Ježiš v strede života III.
Veľkonočné obdobie pokračuje už jeho druhým polčasom. A pomaly bude aj vrcholiť. Uvažujeme nad tým všetkým, čo sa dialo v živote učeníkov po vzkriesení Pána Ježiša Krista. A je to vhodná téma zároveň aj pre nás všetkých po Veľkej noci. Učeníci boli v mnohom vykoľajení, zmätení, hľadali si svoje miesto v živote. S Ježišom zažili výnimočné a neopakovateľné chvíle. Vyučoval ich, napomínal s láskou, videli Ho trpieť, opustili Ho. Na Golgote bol z učeníkov a aj tam zostal iba Ján, ktorému Ježiš do opatery zveril svoju matku Máriu. Inému nemohol, pretože opustili Ho všetci. Aj Tomáš! Tomáš je typickým príkladom toho všetkého – pocitu márnosti a nezmyselnosti všetkého ľudského snaženia. Je celkom možné a aj pravdepodobné, že to za také považoval aj on sám, aj spolu s ostatnými – bola to ponižujúca prehra – nemalo to zmysel. Ak ho aj hľadali, význam a hlbší zmysel udalosti posledných dní nenašli. Neoplatilo sa za to bojovať. Veľké sklamanie podčiarkujú aj dvaja učeníci smerujúci do Emaus –
„a my sme sa úfali, že vykúpil Izrael.. “
Lk 24,13-35
Vykúpi predovšetkým politicky. Politicky nevykúpil, nepovalil moc Ríma, takže prehra na celej čiare. Pohanskí Rimania nám budú aj naďalej vládnuť. V tomto prípade však zdanie klame – je to výhra. A aká! Na tretí deň Ježiš vstal z mŕtvych. To nikto nečakal! Iba Ježišovi nepriatelia, aj neprajníci. Oni na to nezabudli, čo im predpovedal (Mt 27,63). A to je vykúpenie, nad ktorým oni sami ani príliš neuvažovali. Vykúpenie duchovné – vykúpenie do slávnej slobody dietok Božích. Potrebovali sa v tom všetkom nájsť a zorientovať. Všetko bolo tak čerstvé. Bolesti a rany Veľkého piatku, zároveň šokujúce správy, že Ježiš žije. A zároveň už dve nečakané stretnutia s Ním, keď prišiel aj cez zatvorené dvere. My ich potrebujeme vždy otvorené, aby sme mohli prejsť. Ježišovi po vzkriesení, v tom novom duchovnom tele – už nič nebráni, aby prešiel, aj keď sú zatvorené. A po zoslaní Ducha Svätého to bude ešte mocnejšie a predivnejšie, keď bude môcť byť zároveň na viacerých miestach so všetkými, ktorí sa budú schádzať v Jeho mene. Ježiš sa niekoľkokrát zjavil svojim učeníkom po zmŕtvychvstaní, ale oni stále akosi nemali jasno v tom, čo robiť. Tak čakali, či aj vyčkávali. Ich pozícia bola v mnohom zložitá.. Čo ďalej? A hlave – ako ďalej? My by sme na tom neboli o nič lepšie. Skúsme samých seba predstaviť na ich mieste. Vrátili sa teda ku svojim rodinám a k svojmu pôvodnému zamestnaniu. Boli rybári, tak rybárčili. Tam ich Ježiš pred troma rokmi našiel, tam ich povolal – k nasledovaniu, aby boli rybármi ľudí.. Vrátili sa teda k vode. To bol ich životný priestor. Ale akosi sa im tej noci opäť nedarilo. Pripomína mi to príbeh, ktorý bol na začiatku Ježišovho vereného účinkovania – bohatý rybolov (Lk 5,1-11). Sprevádzali ich časté neúspechy. Rybolov nebol vždy úspešný. Siete neboli vždy plné. Tak aj dnes, sieť Božieho kráľovstva (Mt 13,47-50) akoby sa viac vyprázdňovala, ako plnila. Ale zdanie opäť klame. Rozhodne sa mnoho toho deje, čo je nášmu ľudskému pohľadu skryté.
