40 dní V
V našom nedeľnom seriáli pokračujeme aj dnes, v dnešnú prvú pašiovú nedeľu. Dnes začíname čítať pašie. A my pokračujeme v našej téme: „40 dní a 40 nocí“. Ešte zďaleka sme všetko v tejto oblasti nevyčerpali. Dosť sme toho síce už doteraz počuli, ale nepočuli sme všetko – tak napr. o prorokovi Jonášovi, ktorý nakoniec do Ninive, po strastiplnej ceste aj došiel. Po skúsenosti s veľrybou, predsa do Ninive šiel a určite mocne kázal: „Ešte 40 dní a Ninive bude vyvrátené. Vtedy uverili Ninivčania Bohu, vyhlásili pôst od najväčšieho, až po najmenšieho a obliekli sa do vrecoviny.“ (Jon 3,4-5) O tom však najbližšie, ak dá Pán, až na Zelený štvrtok. Naposledy sme v našom pokračovaní uvažovali o Nóachovi. Plavil sa na korábe aj so svojou rodinou 40 dní a nocí. Okrem zvierat ich bolo 8 duší na lodi. Zažívali Boží súd nad svetom, ale pre neho a jeho rodinu to bola milosť. Predstavme si, čo mohli robiť cez deň, ako to všetko prežívali! Zároveň Boží súd a zároveň Božiu milosť, s ktorou mali aj osobnú duchovnú skúsenosť. Záchrana, ktorú zažili na korábe bola jedinečná a duchovne brilantná a excelentná. Je predobrazom aj tej záchrany skrze Pána Ježiša Krista. Aj potom aj tej na konci vekov. 40 dní a nocí trval Boží súd a tá prudká Božia milosť a priazeň zároveň. Paradoxný priam biblický obraz – ako sa Boží súd spojí s Božou milosťou. Skúšky, ktoré v živote zažívame a prežívame sú duchovne transformačné. Nóach to priamo s rodinou zažil a vyšiel obnovený z potopy. Záchrana, ktorá sa nám ohlasuje aj na našej „lodičke cirkvi“, ktorou je cirkev v rozbúrených vlnách tohto sveta má takmer identický rozmer.
V tejto našej dnešnej časti seriálu prichádzame k Mojžišovi, ktorý strávil pod vrchom Sinaj 40 dní pod Sinajom – a to až 2x po sebe. V tom je to jedinečná výnimka, že to mal až na dvakrát. Doteraz sme počuli o biblických postavách, ktoré tieto „40“ zažili len jedenkrát, Mojžiš až na dvakrát! Prvýkrát, keď zostúpil z vrchu, tvár mu žiarila, musel si dať na tvár závoj. Bez jedla a vody, úplne sa sústredil na Pána Boha a prijal Desatoro, ako základnú smernicu pre Boží ľud. Dve kapitoly o tom vydávajú mocné svedectvo (Ex 24 a 34). Čítame: „A bol tam s Hospodinom štyridsať dní a štyridsať noci, chleba nejedol ani vody nepil, vtedy napísal na dosky slová zmluvy, desať prikázaní. Keď Mojžiš zostupoval z hory Sinaj, dve dosky svedectva boli v rukách Mojžiša, keď zostupoval z vrchu, ale Mojžiš nevedel, že pokožka jeho tváre žiari, keďže hovoril s Hospodinom. Áron a všetci Izraelci videli Mojžiša, a hľa, pokožka jeho tváre žiarila i báli sa priblížiť k nemu. Keď Mojžiš dohovoril s nimi, dal si závoj na tvár.“ (Ex 34,28 – 35). To bolo po prvýkrát – to bola jeho prvá „40“ na vrchu Sinaj. Vieme, ako to dopadlo.. Keď zišiel dole, po tých 40-tich dňoch, ľudia si urobili zlaté teľa (Ex 32). Nebol isi istí,či sa Mojžiš vráti. Tušili, že možno ani nie. Potrebovali viditeľného boha, ktorý pôjde pred nimi, pretože Mojžišom si už neboli istí (Ex 32). Áron poslúchol ľud, okolo teľaťa začali jesť, piť veseliť sa a zabávať! A možno aj tancovať. A po istom čase bol opäť pred Hospodinom, to bola tá druhá „40“. Čítame o tom v 5 M 9,18: „Potom som sa vrhol pred Hospodina ako predtým, štyridsať dní a štyridsať noci som nejedol chleba, ani vody som nepil – pre všetky vaše hriechy, ktorých ste sa dopustili, páchajúc zlo v očiach Hospodinových a nahneval iste Ho, lebo som sa zhrozil hnevu a prchlivosti, ktorou Hospodin zahorel proti vám tak, že chcel vás vyhubiť. A Hospodin my vyslyšal aj tentoraz. I na Árona sa Hospodin veľmi nahneval a chcel ho zahubiť. Aj za Árona som sa vtedy modlil. Vzal som teľa – výplod vášho hriechu, ktoré ste si zhotovili a spálil som ho ohňom, roztĺkol som ho, dôkladne až na prach som ho rozdrvil a prach z neho som hodil do potoka, ktorý vyteká z vrchu.“ Pozoruhodné ozaj, že dvakrát po sebe – v počte 40 dní. Ak to zrátame, tak spolu je to 80. Takto v našom cirkevnom kalendári trvá pôst a zároveň veľkonočné obdobie spolu vcelku a v kuse – 80 dní. U nás je to dohromady. Mojžiš mal medzi týmito dvoma „40“ istú pauzu, možno pomerne krátku.
Po druhýkrát vystúpil kvôli hriechu a modle zlatého teľaťa. Išiel sa modliť za ľud. Predtým išiel pre Dekalóg. A hneď to prvé prikázanie bolo (a stále je): „Ja som Hospodin Tvoj Boh, nebudeš mať iných bohov okrem mňa“.. A dole, po zostupe z vrchu Sinaj, ten boh už stál pred ľuďmi. A keď dlho neschádzal. 40 dní je pomerne dlhá doba – tak ľud povedal Áronovi: „Nože urob nám bohov, ktorí pôjdu pred nami, lebo nevieme, čo sa stalo Mojžišovi, mužovi, ktorý nás vyviedol z Egyptskej krajiny.“ (Ex 32,1) A v pokračovaní tejto kapitoly čítame, keď to zlaté teľa zhotovili, tak povedali: „Izrael, toto sú tvoji bohovia, ktorí ťa vyviedli z Egyptskej krajiny.“ A bol to veľký hriech. Pre všetky hriechy Božieho ľudu Mojžiš opäť putuje hore.. Verš (5 M 9,18) teda konštatuje je druhým 40 dňovým obdobím, v ktorom Mojžiš prosí Pána Boha, aby odpustil hriechy svoju ľudu, ktorých sa dopustil tým, že postavil zlaté teľa. Nebol to len pôst, ale hlboký duchovný maratón, v ktorom sa spojil s Bohom. Prijal Jeho zákon a prihováral sa za ľud, ktorý zhrešil. Aj za ľud, aj za svojho brata Árona. Aj Pán Ježiš Kristus hneď po krste bol na púšti – 40 dní na púšti. Ježiš tam nehľadal zjavenie, alebo zmierenie, ako tomu bolo v prípade Mojžiša, či Eliáša, ale aby ho diabol pokúšal (Mt 4,1). Pre Mojžiša a Eliáša a Pána Ježiša to bol čas sústredenia sa a dôvery v Pána Boha. Naučili sa dôverovať Pánu Bohu so svojimi duchovnými, aj fyzickými potrebami. Bola to ich škola dôvery, že Pán Boh sa postará. Pán Boh sa vždy postará. To sú naše skúsenosti, ktoré aj nás vedú k premene a transformácii. To môžu byť – a aj sú reálne naše skúsenosti, na púšti tohto svete, či v divočine tohto sveta.. To všetko má posilniť našu vieru a náš charakter. Tak to je aj so 40-timi dňami po vzkriesení Pána Ježiša Krista. Týchto 40 dní sú tak často v tieni – je to však najdôležitejšie obdobie v cirkevnom kalendári. Ježiš mohol „zutekať“ po svojom vzkriesení, veď všetko pokorne a oddane splnil. Dielo je dokonalé, dokonalé a celistvé. Mohol odísť, no neurobil tak! Zostal tu ešte 40 dní. Bola to vlastne Jeho „predĺžená starostlivosť o Jeho učeníkov a pripravoval ich na to, že budú môcť práve oni pokračovať v jeho práci ďalej. Aj to je tá 40-tka.
