40 dní IV
Pokračujeme ďalej v našej nedeľnej sérii – aj v druhom polčase pôstu. Zďaleka sme ešte nevyčerpali našu tému – 40 dní a 40 nocí. Aj dnes si pripomenieme také, ktoré som tu ešte zatiaľ nespomínal.. Je ich stála pomerne dosť. V knihe proroka Ezechiela nachádzame veľmi zaujímavé slovo a zmienku: „Ľahni si na ľavý bok a ja položím na teba vinu domu Izraela. Koľko dní preležíš na ňom, za toľko budeš znášať ich vinu.. Ja ti určujem roky ich viny počtom dní: tristodeväťdesiat dní budeš znášať vinu domu Izraela. Keď skončíš tieto dni, ľahneš si druhý raz a to na pravý bok, a budeš znášať vinu domu Júdovho 40 dní. Určil som ti vždy deň za rok.“ (Ez 4,4 – 6) Pozoruhodné, že prorok mal ležať na jednom boku 40 dní. Pre zaujímavosť.. Mohlo ísť aj o nejaký symbolický čin a akt. Toto číslo sa spomína v kontexte aj súdu, aj skúšky. Je to príprava na premenu. Sú stále dohady, či je to len symbolické číslo, ale mnohí bádatelia hovoria, že ide skutočne o 40 dní. Mnohé ďalšie zaujímavé perličky by sme našli v Biblii v spojitosti s týmto počtom dní. Tak ešte napr. zákon určoval počet rán bičom, ktoré mohol človek dostať za zločin, pričom stanovili hranicu na 40 (5 M 25,3). Pred Samsonovým vyslobodením Izrael slúžil Filištíncom 40 rokov (Sud 13,1). Goliáš sa za 40 dní vysmieval Saulovej armáde, kým prišiel Dávid, aby s tým skoncoval (1 S 17,16). Stačil mu na to prak a päť kamienkov. A hneď prvý zabral! A sú ešte mnohé aj ďalšie, ktoré spomeniem nabudúce.
Ideme však k veľkej téme – potopa. Tá bola za čias Nóacha. Je to jedna veľká a takmer nevyčerpateľná téma. Často počujeme z úst mnohých: „Po nás potopa!“ Tento výrok je v zmysle slov: „Už nám nezáleží na tom, čo tu bude po nás, keď my tu raz už nebudeme.“ Je to prejav letargie a rezignácie. My dnes ešte ako tak, ale to, čo príde po nás – je už mimo nás! Potopa trvala 40 dní, teda lialo a pršalo z nebies ako z krhly.. A je pozoruhodné, že keď v lete na Medarda prší, tak povedia mnohí: „Medardova kvapka 40 dní kvapká.“ Je to zlé, keď je veľa vody, je to ťažké, keď je jej málo. Ako to je napr. aj teraz po suchej zime s minimom snehu. Že príde potopa sa dozvedel Nóach od Hospodina. Ten, na základe kladnej odozvy od Hospodina a jeho poslušnosti – postavil koráb a vošiel do neho on, so svojou rodinou aj so zvieratami. Bol to ten Nóach, ktorý počul to mocné Božie: „Lebo o sedem dní spustím na zem dážď na štyridsať dní a štyridsať noci, zotriem zo zeme všetky tvory, ktoré som učinil. A Nóach urobil všetko tak, ako mu prikázal Hospodin.“ (1 M 7,4-5) Je pozoruhodné, že až o sedem dní. Akoby tu bolo možné ešte niečo zmeniť – že až o sedem dní, v našom počítaní – až o týždeň.. je možné, že to bol čas na prípravu na potopu. No ale ako sa dá pripraviť na potopu, keď pred vodou nikto nemôže uniknúť!
Nevieme, koľko rokov prešlo odvtedy, ako Boh stvoril svet. Zlo prišlo do sveta príliš skoro – už v rajskej záhrade. Človek mal pôvodne panovať nad všetkým, ako to čítame v 1 Mojžišove, l. kapitole v.26: „Potom ich Boh požehnal a riekol: Ploďte a množte sa, a naplňte zem, podmaňte si ju a panujte nad morskými rybami, nad nebeským vtáctvom a nad každým živočíchom, čo sa hýbe na zemi.“ Pôvodný Boží zámer a určenie pre človeka bol ten, aby panoval, obrábal a strážil zem – to všetko, čo Hospodin pre nás stvoril (1 M 2,15). Inými slovami – starať sa o našu modrú planétu a predovšetkým nekopiť odpadky. Stal sa však celkom pravý opak. A už zakrátko. Človek pri tom pôvodnom pláne dlho nevydržal, žiaľ. Adam pôvodne dostal autoritu nad zemou a zvieratami, autoritu priam kráľovskú, ale jeho vláda bola a trvala veľmi krátko. Už o dve kapitoly neskôr dal svoju autoritu uchvatiteľovi prestrojenému práve za jedno zo zvierat, nad ktorým mal Adam pôvodne vládnuť. V rajskej záhrade sa stal prvý hriech, ktorý je označovaný za dedičný. A potom už lavína zla sa začala valiť celým svetom. A o pár kapitol čítame už aj o potope, ktorá trvala 40 dní. Ako vyzeral vtedajší svet – pred potopu? Napadla vás niekedy táto myšlienka? Akú mal podobu? Ak osa to zlo prejavovalo? Ja si ho tak trochu predstavujem, ako práve ten dnešný. Vy máte akú predstavu? Svet sa vtedy prudko „vykĺbil“ – vieme, čo to znamená. Je vyhodený zo svojich pántov. Ako dvere, alebo okno, ak nie je na oných pántoch. Tak o tom nedávno hovoril Tomáš Halík v jednej diskusnej relácii a stave sveta v súčasnosti. Rozkolísaný, v mnohom prevrátený. V našom cirkevnom zbore sme mali člena z Tatranskej Lomnice, brata JH, ktorý je už vo večnosti. Keď prišla prvá ekonomická kríza v roku 2008 – často opakoval: „Ja tomuto svetu vôbec nerozumiem, som rád, že som už starý!