V tomto našom dnešnom príbehu sa im Ježiš zjavil už po tretí krát (J 21,1-14). V príbehu cítiť istú frustráciu medzi nimi učeníkmi. Peter hovorí, akoby aj dosť znudene: „Idem loviť ryby.“ A pridali sa aj ostatní. Vrátili sa teda k svojmu pôvodnému zamestnaniu. Čo iné mali robiť! Ale čo je veľmi dôležité, boli spolu – napriek všetkej tej ich „stratenosti“. Pri jazere boli ako doma. Cítili sa tam, ako ryba vo vode. To bol ich naozaj obľúbený životný priestor. Vždy blízko pri vode. Nás to k vode ťahá najmä počas leta, keď je teplo. Oni pri vode a na vode vždy usilovne pracovali. Nikdy tam nedovolenkovali, more bolo vždy späté s ich prácou a obživou. A boli tam pospolu, to je veľmi dôležité – a nechýbal už ani Tomáš. A on už nikdy nechýbal. Našiel si svoje miesto medzi učeníkmi. Vrátil sa a už nikdy neodišiel. Ak odišiel „do sveta“, tak len kvôli Ježišovi. Kto má s Ježišom osobnú skúsenosť, ten sa Ježišovi v tomto svete už nikdy nestratí. A práve kvôli Ježišovi odišiel do ďalekej Indie, kde išiel s jeho posolstvom evanjelia. Niečo „silné“ ho tak ďaleko poháňalo – bolo to osobné stretnutie s Kristom.. V liste Židom (10,25) čítame:
„ Neopúšťajme spoločné zhromaždenia, ako niektorí majú vo zvyku, ale napomínajme sa, a to tým viac, čím viac vidíte, že sa približuje ten deň.“
Už aj vtedy sa tak dialo, aj Tomáš mal s tým osobnú skúsenosť. A potom už nikdy neodišiel, vrátil sa do svojho „stádečka“ a bol verný Pánovi až do konca svojho života.
Spracovávať vo svojom vnútri taký jedinečný zážitok, aký nedávno učeníci prežili, hľadať tú najvýstižnejšiu odpoveď na to, čo videli a počuli, čoho sa vlastnými rukami dotýkali, to je takmer neriešiteľná situácia. Precíťme to ešte hlbšie s nimi.. Len tak môžeme porozumieť tomu, čo všetko prežívali – aj po Veľkej noci. Prežiť tri roky s Bohom, vidieť Jeho činy, Jeho pokoj, lásku, hnev či smútok, veselosť a radosť, počuť Ho modliť sa, počuť Jeho argumenty voči zákonníkom, dozvedieť sa, čo si myslí Boh o Mojžišovom zákone (teda o ústave ich národa), pozorovať Jeho strach a bolesť, Jeho utrpenie a smrť a nakoniec Ho vidieť, ako vchádza po svojej smrti cez zatvorené dvere do miestnosti, ako je a pije, ale Jeho telo je už akési iné.. Chceme „rozmeniť na drobné“ to všetko, čím prešli a prechádzali cez posledné dni, aby sme im o to viac porozumeli.