40 dní – to je tak dôležitý duchovný maratón. V spojitosti s adventom je taká myšlienka: „Nie aby sme adventom prechádzali, ale aby advent prechádzal nami.“ (A. Volkman) Môžeme to vztiahnuť aj na pôst. Je to duchovný maratón, ktorý nie je celkom jednoduchý! Akú mu dávame podobu v našom každodennom a reálnom živote? Ako vyzerá tých našich 40 dní? Čím sme ich doteraz naplnili? Aj pre náš moderný život to môže byť veľmi silné a mocné číslo, aj keď to takto nemusí hneď vyzerať. Čas pôstu bude pomaly vrcholiť, pretože dnes začíname čítať pašie. Akoby boli stále u nás nedocenené. Prinášajú zmenu do našich nedeľných bohoslužieb – ako zmena času prináša dlhšie dni. A akúkoľvek zmenu aj v rutine života – pri všetkých tých našich pravidelných denno-denných povinnostiach máme radi. Je veľmi prospešná, ale aj potrebná. Pašie sú nám veľmi prospešné. Sú veľmi detailne popísané. Priam z minúty na minútu, z hodiny na hodiny, či dokonca zo sekundy na sekundu. Až takto to evanjelistom na tom veľmi záležalo! Ostatné je v Biblii vynechané, napr. nie sú tam všetky divy nášho Pána. Nedalo sa to všetko popísať. O tom svedčí aj zmienka na konci Jánovho evanjelia (J 21,25). V Biblii nie je všetko, ale je tam všetko o Božej láske – a to je zvesť pašií. V pašiách je všetko o Božej láske. Boh svojho Syna dal (J 3,16). Spomínam si na milú udalosť v spojitosti s pašiami. V škole som sa pred časom pýtal žiakov, či majú doma pašie. Spomínal som a opisoval, že je to taká malá čierna knižka, ktorú majú určite rodičia a starí rodičia. A môj žiak Edko sa prihlásil a povedal – áno, áno, stará mama má takú knižku – je to vkladná knižka. Vtedy sme sa všetci zasmiali. A pousmejeme sa vždy, keď si na to spomíname. A vlastne až potom mi to došlo, že je to úžasné pomenovanie, že pašie sú takou „Božou vkladnou knižkou“.. Je v nej Boží vklad do nášho spasenia, do našej záchrany. A ten Boží vklad, je Božia zachraňujúca láska. (nájdete tu na našom webe v archíve apríl 2020: „Božia vkladná knižka“)
Za ten hriech za Mojžiša, za zlaté teľa, ten hriech v Ninive – môj i Tvoj – sa Ježiš stal hriechom. „Toho, ktorý nepoznal hriechu, urobil hriechom za nás, aby sme my boli v ňom spravodlivosťou pred Bohom.“ (2 K 5,21) Nebude už ani potopa, ani vyhubený ľud Izraela. Mojžiš sa modlil – aj výplod ich hriechu – hovorí Mojžiš a toto slovné spojenie sa spomína v tom druhom našom texte. Ich hriechu, nášho hriechu. Výplod ľudského hriechu – klaniame sa tyranom a diktátorom. Satan chcel od Ježiša to isté: „..ak sa mi pokloníš!“ (Mt 4, 9) Nie, tak toto nie! Ovocie nášho hriechu si zasluhuje našu smrť. Kríž nášho Pána (ako to bolo aj pri potope) je Božím súdom nad ľudským hriechom a zároveň Božou milosťou nad nami všetkými. „Odmena za hriech je smrť, ale Božím darom milosti je večný život v našom Pánovi Ježišovi Kristovi.“ (R 6,23) Nebude už ani Golgota. Tá sa udiala – v čas Božej milosti. Ježiš zomrel za všetky naše hriechy, za hriechy celého ľudstva! Za všetky výplody ľudského hriechu – nech by mali dnes akúkoľvek podobu. Jeho kríž je majákom tohto sveta. Žijeme z jeho posolstva dodnes – a budeme ešte aj naďalej, pokiaľ tu budeme. A raz vo večnosti naveky budeme Pána velebiť, že nás zachránil na veky vekov. Haleluja Amen