40 dní III
Dnešný biblický príbeh je veľmi dávny. Všetko tomu nasvedčuje, že má nadčasové posolstvo s dosahom aj pre nás do prítomnosti. Ako vlastne všetky biblické príbehy.. Sú do nášho času, ktorý žijeme tu dole, ale majú v sebe nadčasový náboj. To určite a možno aj „na druhú“ platí o našom príbehu. Dnes budeme uvažovať nad púťou proroka Eliáša na vrch Chóreb, ktorá trvala 40 dní. Odporúčam vám čítať celú 19. Kapitolu 1.knihy Kráľov. Eliáš dostáva príkaz, či výzvu, ktorá zaznela a zopakovala sa až 2x! Teda ide o výzvu „na druhú!“ Eliáš počul: „Vstaň a jedz!“ A potom ešte raz: „Vstaň a jedz, lebo máš priďalekú cestu pred sebou.“ Po prvom počutí sa občerstvil a potom si ľahol. Bol v mnohom vyčerpaný. Horlil za Hospodina, Boha mocností v krajine Izrael. Viedol dlhý boj za čistotu viery v Hospodina. Čítajte pozorne túto kapitolu, čítajte aj s porozumením – aj medzi riadkami.. Eliáš vstal, opäť sa občerstvil a putoval na Chóreb 40 dní a 40 nocí. Toľko trvá náš pôst, toľko dní bol Pán Ježiš Kristus na púšti. Toľko trvali mnohé iné biblické udalosti, pripomeňme si vyzvedačov v Kanaánskej krajine, toľko strávil Noe v potope, toľko dní putoval Mojžiš na vrch Sínaj – a to až dvakrát po sebe. A ešte mnohé ďalšie. Už sme počuli a aj tu čítali, že je to pozoruhodné a zároveň najdôležitejšie číslo, ktoré na mnohé poukazuje. Číslo 40 je majákom na prípravu a zmenu. 40 predstavuje aj čas trvania skúšky. Je to aj číslo vytrvalosti. A to je príbeh Eliáša. Dostáva výzvu: už musíš vstať a – vykročiť! Sú aj pred nami mnohé nové výzvy a úlohy..
Bolo to v čase panovania kráľa Achába, ktorý si vzal za manželku pohanskú kráľovnú Ízebel. Bola fanatickou vyznávačkou a ctiteľkou pohanského kultu boha Baala.. Na adresu Eliáša išlo mnoho invektív a priamo vyhrážok vyhrážok práve od kráľovej manželky. Veľmi sa zľakol. Veď ktože by nie? Bál sa o svoj život. Možno vás to prekvapilo, že nebol ochotný, či pripravený aj zomrieť za Hospodina, keď tak veľmi za Neho horlil? Boli by sme my ochotní? Neobjavil by sa v nás hlboko zakódovaný „pud sebazáchovy?“ Eliáš horlil. To bolo dôležité! To ostatné nechajme stranou. To mi pripomína udalosť, keď po vyčistení chrámu si učeníci spomenuli na Ježišovo slovo: „Horlenie za Tvoj dom ma zožiera.“ (J 2,17) Aj Eliáša to vnútorne „požieralo.“ Zľakol sa, ešte chcel žiť, ešte chcel v duchovnom horlení vykonať mnoho. Mnohým sa zdalo, že viera v Hospodina úplne a celkom zanikne. Eliáš sám mocne stál proti tomuto kultu. Známy je jeho boj na vrchu Karmel, v ktorom Hospodin zvíťazil. Čítame o tom v predchádzajúcej 18. kapitole. Prečítajte si aj túto kapitolu, je dôležitá kvôli kontextu tej kapitoly našej. A vlastne 19. kapitola nadväzuje na kapitolu 18-stu. Predsa je však na úteku, mal pocit, že v tomto zápase zostal úplne sám. A to aj hovorí so všetkou otvorenosťou Hospodinu. Zmocnila sa ho akási skepsa a vnútorný chaos. Unavený z tohto všetkého, vyčerpaný bojmi a zápasmi, ľahol si pod kručinou a prosí Hospodina: “Vezmi Hospodine, môj život, lebo nie som o nič lepší, ako moji otcovia.“ Akosi nám to k mocnému a udatnému Eliášovi nesedí, ale podľa svedectva Písma a tejto kapitoly to tak bolo. Dostal sa až na dno. Aj tí najmocnejší spomedzi nás majú svoje slabé chvíle. A potom počuje výzvu: „Vstaň a jedz, lebo máš pred sebou priďalekú cestu.“ Ale prvýkrát akoby ju prepočul, tak to má na „repete“ aj s dôrazom. A vedľa seba mal pripravené občerstvenie, aby sa posilnil a mohol ďalej ísť. Boh ho neopustil, dal mu jedlo a odpočinok. Na tej púti úplne fyzicky, aj duchovne závisel od Boha. A mohol uvažovať aj nad svojím rozhovorom s Bohom a našiel obnovené zameranie.
