Leto pri nohách Pánových
Pani učiteľka sa na konci školského roku pýtala v triede svojich žiakov: „Povedzte mi prosím množné číslo od slova nedeľa.“ Po chvíľke ticha sa nesmelo prihlásil žiak a povedal: „No predsa prázdniny!“ Milá, nápaditá – povedané dnešnou rečou celkom inovatívna odpoveď – ani nie nedele, ale prázdniny! Sú tu.. Dočkali sme sa ich. Prišli v pravý čas – a v pravú chvíľu. Koniec školského roku bol tradične v znamení mnohej únavy učiteľov, pedagógov a vychovávateľov, žiakov a študentov, ale aj nás rodičov. Možno aj tej inej mnohej únavy, tej celospoločenskej – z politiky predovšetkým. A z mnohého iného. Z vyčerpávajúcej pandémie, z vojny. Z premrhaného času. A doplňte si sami pre seba tento – pomerne dlhý zoznam. Možno by sme sa najradšej odsťahovali niekde celkom ďaleko – niekde na celkom pustý ostrov. Sme na nejaký spôsob zo všetkého unavení a všetkým presýtení a nič nás akosi nevie dojať svojou krásou a nádherou. Chýba nám radosť a optimizmus pri pohľade do budúcnosti. Toto leto však môže byť veľmi dobrým „liekom“ na všetku našu skleslosť a únavu. Prichádza k nám s novou a bohatou ponukou – na naše nové, aj duchovné dobrodružstvo v poznávaní Pána Boha a všetkého, čo pre nás stvoril zo svojej lásky k nám. Ch. Džibrán, kresťanský básnik z Libanonu to vyjadril takto: „Ak chcete poznať Boha, nepúšťajte sa do záhad a tajov. Radšej sa pozrite okolo seba a uvidíte Ho, ako sa hrá s vašimi deťmi. A pozrite sa do vesmíru: uvidíte Ho, ako kráča v oblakoch, vystiera ramená v blesku a zostupuje k vám v daždi.. Uvidíte Ho, ako sa usmieva v kvetoch, potom sa vznesie a zakýva vám vetvami stromov.“
V tom známom príbehu Pán Ježiš prichádza do Betánie (Lk 10,38-42) ku svojim veľmi blízkym trom priateľom. Vždy si vedel u nich oddýchnuť a zastaviť sa na mnohých svojich cestách. Je celkom pravdepodobné, že aj tentoraz bol unavený z dlhej cesty. Ježiš a únava je téma, ktorú by sme nemuseli ani obchádzať. Ako pravý človek určite aj to pociťoval. Potreboval zastavenie, osvieženie a aj občerstvenie. Výdych a nádych. To potrebujeme my všetci – a čas leta nám prichádza celkom vhod. Marta a Mária svojho priateľa Ježiša Krista dobre poznajú. Veľmi dobre vedia, čo potrebuje. A aj dobre vidia. Dobre vedia – a dobre vidia. Nielen fyzickým zrakom, ale aj pohľadmi svojich sŕdc. Každá z nich však urobila čosi úplne opačné – a vyzerá to tak, že aj celkom protichodné. Marta vidí unaveného Ježiša, preto Mu chce poslúžiť, niečo konkrétne pre Neho urobiť – možno niečo, čo mu veľmi chutilo a mal to veľmi rád. Mária naproti tomu vidí Ježiša, ako Toho, ktorý aj napriek svojej únave z cesty – jej môže niečo dať. Rýchlo si sadá k Jeho nohám a počúva, čo hovorí. Ani ju nenapadlo, že by Ježišovi mala najprv pripraviť jedlo, postarať sa o Neho a až potom si od Neho mohla niečo vziať. Vykladá sa to aj takýmto spôsobom: Marta v Ježišovi videla zákon. A ten je neraz veľmi prísny. Zákon požaduje a prikazuje, ale milosť dáva. Zákon odsudzuje, milosť oslobodzuje. Milosť v Ježišovi vidí Mária. Zákon prikazuje, čo máš robiť. Zákon je imperatív! Zákon zabíja, teda litera zákona (2 K 3,6), ale Duch oživuje. Milosť však dáva život. Zákon hovorí: „Daj mi, daj mi, daj mi!“. Milosť priam kričí: „Tu máš, tu máš, tu máš!