Veľkosť sviatočných dní
Spoločným menovateľom viacerých sviatočných dní, ktoré sa len nedávno skončili, bola ich VEĽKOSŤ. Rozhodne nie malosť! VEĽKÁ noc sa skončila, ale veľkonočné obdobie trvá rovných 40 dní – a to až do času Vstúpenia Pána na nebesá. A poďme ďalej k tým všetkým VEĽKÝM dňom.. Počas kalendárneho roka máme vždy viac, ako 50 piatkov, ale iba jeden z nich je VEĽKÝ. V ten deň si pripomíname VEĽKOSŤ Pánovho utrpenia, Jeho diela, ktoré bolo zavŕšené na dreve Golgoty. Počas nášho doterajšieho života sme prežili už nejeden VEĽKÝ piatok. Osobne poznáme VEĽKOSŤ jeho posolstva pre každého jedného z nás. VEĽKÝ piatok a VEĽKOSŤ zvesti golgotského kríža pre naše spasenie sú pre nás veľmi dôležité a veľmi VEĽKÉ. Pre mňa, verím, že rovnako aj pre teba.. Tak, ako o tom vydáva svedectvo Biblia:
„Láska Kristova totiž spája nás, ktorí takto súdime: jeden umrel za všetkých, teda všetci umreli a za všetkých umrel, aby tí, čo žijú, nežili viac sebe, ale Tomu, kto bol za nich umrel a z mŕtvych vstal.“
2K 5, 14-15
Tie posledné chvíle náš Pán pred smrťou prežíval veľmi nedôstojne, s pocitom opustenosti a v blízkosti kriminálnych živlov. Ježiš zomrel medzi zločincami – a počítali Ho medzi zločincov, pretože bol ukrižovaný medzi nimi. Avšak aj pre lotra znie na kríži evanjelium, nádej aj v beznádejnej situácii – a to nielen pre lotra, ale aj pre každého z nás.
VEĽKO-piatočná zvesť a odkaz je podľa tohto slova ap. Pavla veľmi zrozumiteľná: neži už viac len a len sebe! Neži viac len pre seba, nekrúť sa vo svojom živote len okolo samého seba, okolo svojej osi. Máš svojho Pána Ježiša Krista, ktorý za Teba zomrel na dreve golgotského kríža. Nielen zomrel, ale aj vstal z mŕtvych! Jeho kríž sa nám ponúka ako jedinečná „os“ nášho života, okolo ktorej sa hodno „krútiť“ počas niekoľkých rokov nášho pozemského prebývania. Aj počas sviatočných dní – a iste aj po ich skončení môžeš dovoliť, aby sa On sám posadil na trón tvojho srdca. To je tá VEĽKÁ udalosť, ktorá sa smie dohrať v každom ľudskom srdci. V každom jednom sa naozaj nachádza trón. A aký kráľ na ňom sedí? Nemožno odporúčať nikoho lepšieho, než samého Ježiša Krista – kráľa všetkých kráľov a detronizovať toho zlého, ktorý chcem hrať prím v každom ľudskom srdci.
VEĽKÝM piatkom sme zavŕšili Tichý, alebo VEĽKÝ týždeň, v ktorom rozhodne nešlo o nejaké maličkosti, ale išlo o VEĽKÉ udalosti našej záchrany a spásy.. Rozhodovalo sa o tom, kde budeme tráviť celú večnosť. Pánu Bohu to jedno rozhodne nebolo! Tento boj bol naším Pánom dobojovaný úspešne a až do samého konca. A prišlo ráno prvej VEĽKEJ noci, v ktorom hrob už navždy pre všetky veky zostal prázdny. Prázdny hrob je preto, aby sa naše srdcia naplnili vierou v Božiu mocnú lásku a našou nádejou na stretnutie so Vzkrieseným. A v tom spočíva VEĽKOSŤ VEĽKEJ noci! VEĽKÁ noc nie je malá! Je to vzkriesenie Pána Ježiša Krista – a to nie je žiadna maličkosť! Jeho vzkriesením je garantované to naše vlastné. Boh vzkriesil svojho Syna. Boh so svojím Synom vykonal veľké a predivné veci. Žalmista vyznáva: „Aké veľké sú Tvoje skutky Hospodine. Prehlboké sú tvoje myšlienky. “ (Ž 92,6) Zvesť VEĽKOnočných sviatkov hovorí k nám teda jednoznačnou rečou – smrť nie je ničím definitívnym. Max Lucado k tomu píše: „Jeho zmŕtvychvstanie zmenilo váš hrob z konečnej rezidencie na dočasný príbytok. Prečo to urobil? Tvár vo vašom zrkadle.“ Smrť teda nie je bodka. Mnohí si to tak však túžobne žiadajú a prajú. Smrť je vždy dvojbodka – po dvojbodke vždy niečo nasleduje. Tak veľmi záleží na každom človeku, čo bude po nej nasledovať. Tak veľmi záleží na kvalite nášho spôsobu života. Tak veľmi záleží, kto sedí na tróne nášho srdca.
