Ježiš v strede života IV.

Tento príbeh je pravdepodobne hádam najpôsobivejší zo všetkých, ktoré sa odohrali po vzkriesení Pána Ježiša Krista. Všetky majú svoju výpovednú hodnotu, v každom je ukryté, ale je aj zjavené isté posolstvo. Tých príbehov nie je až tak veľa, ktoré sa udiali počas 40 dní – po Ježišovom vzkriesení. Evanjelisti zaznamenali iba niektoré, ktoré tú váhu a silu mali a stále aj majú – až podnes!  A to stretnutie s Petrom a ich rozhovor je veľmi silný.  Peter mal hlboký smútok v duši. Mal ťažobu na srdci. Žil s ňou každý jeden deň, večer s ňou líhal a ráno vstával. Ján to akoby vytušil a dodal ešte k 20. kapitole aj kapitolu 21. Predpokladá sa totiž, že pôvodne kapitola 20. bola tá posledná na konci Jánovho evanjelia. To vieme vyčítať aj z posledných slov tejto 20. Kapitoly. Ján urobil redakciu a pridal ešte aj 21. kapitolu a zaradil tam príbeh, ktorí nespomínajú žiadni evanjelisti – teda tí synoptickí. A to je stretnutie Vzkrieseného s Petrom uprostred všedného a obyčajného dňa.

      Pripomeňme si základný rámec toho diania. Po Večeri Pánovej na Zelený štvrtok Pán povedal aj Petrovi: „Šimon, Šimon, ajhľa satan si vás vyžiadal, aby vás preosial, ako pšenicu, ale ja som prosil za teba, aby tvoja viera nezanikla.“  Peter na to povedal: „Pane, hotový som s tebou ísť aj do väzenia, aj na smrť.“  Ježiš mu riekol: „Hovorím Ti Peter, nezaspieva dnes kohút, dokiaľ tri razy ma nezaprieš, že ma znáš.“ (Lk 22,31-34) Na inom mieste Peter povedal:

„A čo by som aj umrieť mal s tebou, nikdy Ťa nezapriem. Podobne hovorili aj všetci ostatní učeníci..“   

Mt 26,35

A stalo sa!  Peter sa rozpomenul na slová, ktoré mu Pán povedal (Mt 26,75). A potom, ako kohút zakikiríkal, žalostne zaplakal. Bola to Petrova trauma, jeho bremeno, ktoré musel niesť každý deň. Stále pravdepodobne myslel aj na to, ako  na veľkňazovom dvore sa zohrieval a sledoval Ježiša zďaleka, ako aj zo strachu sa stalo to, čo Pán predpovedal. Nadradzoval sa tak často nad všetkých ostatných, lebo si o sebe vždy myslel niečo viac, že viac znamená, že viac miluje, že viac je vo všetkom, že je vždy  viac v popredí. Vždy viac – o niečo viac, ako všetci ostatní učeníci. Vidíme to aj z jeho viacerých reakcií. Bol istým spôsobom aj hovorca kruhu Dvanástich, ale vždy aj v prostredí, mysliac si, že niečo viac znamená – nielen v očiach svojho Pána, ale aj v  očiach svojho okolia. Aj dnes niečo z toho všetkého vstupuje do popredia u niektorých „horlivejších“ kresťanov. Svojimi ústami to deklaroval, že Ježiš je v strede jeho života. Nebolo tomu však tak. Realita bola istá a tým „sitom“ bolo Jeho uväznenie a všetko ostatné s tým spojené.  Dušoval sa, že nikdy nezaprie, robil zo seba hrdinu – a proklamoval, že Ježiš je v strede jeho bytia a celej existencie:  Pôjdem s tebou do väzenia, aj na smrť. Ozaj!? Prišla oná hraničná situácia, ktorá dokázala to, že to bola iba slovná proklamácia.  Realita bola celkom iná. Musel padnúť na samé dno, muselo to prísť, aby sa už nikdy nenadradzoval a nepovyšoval nad všetkých ostatných. Prišla skúsenosť, ktorá ho opakovane vždy viedla do pokory. A vtedy sa to stalo. Pán Ježiš  sa im zjavil po tretíkrát – išiel loviť ryby, bol frustrovaný z ďalšieho ťažkého dňa, nielen po tom, čo Krista zaprel, ale aj po neúspešnom rybolove, ale najmä po tom, čo sa s Ním už predtým dvakrát stretli. Celú záležitosť nemali však ešte stále doriešenú. Ešte neboli spolu tak súkromne „face to face“, teda tvárou v tvár.  Ešte sa mu Pán osobne nevenoval. Niečo akoby viselo vo vzduchu. A potom to prišlo. Ďakujeme za tú 21. kapitolu, v ktorej je Peter ošetrený s tak premnohou  láskou a Božou nehou.. 

