Poďte ku mne všetci

Pozvanie je vážna vec

      Školy a divadlá majú už letné prázdniny. Tie sa rozbehli v plnom prúde. Ľudia sú na preplnených a rušných cestách a  diaľniciach. Sme schopní prekonať stovky, či aj tisícky km  idúc za oddychom a odpočinkom. Potrebujeme ho.  A ako! Veď aj Pán Boh na siedmy deň odpočíval (1 M 2,1-3). Ako máme rozumieť Jeho odpočinku? Až tak mu dala zabrať naša modrá planéta a celý vesmír? Či stvorenie človeka v posledný šiesty deň stvorenia? Veď stačilo Jeho slovo: „Lebo On riekol a stalo sa, On rozkázal a postavilo sa“  (Ž 33,9). Ako mu teda rozumieť, keď Pán Ježiš povedal: „Môj otec pracuje dosiaľ, i ja pracujem.“ (J 5,17)   Akú mal podobu mal Boží odpočinok? Bengt Plejel konštatuje: „Skutočný zmysel výpovede je však taký, že Boh v ten deň vyhlasuje  svoje dielo za skončené. Odpočinok siedmeho dňa hovorí Božiemu obrazu – človeku, že cieľ a zmysel života nespočíva v práci, námahách a spĺňaní povinností. Každodenná námaha dostáva svoj zmysel, až keď sa zastavíme, dáme si prestávku a obrátime svoju tvár k Nemu, nášmu Stvoriteľovi, ktorý obracia svoju tvár k nám“ (Ako bolo na počiatku ?, str 39). Byť človekom teda znamená byť nasmerovaný k svoju Stvoriteľovi. Grécke slovo antropos  pochádza zo slovesa, ktoré znamená „otočiť nahor“ . Človek je teda ten, ktorý sa vie zadívať smerom hore. Aj počas leta má k tomu jedinečnú príležitosť.  

     Môže sa tak stať len vtedy, keď prijmeme pozvanie nášho Pána. Pozýva rôznym spôsobom – k práci a službe formou podobenstiev (o robotníkoch na vinici). Pozýva však aj k odpočinku aj  priamo  slovami:  „Poďte ku mne všetci..“ (Mt 11, 28-30)  Stále vo mne rezonuje toto slovo pozvania z úst brata farára doc. Jána Greša, ktorý v jednej kázni povedal: „Pozvanie je vážna vec!“ Kontext tohto pozvania je veľmi zaujímavý. Čo mu predchádza? V predchádzajúcich  veršoch (Mt 11, 20-24)  Pán Ježiš veľmi ostro karhá galilejské mestá, v ktorých ľudia odmietli Jeho službu. Jeho výčitky a varovanie pred odsúdením sú desivé predovšetkým preto, že ľuďom v týchto mestách bola ponúknutá obrovská príležitosť spoznať pravdu. Inými slovami, aj obyvatelia Kafarnaumu boli v určitom zmysle horší ako Sodomčania. Hneď nato (25–27) sa Ježiš začína modliť k Otcovi. Ďakuje Mu a hovorí o blízkom vzťahu, ktorý spolu majú. Ježiš vyjadruje, že všetko, čo má, dostal od Otca. To ešte zosilňuje tragédiu miest, ktoré Ježiša odmietli. Potom, čo pranieroval neveriace mestá a potvrdil svoj blízky vzťah s Otcom, Ježiš ponúka odpočinok všetkým, ktorí sa namáhajú a sú preťažení (28–30). Okrem iného tým Ježiš hovorí, aby ľudia, ktorých oslovuje, neurobili tú istú chybu ako obyvatelia kritizovaných miest. Ježiš má autoritu a moc vykonať, čo povedal.. Keď prídeme k Nemu, nájdeme „odpočinutie pre svoje duše.“ (Mat 11,29) 

      Čo ďalšie má Ježiš na mysli, keď hovorí, že nám dá odpočinutie? Znamená to, že budeme môcť iba zaháľať a leňošiť?  Samozrejme, že nie. Ježiš od nás očakáva veľmi veľa. Potvrdzuje to Jeho kázeň na vrchu (Matúš 5-6-7). Vzťah s Ježišom však nie je niečo, čo by nás malo unaviť a vyčerpať. Práve naopak! Učením sa o Ježišovi, snahou priblížiť sa Mu a odzrkadľovať Jeho charakter môžeme nachádzať odpočinutie od námahy a problémov života. Preto nás s láskou pozýva do svojej školy. Je to aj škola odpočinutia. Poďte vy všetci, ktorí sa namáhate a ste preťažení.. Rád si spomínam, ako v škole v Tatranskej Lomnici  po vyučovaní pani vychovávateľka Biba zvolala na deti v družine, ktoré boli na školskom dvore: „Deti, poďte všetci ku mne!“ Bola to úžasná momentka, na ktorú azda ani nezabudnem. Akoby som v tej chvíli počul Pána. V tom duchovnom posolstve: „Deti moje, poďte ku mne..“  On s láskou otvára náruč a pozýva nanovo všetky  svoje deti k sebe.. Ako volá rodič na svoje dieťa, ono pribehne a spolu sa objímu. Dieťa nedokáže nesprávne objať. Je to pozvanie nášho Pána aj v tomto čase leta. Do každého nového dňa. Aj všedného, aj sviatočného. Keď otec prechádza so svojím synom cez rušnú ulicu, tak mu povie: „Silno sa ma drž!“ Nepovie mu: „Všímaj si okolité budovy, alebo dopravné značky..“ On mu povie: „Drž sa ma silno!“ Akoby tým chcel povedať: „Neboj sa, ja ťa ochránim pred každým nebezpečenstvom.“  To je odkaz pre nás. Aj do leta odpočinku. Prechádzame cez náš rušný život, v lete máme chvíľu a priestor pre odpočinutie.  Aj s odkazom: „Drž sa ma silno.. Ja ťa držím, ja ťa aj podržím.“