“ Milosť oznamuje, čo bolo pre teba urobené a čo smieš s vďačnosťou prijať! Marta vnímala Ježiša ako zákon, Mária Ho videla ako plného milosti. Dve sestry, ktoré sa tak rozdielne dívajú na Pána. Nám je však v istom zmysle bližšia Mária, ktorá reprezentuje milosť. Milosť prišla osobne na tento svet v Ježišovi. On prišiel, aby nám všetko, čo má, dal. Nič od nás nečaká, ba naopak! Chce, aby sme si my zobrali všetko, čo má On. Mnoho kresťanov si mylne myslí, že musia Ježišovi niečo dať, že si musia svojím dávaním Jeho lásku nejako zaslúžiť. Marta je zasa „bližšia“ rim. katolíckej cirkvi, ktorá viac akcentuje dobré skutky. Dve sestry a ich rozdielne pohľady. Aké sú rôzne pohľady na Pána aj v našich spoločenstvách a aj u našich členov ECAV. Mám aj v tejto oblasti bohaté skúsenosti, ako veľmi rozdielne ľudia „hodnotia“ jednu a tú istú kázeň. Možno by sme boli až príliš prekvapení, keby sme takú anketu robili pravidelne po službách Božích. S úsmevom – nechceme však tieto dve sestry deliť a „podeliť“ si ich v rámci našich kresťanských cirkví – to by bolo ozaj jedno veľmi veľké nedorozumenie. Nie, nie – Mária nebola evanjelička a Marta nebola katolíčka. Navonok ich mnoho síce rozdeľovalo, ale Kristus ich vnútorne zjednocoval, keď k nim pravidelne prichádzal a zastavoval sa u nich na relax, oddych a odpočinok. Nás všetkých spája Kristus, aj keď sa v našich cirkvách vyskytujú isté, neraz aj rozdielne akcenty. A to je tá jedna Kristova neviditeľná cirkev, do ktorej patria všetci, ktorí Pána Ježiša milujú celým svojím srdcom.
Hebrejské slovo „yashab“ sa v Biblii často prekladá ako „bývať, prebývať“ znamená doslova „sedieť“. Znamená rovnakú činnosť, ktorú si zvolila práve Mária. Zvolila si sedieť, odpočívať a počúvať pri Ježišových nohách. To „jedno“ sa spomína aj v žalme 27,4:
„Jedno som prosil od Hospodina , to žiadať budem: môcť bývať v dome Hospodinovom po všetky dni svojho života, vidieť láskavosť Hospodinovu a kochať sa v Jeho chráme.“
Ž 27, 4
To „jedno potrebné“ je známe aj v latinskom jazyku: „Unum necessarium.“ Tak sa nazýva aj dielo J. A. Komenského, ktoré napísal v závere svojho života. V tomto spise, ktoré býva označované aj ako jeho „labutia pieseň“, ide o súhrn jeho diela, ktoré je plné vrúcnosti, oddanosti a zbožnosti. Tak práve sa nám predstavila Mária pri nohách Pánových. Počas slávnostnej polovice cirkevného roka sme ozaj strávili pri nohách Pánových – Vianoce, Veľká noc a Svätodušné sviatky. Tým prvým sviatkom sa niekde (napr. v Hybiach) nepovie inak, než len „hody!“ Tak hodujeme. Teraz myslím na tie „duchovné hody slova“, nestrádame však ani po materiálnej stránke. S Pánom hodujeme vždy, keď sa zastavíme. Kedy? V nedeľu, deň Pánov, v týždni pri duchovnom stíšení slovami Tesnej brány, na biblických hodinách. Aj počas leta sa zastavíme, keď napr. „sedíme“ na letnej terase. V rýchlosti žitia sa takto hodovať nedá. Prázdniny sú výzvou k novému zastaveniu, oddychu aj pri nohách Pánových. K občerstveniu, osvieženiu a načerpaniu nových síl. S obdivom k tomu všetkému, na čo sa naše oči pozrú a o č osa oprú – prírodou, ktorou budeme obklopení. Žasnúť nad tým všetkým čo náš nebeský Otec pre nás stvoril. Všade tam, kde budeme „prebývať“ si aj toto a mnoho iného môžeme nanovo uvedomiť.