“ Čo by povedal na ten dnešný svet? A čo hovoríte vy? Zamýšľame sa nad tým.. Tá prvá potopa bola Božou odpoveďou na všeobecne rozšírenú korupciu. No nielen na ňu. Hriech spôsobil, že na čierne sa hovorí biele a naopak. A 100x opakovaná lož sa stáva pravdou. Hoaxy, konšpirácie, polopravdy atď atď. Už ďalej ani nemusím pokračovať, že? Ani by som sa nečudoval, keby už o sedem dní mala prísť potopa, ako vtedy. Ale vieme, že už nebude sa opakovať. Znamením bola dúha na nebeskej oblohe. Teda potopa už nebude. Nebude, veríme ani po nás. Boh dal slovo a to slovo platí: !Dokiaľ však zem trvať bude, sejba ani žatva, chlad ani horúčosť, leto ani zima, deň ani noc nikdy neprestanú.“ (1 M 8,22)
Ale pozývam vás, vžime sa do tejto situácie, keby bola alebo mala prísť už o sedem dní? Ako by sme reagovali? Na ktorej strane by sme boli? Na strane Nóacha, či vtedajšieho sveta? Komu by sme verili? Komu by sme dôverovali? Svet sa tomu dnes určite posmieval a označil ich za „rozprávky starej matere.“ Ani vtedajší svet neveril, že niečo také môže prísť. A predsa! Verili by ste Nóachovi, či? Žili by ste si ďalej svojím vlastným životom? Nikto sa nedal na pokánie. Nikto, nikto.. Zachránia sa len a len Náóachova rodina, dohromady iba osem ľudí. Len táto rodina našla milosť v očiach Hospodinových. (1 M 6,8) Nikto Boha nezobral vážne z vtedajšieho pokolenia. Mnohí si mysleli, že stavia dom, pretože má veľkú rodinu. Boli pravdepodobne šokovaní, keď sa dozvedeli, že ide o koráb. A možno reagovali: „Nóach, veď moje je tak ďaleko!“ A predsa! Nóach sa spoliehal na Boha práve tak, ako to spievame v jednej našej piesni v Spevníku (ES 521). Kto Pána Boha a Jeho slovo berie vážne teraz? Sme to my? Aj my počujeme Božie slovo a neraz mávneme rukou a ideme si „po svojom!“ A nedáme sa mu nejako „vyrušiť“ v živote. Pán Boh nás upozorňuje opäť – cez zemetrasenie, cez slintačku a krívačku. Odpoveďou je naše úprimne pokánie. Kto úprimne činí pokánie – ako odpoveď na všetky katastrofy tohto sveta – ten správe činí a koná. Vieme, že Pán Ježiš nikdy žiadnu tragédiu nevysvetlil, len dodal: „Ale ak sa nebudete kajať, všetci tak isto zahyniete.“ (Lk 13, 5)
Je veľmi pozoruhodné, že PJK prirovnáva dobu pred svojím príchodom – času za Nóacha (Mt 24,37-39). A je tam až šokujúce slovo: „a nič nespozorovali..“ Je to vôbec možné? Fakt? Nikto a nič? Jedli, pili, ženili sa, vydávali. Bežný rutinný život – svadby, pohreby – rutina života. Až prišla potopa a zmietla všetkých. Nás zmietnuť nemusí, pretože onen Nóachov koráb je lodička cirkvi, ktorá sa plaví na rozbúrených vlnách tohto sveta. Nie je to Titanic! Ten sa potopil, cirkev však ani brány záhrobia nepremôžu (Mt 16,13-20). My všetci sme na jednej lodi. Sme súčasťou cirkvi, nastúpili sme do korábu. Na našej lodi máme pozoruhodný a neprehliadnuteľný sťažeň. Je to kríž Pána Ježiša na Golgote. Pre Nóacha dúha bola znamením nového začiatku a reštartu. Cez znamenie dúhy vošiel do obnoveného a očisteného sveta on a jeho celá rodina. Pre nás kríž Pána Ježiša je znamením nového začiatku, odpustenia hriechov a možného reštartu v živote každého človeka. Je tu mnoho porovnaní a analógií – medzi korábom a cirkvou. Uvažujme ďalej, čo tieto obrazy spája – a aká je ozaj aj duchovná realita tohto posolstva medzi nami. Prídeme na mnohé, Pán nám zjaví toho mnoho. Veľa bolo na túto tému napísané. Nechcem to tu opakovať, mnohé súvislosti sú nám všetkým zrejmé. Pozývam vás na ďalšiu „plavbu“ v tom našom korábe, týmto pôstnym časom. Bude pomaly vrcholiť. Už túto nedeľu čítame pašie – po roku. Teším sa na túto zmenu – v programe našich služieb Božích, akú zmenu nám priniesol aj posun času. Dlhšie dni plné svetla – nech sú pre nás výzvou a pozvaním aj k novej duchovnej jari a osvieženiu, ktoré po zime všetci veľmi potrebujeme.