    A čo sme zistili pri prvej otázke: 

 „Peter, miluješ ma väčšmi, ako títo?“  

Teda viac, ako si to Peter aj vždy myslel. A čo potom vyslovil? Ako odpovedal? Všimnime si, že neodpovedal – viac, ako ostatní! Formuloval to tak precítene: „Áno Pane, Ty vieš, že Ťa milujem.“ Ešte raz sa to zopakovalo. A keď prišla otázka po tretíkrát, tak sa Peter zarmútil. Vieme prečo. Všetko to prežil a precítil nanovo. Bolesť bola však potrebná, pretože to bola bolesť očisťujúca. Nie, aby ho trápil, ale aby ho očistil. Po tretíkrát Peter odpovedá identicky ako predtým, ale ešte pridá: „Pane, Ty vieš všetko..“ A Pán Ježiš skutočne postupne prichádza do centra jeho srdca a do centra jeho života. Potvrdzuje to aj jeho vyznanie – po tretej, najťažšej otázke Peter hovorí: „Pane, Ty vieš všetko..“  Môžeme sa pri nej aj dlhšie zastaviť a postupne objavovať, čo je v nej obsiahnuté:  „Ty vieš všetko..“  Tak napr.: „Ty vieš, že som Ťa neprestal milovať ani vtedy, keď som Ťa zaprel. Keď si sa na mňa pozrel, uvedomil som si a naplno som precítili: Ty  vieš, akú ranu nosím na duši.. Ty vieš, ako ma to bolí, ako to ľutujem a aký šťastný by som bol, keby sa to vôbec nebolo stalo. Ty vieš, že aj napriek zapretiu nechcem byť odlúčený od Teba – lebo to by bol môj koniec a bankrot môjho života.. Ty vieš, že si sám pomôcť nedokážem a nedokáže mi pomôcť ani nikto z ľudí… Iba ty ma môžeš oslobodiť od tejto mojej bolesti..“  (atď atď doplňte sami)   Je celkom možné  pravdepodobné, že si vtedy spomenul na ten okamžik, keď sa topil na jazere a zvolal: „Pane, zachráň ma..“  (Mt 14,30)  A Pán natiahol ruku a zachránil Petra.  Teraz opäť k nemu vystiera svoje ruky, aby mu pomohol. Ježišove ruky sú vždy vystreté – v ústrety nám ľuďom. Aj teraz potrebuje Jeho pomoc. Aj teraz sa topí.. Teraz sa mlčky topí vo svojej bolesti.. Predtým fyzicky, teraz psychicky.. A Pán vždy a nanovo zachraňuje..

   Peter dostal trojnásobnú úlohu a poverenie. Pri bohatom rybolove počul: Odteraz ľudí budeš loviť (Lk 5,10)  Teraz pri tejto príležitosti trikrát počuje: „Pas mojich baránkov, pas moje ovečky.“  To je úloha, ktorú dostáva, z ktorej akosi aj medzičasom vypadol. Potrebuje sa do toho nanovo vrátiť. Nepočuje síce nič o odpustení, po ktorom tak v jadre svojej bytosti dychtil, ale práve prejavom odpustenia Pánovho je to, že ho opäť a nanovo poveruje novými misijnými úlohami. Pán má aj s nami svoj jedinečný a exkluzívny  plán. Vo svojom diele počíta s nami so všetkými.

V Jeho diele je každý potrebný. My všetci – bez rozdielu – naše ruky, nohy, srdce, ústa. A ústa znamenajú:  vyznávanie:

„Ak ústami vyznávaš Pána Ježiša a v srdci veríš, že Ho Boh vzkriesil z mŕtvych, budeš spasený.“

Rim 10,9

Pre jeden nový chrám objednali sochu ukrižovaného Krista. Umelec to poňal veľmi originálne, ale zároveň aj svojsky. Keď im odovzdal dielo, členovia zboru boli pohoršení, že to dielo je vlastne nedokončené. Nepochopili však jedinečný zámer umelca. A on im to potom dodatočne vysvetlil – to bolo len torzo Krista, ktoré vyzeralo ako nedokončené – bez rúk a nôh. Umelecký rezbár im to potom dovysvetlil a vyložil – vy ste vlastne dnes Jeho rukami, vy ste Jeho nohami.. My sme dnes Jeho rukami, Jeho nohami, Jeho ústami. Petrov príbeh dokazuje, že Boh tlejúci knôt neuhasí a nalomenú trstinu nedolomí (Iz 42,3). Človek sa sám aj dnes vylučuje a odchádza na perifériu života. Bez Krista je vždy na okraji, Kristus patrí do stredu nášho života. Do centra nášho srdca – Kristov kríž, ako je to aj v Lutherovej ruži. Ježišovi je najlepšie, keď je v strede nášho života. To je Jeho najlepšia možná pozícia človeka, čo sa týka života človeka. Ak je v strede, tak môže zasiahnuť. Ak je v strede, môže pohotovo konať. Na periférii taký priestor pre konanie mu  vlastne človek nedáva. Uvažujme nad tým aj ďalej – čo to všetko pre nás znamená – nielen v tejto stále trvajúcej veľkonočnej dobe.. Pomaly vrcholí a pripravujeme sa za zoslanie Ducha Svätého. Tá moc z výsosti prinesie ešte iné – duchovné vystrojenie k tomu, aby Ježiš bol v strede nášho života. Tak je to možné len a len v moci Božieho Svätého Ducha. Na internete sa veľa píše o herečke Márii Bartaloš, ktorá sa vzdala hereckej kariéry a venuje sa, aj so svojím manželom duchovnému poradenstvu a oslave Pána Boha. Ona sama, po svojom obrátení  vyznáva: „Boh je centre môjho života.“ Bolo by to ideálne, keby sa tak stalo pri každom jednom z nás. Duch svätý nás môže k tomu všetkých uspôsobiť.  A nech nám k tomu povzbudeniu na tejto ceste poslúžia aj slová piesne z nášho Spevníka (484): „Chcem Ťa milovať, moja sila, chcem Ťa milovať moja česť! Nech zdroj každého môjho diela a myšlienok len v Tebe je, chcem Ťa milovať oddane, Ježiši Kriste, môj Pane.“