Sviatočné dni nás oslovujú VEĽKÝM posolstvom, aj po ich skončení. Smrť to prehrala na celej čiare. Počas týchto dní môžeme priam pozorovať VEĽKOSŤ jej prehry na jednej strane a na strane druhej VEĽKOSŤ víťazstva nášho Pána Ježiša Krista. Spolu s apoštolom môžeme radostne zvolať (1 K 15, 54-55.57):
„Pohltená je smrť vo víťazstve.
Kde je ó, smrť tvoje víťazstvo?
Kde je ó, smrť osteň tvoj?
Vďaka Bohu, ktorý nám dal víťazstvo
v našom Pánovi Ježiši Kristu.“
V žalme 126 čítame v jeho úvode pozoruhodné slová: „Veľké veci urobil s nimi Hospodin.“ To si vraveli najprv pohania. To priamo videli aj svojimi očami. Boh svojmu ľudu preukázal veľmi mnoho a veľmi veľa. To je skutočný a reálny Boh. Svoj ľud previedol púšťou, otvoril im cestu cez Červené more, dal im na púšti pokrm a nápoj na ceste do zasľúbenej Kanaánskej krajiny. To bolo ozaj neprehliadnuteľné. Akoby pohania, ktorí to všetko postrehli a nad tým uvažovali aj neskôr – predbehli Izraelcov v tom dôležitom duchovnom poznaní. Takého boha oni nemali. Len mŕtve božstvo, v ktorom nebolo ani náznaku života. A aj v Novej zmluve máme reč o tom, že pohania môžu v istom zmysle predbehnúť Boží ľud. Môžu tak urobiť v túžbe po Bohu, ktorá vyvolenému národu neraz aj chýbala. Túžba a viera zároveň. Pán Ježiš pohanskému stotníkovi v Kafarnaume povedal: „U nikoho v Izraeli nenašiel som takej viery.“ (Mt 8,10) Pri jednej príležitosti náš Vykupiteľ povedal slová, ktoré museli veľmi zarezonovať: „Veru veru vám hovorím, že colníci a neviestky vás predchádzajú do Božieho kráľovstva. (Mt 21,31) Aj svojou hlbokou túžbou po živom Bohu. A akoby v tom žalme si to uvedomili aj oni – vyvolený Boží ľud, že pohanom „pritakali“ a sami pre seba povedali: „Veľké veci urobil s nami Hospodin – a preto sme sa radovali.“ Naozaj je to tak – žiadne maličkosti, ale veľmi VEĽKÉ veci. V tomto žalme je to celkom dobre vidieť – postup mocných Božích skutkov od pohanov až k Božiemu ľudu a uvedomenie si ich veľkosti a jedinečnosti. Pozri sa na svoj doterajší život a nič prehliadni, ale duchovne „prehliadni“ a viď, čoho všetkého si sa stal účastný doteraz. Nielen počas sviatkov, ktoré sa nedávno skončili, ale aj počas svojho celého doterajšieho života. Myslím na slová, ktoré vo mne rezonujú počas týchto dní:
„My sme však neprijali ducha sveta, ale Ducha, ktorý je z Boha, aby sme vedeli, čoho sa nám z milosti Božej dostalo.“
1 K 2,12
V tomto žalme čítame ešte ďalšie pozoruhodné slová: „Tí, ktorí rozsievajú v slzách, žať budú s plesaním.“ V novo-zmluvnom prevedení je to slovo Pána Ježiša Krista: „Blahoslavení žalostiaci, lebo oni potešenia dôjdu.“ (Mt 5,4) Exemplárnym príkladom toho je Mária Magdaléna. Pri hrobe svojho Pána plakala a plakala. Jej slzám nebol koniec. Pri osobnom stretnutí Ježiša však nepoznala, považovala Ho za záhradníka. Pre slzy asi dobre nevidela na Ježiša a nemohla „zaostriť“.. A ani si nespomenula, že vstane z mŕtvych, ako im to povedal najmenej trikrát, keď predpovedal svoje utrpenie. Ľudská pamäť je veľmi chatrná a slabá. Prázdny hrob ešte pre nich nebol symbol vzkriesenia, ale iba krádeže: „Vzali mi Pána a neviem kam Ho položili.“ Až po oslovení Ho Mária spoznala – po hlase. Ľudská pamäť je veľmi krehká! Z tohto dôvodu si musíme pripomínať, že: VEĽKÉ veci s nami urobil Hospodin. Nielen na VEĽKÚ noc. Vtedy predovšetkým, pretože je garantovaná naša večnosť. VEĽKÉ veci s nami robí Boh pravidelne a často. V každom novom dni nášho života. Keď je Hospodin pri diele, tak sa dejú vždy VEĽKÉ veci a udalosti. A pri diele je vlastne každý deň. Potvrdil to Jeho Syn, Ježiš Kristus, ktorý povedal: „Môj Otec pracuje až dodnes, aj ja pracujem.“ (J 5,17) Jeho práca, to je Jeho dielo pri nás a aj v nás. Jeho mocné dielo v tomto svete, napriek všetkému, čo sa v ňom deje. Jeho činnosť garantuje VEĽKÉ udalosti aj v našom osobnom živote viery, lásky a nádeje. Tých je nemálo. Skúsme sa na to takto pozrieť, ale zároveň neprehliadnime ani tie maličkosti. Tých je možno ešte aj viac, ako..