K ich vnútornej rozorvanosti prispeli už minimálne dve stretnutia so Vzkrieseným. Boli to určite úžasné chvíle. Ale ako ďalej? A potom opäť neúspešný rybolov. Ježiš hneď na to prichádza – opäť ako Nepoznaný, ako k tým Emauským učeníkom. Bol to už všedný deň, nebola to nedeľa. Nie je výslovne napísané, že by bol prišiel do ich stredu – v ten deň. Ja by som to nazval, že On prichádza aj do „stredu ich neúspechu.“ Práve vtedy, keď je im veľmi ťažko. Pozná najlepšie ich momentálnu situáciu – Ježiš prichádza do „stredu ich ťažkostí“.. Zažívame aj my neúspechy najrozličnejšieho druhu. Nejde vždy všetko hladko. Keby tomu tak bolo, boli by sme „majstrami sveta“, ktorí si so všetkým poradia. Potrebujeme aj neúspech, aby sme viac ocenili – samotný úspech. Nie je to vždy len nedeľa a slávnostná chvíľa – a Ježiš vždy v našom strede. Sú to aj bežné dni, keď prichádza Ježiš – ako nepoznaný. Prichádza do stredu – a nielen v stredu! Prichádza aj vtedy, keď to najmenej čakáme. A na miesto, o ktorom by sme to ani nepredpokladali. Raz sa pýtali básnika Miana Rúfusa, ako prišiel na báseň, ktorá na prvé počutie znela dosť filozoficky: „Ono to raz na každého príde. Príde k nám a príde za vami. Že si hlavu v náhlom osamení, poťažkáva človek na dlani. Verné veci mlčia. Zem i lesy – všetko si ťa ticho spomína. A ty sám v tom tichu spoznáš, že si hlbina.“(Pod ľadom) Básnik úsmevne odpovedal, že si tie slová zapísal vtedy, keď raz sedel na lúke a pozeral sa na pasúce kravy. Čakali by sme niečo vznešenejšie. Iste.. Nielen vy, ale aj ja.. Jedna sestra na biblickej hodine povedala, že k tej básni mal inšpiráciu z Biblie, pretože to slovo básne znie tak vznešene. Iste, aj Biblia je zdrojom mnohých inšpirácii, viem o tom svoje. Ale je to aj niečo celkom iné a prozaické! Ale prečo nie aj niekde v prírode? Umelecké, ale aj Božie zjavenia sa dejú presne takto, uprostred obyčajného a všedného dňa. Uprostred neúspechov – aj po neúspešnom rybolove. Tak aj tie neúspechy rozhodne patria do nášho života. Práve uprostred ich neúspechu ich ten Neznámy oslovil a poradil im, aby skúsili ešte raz. Sú také situácie, keď sme bezradní, bezmocní a dobre nám padne dobrá rada. Dostanem podnet – aby sme to skúsili ešte raz. A keď počúvneme dobrú radu, dostaví sa úspech, o ktorom vieme, že nebol v našej moci – že nám bol darovaný. Situácia, keď sme obdarovaní a prežívame to tak, že si to vôbec nezasluhujeme.
Ježiš ako Motivátor? Prečo nie? Určite áno! Motivoval predovšetkým k dobru. Motivačné biblické príbehy sú nám známe a srdcu blízke. Ľudia veľmi túžia po motivácii. Chodím aj do civilného prostredia, na prednášky do liečebného domu Palace. V ostatnom čase sa ich snažím prezentovať len a len ako motivačné. Príbeh Szontagha staršieho a mladšieho pôsobí motivujúco a vnímam to na mnohých tvárach, ako dychtivo počúvajú príbehy ľudí, ktorí sa nedali odradiť ťažkosťami a neúspechmi. Stálo za to zabojovať – a výsledok sa dostavil. Všetko sa tu – pod Slavkovským štítom rodilo pomerne ťažko, ale len cez peripetie sa mohlo narodiť niečo ušľachtilé. A v prednáškach spomínam často obľúbeného v tom čase rímskeho cisára a filozofa na tróne Marca Aurélia. Dajte si ho do vyhľadávača a vyskočí vám množstvo jeho motivačných citátov. Za všetky spomeniem len jeden: „Keď sa jedny dvere šťastia otvoria, iné sa zatvoria. Často však pozeráme tak dlho na tie zavreté dvere, že nevidíme tie, ktoré sa otvorili pre nás.“ A aj to sa deje tak často uprostred nášho každodenného života. Nezabudnime na to..