „Pani Laski našla veľké zaľúbenie v tomto kraji a na Turíce roku Pána 1565, sprevádzaná mnohými mešťanmi, odcestovala do hôr.“ Časť Vysokých Tatier do kežmarského chotára patrila už od konca 13. storočia. V nich boli roztrúsené bane: hľadali sa – zväčša márne – drahé kovy, ťažila sa ruda. A je zrejmé, že popri obdive k prírode ju oslovila aj alchýmia, ktorej sa venoval jej manžel Albert Laski, majiteľ kežmarského hradu.  

      Aj na historické pozadie smiete myslieť pri návšteve tohto pamätného miesta. Z jedálne chaty  sa mohutnými oknami  dívate priamo na mohutné skaly. Andrej Sládkovič nám v Maríne pripomína: „Beda, kto v mori vidí iba vodu, kto nepočuje nemú prírodu. Kto v skalách vidí iba skaly..“ Spomínaná Jastrabia veža uzatvára celú dolinu. Podľa povestí v jej vrchole sa ukrýva  drahokam. To jeho jas má hladinu plesa farbiť do smaragdovej zelene. Je to jeden z najkrajších kútov Tatier. Beata Laski  v horách aj prenocovala, vydala sa na cestu späť a po troch dňoch dorazila do Kežmarku. Aby nechýbala dráma, legenda hovorí, že ju manžel pri návrate čakal rovno pri hradnej bráne a okamžite  ju uvrhol do väzenia. Konečne mal vraj vhodnú zámienku na to, aby sa „zbavil“ manželky. Predsa len bol takýto výlet ženy v danom čase, cez noc a nielen jednu, navyše s mužmi a do stále pomerne neznámych končín takmer  trestuhodným činom. Daňová kniha pokračuje v zápise: „Keďže sa pani Laska previnila proti zásadám mravnosti, dal ju jej manžel Albert Laski zavrieť do najpevnejšej veže svojho hradu.” Beata Laski skončila zamurovaná v hladomorni, jej jediným spojivom so svetom bolo úzke okienko, cez ktoré dostávala chabú potravu a ešte – opäť legenda – výhľad na Tatry, ktoré tak milovala. Ako pri každej dávnej udalosti, aj tu je množstvo nejasností a dohadov: poľskí historici napríklad tvrdia, že Albert Laski svoju manželku na výlete sprevádzal. Isté však je, že kňažná Beata  Zelené pleso navštívila a my nemáme k dispozícii žiadny starší záznam o ženskej turistike vo Vysokých Tatrách. Rovnako isté je, že hradná pani ostala uväznená vo veži, či už s výhľadom alebo bez. Trvalo celých šesť rokov, kým jej manžel hrad premrhal, ten zmenil majiteľa a ona sa dostala na slobodu. Krátko po svojom vyslobodení zomrela v Košiciach: Tak sa skončil neuveriteľný príbeh prvej tatranskej turistky, nemanželskej dcéry poľského kráľa Žigmunda, Beaty Laski. Možno hodný aj filmového spracovania, nakoľko námet je veľmi  pozoruhodný a originálny.

     To miesto by ste mali rozhodne poznať a spoznať. Patrí do vašej pozornosti aj kvôli tomuto historickému kontextu. Nie každá turistika sa môže práve takýmito dejinami pochváliť! Pre niekoho to však môže byť túra dosť nezáživná, pretože idete dlhšie lesom. Kráčate a nič sa nedeje.  Ak idete s niekým, môžete „preberať“ rôzne témy. K tomu máte dostatok času.  Ak sám, tak napríklad aj so žalmom 104 a meditáciou nad dielom nášho Stvoriteľa, alebo môžete ísť „po stopách“ Beaty Laski a zauvažovať nad prvou vôbec túrou písomne zdokumentovanou. Spomínam si, ako sme pred 6.rokmi  touto túrou našu jesennú sezónu uzatvárali. Bola to turistika s priateľmi z nášho partnerského zboru v Cossebaude – až v novembri. Ako sme sa blížili do cieľa cesty – ku samotnému plesu, tak sme prešli akousi pomyselnou bránou, za ktorou bol už celkom iný biely svet. Vo vyšších polohách napadol  už sneh. Scéna ako z rozprávky, za ktorou bránou bol  svet beloby, ticha a pocitu nevyrušiteľnosti. Z jesennej pestrofarebnej krásy sme prešli jedným krokom do sveta na míle vzdialeného, v ktorom sme len pred chvíľkou boli. A jedna vystrašená myš pobehovala po bielom, snehom zasypanom turistickom chodníku, ktorá sa ešte nestihla zazimovať. Neobdivovala to, čo dokáže iba človek a jeho vnímavé oko, ale najmä pozorné srdce. Aj to a ešte mnoho iného môžete zažiť. Dole pestrá jeseň a na Zelenom plese pravá a nefalšovaná zima. Aký to kontrast!   Aj to, že vás miestna mačka z chaty príde odprevadiť ešte kúsok nižšie pod chatu. Ak sa vydáte v lete, môžete ísť napr. napravo – napr. Červenou dolinkou na  Jahňací štít, kde môžete zažiť blízkosť pasúcich sa kamzíkov. Alebo naľavo Svišťovkou na Skalnaté pleso a pokračovať ďalej. Ak sa aj vy radi vraciate inou cestou a trasou z túry. 

Súhlasíme s výrokom Alberta Einsteina: „Sú len dve možnosti, ako prežiť svoj život. Jednou z nich je správať sa tak, akoby nič nebolo zázrakom.. Tou druhou, akoby zázrakom bolo všetko.“  Pýtame sa, aký zázrak to má príroda v sebe, že tak blahodárne  pôsobí na človeka? Obdarí nás novými pohľadmi, čerstvosťou, sviežosťou. Akýže to gén  má v sebe, ktorý tak regenerujúco pôsobí na človeka?! Rozhodne to bude tým, že je to predsa dielo Božie! Vyšlo to všetko zo stvoriteľskej Božej dielne. To dielo nebudeme zbožstvovať, to nie! Budeme vzývať jeho Tvorcu! Ľudovít Štúr napísal: „Pokloňte sa Tatry Pánovi svojmu a vyjasnite sa, lebo On z výsosti svojej pohľadel na vaše rody, Jemu verné, milostivo.“