V našom príbehu sa vlastne úlohy vymieňajú. Hostiteľom sa stáva priamo sám Ježiš. On sám pripravil Márii dobrú porciu duchovnej stravy. Ona dostala dobrý podiel, dobrú porciu od svojho Hostiteľa z nebies. Tak to vyznáva aj kráľ Dávid: „Na utešených miestach pripadla mi výmera a veľmi sa mi ľúbi podiel môj.“ (Ž 16,6) Marta sa o ten „podiel“ v istom zmysle pripravila. Hrozí nám však nebezpečenstvo, že Martu označíme za typickú predstaviteľku konzumu a nadmernej spotreby! To nemôžeme! Veď Pán ju predsa pochválil za jej starostlivosť! Aj k nej pristupoval veľmi citlivo a nepokarhal ju. Vyjadril len to, že stav jej vnútra je plný aktivity (a istého s tým aj vnútorného nepokoja), ktorá by ani mať nemusela. Keď k nám niekto príde na návštevu, je úplne prirodzené postarať sa, aby sa ten človek u nás dobre cítil. Máme dokonca i príslovie, ktoré hovorí: „Hosť do domu, Boh do domu!“ Marta chystá skvelú porciu zo svojej kuchyne. Mária prijíma duchovnú porciu hodovania z „Ježišovej nebeskej kuchyne.“
Mária sediac pri Ježišových nohách nespúšťa z Neho oči. Doslova hltala všetko to, čo hovoril. Podobala sa špongii, ktorá do seba saje vodu. Taká je Mária! Sedí si a vychutnáva to, čím ju Ježiš hostil. Ozaj skvostne duchovne hodovala. Je pasívna, čo sa týka práce, služby a obsluhovania, ale je aktívna pri počúvaní a nasávaní Ježišových slov do svojho vnútra. Dve sestry, ktoré by bolo hodné skĺbiť do jednej činnosti – nájsť si čas pre jedno, aj druhé. Cez prázdniny sa obed sám nenavarí, o vnúčatá je potrebné sa postarať aj v kuchyni a nakŕmiť ich. Bolo by úžasné vziať ich aj do chrámu – k duchovnému občerstveniu a nasýteniu. Jedno spojiť s druhým. Aj jedno je dôležité, aj to druhé!
V dome Márie, Marty a Lazara dokonca kvôli tomu vznikol aj konflikt. Kvôli kostolu neraz konflikty aj nastávajú. Marta strácala pokoj v jej, možno až prehnanej snahe uskutočniť všetko to, čo si zaumienila. Máme neraz až prehnané ponuky pre naše vnúčatá, potom na to duchovné už akosi nemáme síl. To napätie v tejto oblasti tu je a pretrváva a neraz „visí vo vzduchu“. Nemuselo by ale takto byť! Stačí všetko umne skĺbiť a prepojiť. Mária svoju sestru Martu rozčúlila až natoľko, lebo nekonala podľa jej vlastných predstáv a plánov. Bolo a žiaľ, stále je dosť konfliktov a rozporov aj v našich rodinách, aj v cirkvi. Zbytočného napätia a nedorozumenia z rôznych našich „uhlov pohľadu.“ Ozaj mnohé by vôbec nemuselo byť. Leto nám však ponúka nový výdych a nádych. Leto nám ponúka duchovné hodovanie, mnohé čítanie, relaxovanie, odpočívanie. Leto nám ponúka nám všetkým tak potrebné zastavenie. Leto ponúka regeneráciu síl fyzických, ale aj duchovných. Leto ponúka požehnané prebývanie. Doprajme si to všetko v plnej a hojnej miere. Oddych a odpočinok, naša letná dovolenka a náš „reset“ môže spôsobiť, že sa na veci a udalosti okolo nás budeme dívať celkom inak. A to všetko pri nohách Pánových. To je „letná škola“ našich, tak potrebných nových pohľadov..