      Nedeľu v kalendári nemáme náhodou zvýraznenú práve  červenou farbou. Nie je zbytočná. Pred niekoľkými rokmi sa stalo, že v Kongu (bývalý ZAIR) zrušili nedeľu. Zdala sa im prebytočná v kalendári. Veď môžeme ešte viac pracovať, ešte viac zarobiť.. Prečo sa tak často ľudské pokolenie hrá na zdatnejších a výkonnejších, než náš Stvoriteľ? Aj On sám odpočíval.. My o to neraz vôbec nestojíme.  Stalo sa však to, čo vôbec nikto nečakal. Ťažné zvieratá – voly im pohynuli. Aj oni predsa potrebujú prestať a oddychovať. Aj oni potrebujú svoj šabbat, teda v preklade –  dať si pauzu. Úsmevne povedané, ak vôl to veľmi potrebuje, či nie o to viac človek na rušnej diaľnici svojho života? Za odpočinkom ideme aj k moru. Ono nám ten oddych ponúka a priam garantuje.. A to odpočívadlo na diaľnici Chorváti pomenovali práve tak, čo mi je veľmi sympatické: Aj na tom nedeľnom „odpočívadle“,  či mnohým dobre známom  „odmorišti“..   „Nedeľa je najpotrebnejšie parkovisko v zhone a rýchlej jazde celého týždňa.“ (J.B.Hroboň)   Odpočinok nie je teda luxus, ale priam akútna potreba pre uponáhľaného človeka 21. storočia.  Únava je prirodzená. A pomerne často k nám prichádza. Aj Pán Ježiš, ako človek z mäsa a kostí  bol nie raz unavený. Zaspal na loďke až tak, že ho nezobudila ani silná búrka (Mt 8,23-27). Vždy nad tým premýšľam, ako mohol takto tvrdo zaspať. Eliáš bol  po mnohých povinnostiach a službe v mnohom  veľmi vyčerpaný (1Kr 19). Potrebujeme oddych a k tomu vhodný, dnes už aj bezpečný priestor na odpočinok – interiér, alebo exteriér. Ponuka leta je v tomto veľmi  pestrá – chrám prírody, hory a more.. A potom v nedeľu murovaný chrám so živým slovom nášho Pána (Žid 4,12). 

     Slovami pozvania: „Poďte…“ náš Pán teda založil celkom novú školu, popri už tých dvoch  existujúcich. V „škole farizejov“ v prehnanej prísnosti ľudí zapriahali  do jarma a nakladali na nich ťažké bremená. V „škole pohanov“ bolo pre zmenu všetko dovolené – každý môže robiť, čo chce, čo sa mu páči. Chlieb a hry – zábava bez pocitu zodpovednosti za prežitý život.. Ježišova „nová škola“ je v pozvaní – poďte.. Nie: „Musíte, inak budete mať smrteľný hriech!“ Veď pozvanie je vážna vec!  Pozvanie v láske  s Božou ľahkosťou k odľahčeniu neraz aj veľmi ťažkého a náročného bytia a žitia.   Každá škola v  čase ale niečo „žiakom“ sľubovala. Tá Ježišova? Tá nesľubuje!  Všetko garantuje.  Nezbaví utrpenia ani seba samého, ani svojich nasledovníkov. Pán Ježiš z nášho života neprišiel odstrániť utrpenie.. On sám prechádzal cez mnohé súženia. A nám tlmočí:

„Na svete máte súženie, ale dúfajte, ja som premohol svet.“

J 16,33

Jeho jarmo je však lahodné a bremä ľahké. Prišiel ho naplniť svojou blízkosťou a prítomnosťou. Napriek tomu všetkému Jeho pozvanie  je balzamom pre odpočinok tela aj duše. Pozvanie s otvorenou náručou aj na čas leta. Chopíme sa ho nanovo? Dnes sú tu rôzne filozofie, rôzne koncepcie re-generácie a oddychu. Rozhodne je tu Ježišova škola s pozvaním k odpočinku. Učí nás žiť v tomto  prevrátenom svete plnom nelásky: „Poďte, ja vás občerstvím, osviežim. Dám vám silu  kráčať ďalej..“  A ty pribehneš, kedykoľvek budeš potrebovať – k otvorenej náruči svojho Pána. Aj počas rušného dňa, aj vo svojej komôrke, v deň na to určený. Milované dieťa Božie svojho Pána nemôže objať nesprávne. Rozbehni sa k svojmu Pánovi. Objíme Ťa. Aj ty Jeho svojou vierou. V objatí sa nikdy nemôžeš pomýliť, či urobiť chybu. Zažiješ najúžasnejšiu terapiu a liečebnú kúru odpočinku a oddychu v Pánovom náručí. V kontexte uvedených veršov toto odpočinutie zahŕňa pokoj, istotu spasenia a nádej, ktorú nemôžu a nebudú mať tí, čo Ho odmietli. Tak urobili aj Nazareťania (Lk 4,16-30) a nechali si ujsť jedinečnú šancu k odpočinku. Nikde v evanjeliách nečítame, že by sa  Ježiš ešte raz k svojim rodákom vrátil. V týchto neistých časoch je to jedinečné „isté“ pozvanie. Nemôžeme si ho nechať ujsť.. A pozvanie je veľmi vážna vec.