Keď sa Božieho služobníka zmocňuje duchovná depresia, dostáva novú úlohu. Je pred ním nová výzva. Tak to doľahne neraz aj na nás. Zlá, či „blbá nálada“, o ktorej kedysi vravel aj Václav Havel. Výšiny a nížiny. Svetlo a tma. Máte pocit, že vyhráva tma a nie svetlo. Pritom svetlo je oveľa mocnejšie. Príde taká chvíľka a nevyhol sa jej ani Eliáš. Pripravené občerstvenie je od Hospodina, ako tie raňajky, ktoré urobil Pán Ježiš svojim učeníkom po vzkriesení (J 21,1-14). Čo je predivné a neprehliadnuteľné – Boh pripravuje svojim raňajky, pripravuje im občerstvenie. Čo potrebuje Eliáš v danej chvíli, prijať pokrm – telesný. S prázdnym žalúdkom by to bolo veľmi ťažké. Hlad je veľmi zlý. Vieme o tom aj z príbehu, ako Ézav predáva svoje prvorodenstvo za misu šošovice, pretože v danej chvíli, keď prišiel z poľa – bol veľmi hladný (1 M 25,27-34). Ďakujeme za bohatý pokrm, za telesné dobroty, ktorých máme stále dostatok. Za každé občerstvenie na našej ceste. Za duchovné, to nevynímajúc. To je to hlavné na našej ceste. To je duchovná čerpacia stanica – naše nedeľné zhromaždenie. Každý deň s Tesnou bránou. Vždy a nanovo. Ďakujúc za pokrm aj pre srdce. Telo potrebuje pokrm, duša potrebuje milosť. V liste Židom (13,9) čítame: „Lebo je výborné, keď sa srdce posilňuje milosťou a nie pokrmami.“ Ďakujeme aj za svetlo, aj za tmu. Bez tmy by sme nepoznali význam a silu svetla. Tak, ako som to čítal v jednom citáte: „Budem milovať svetlo, lebo mi ukazuje cestu. Budem znášať aj tmu, lebo mi ukazuje hviezdy.“ (O. Mandino) Koľkokrát sa museli nakŕmiť a najesť aj napr. takí mudrci na svojej ďalekej ceste. Načerpať novej sily do nového putovania. Nikdy nevedeli, čo príde zajtra, čo ich postretne na ich ceste. Akým výzvam budú čeliť, čo neočakávané ich postretne. Skúsme aj našu cestu preniesť do ich cesty. Mali to oveľa zložitejšie. Nemali to, čo máme my. Išli, dali sa viesť hviezdou. Keď uvideli hviezdu, zaradovali sa veľkou radosťou. Možno sa im stratila na istý čas, možno ju nevideli. Možno bola nejaká hmla. Ale keď ju zbadali, veľmi sa zaradovali.. Cítim v tom detskú radosť, úprimnú a spontánnu na ich ďalekej ceste.
Eliášova situácia a pomerný ťažký stav a jeho obavy nám môžu pripomínať stratu optimizmu a prudký pokles nálady. Vtedy a dnes? Nedoľahne to aj na vás neraz. Eliáš bol známy svojou odvahou, keď porazil 450 Baalových kňazov. Potom prišli útoky kráľovnej Jezábel. A prišla chvíľa, keď to chce vzdať. Situácia súčasného sveta, aj toho nášho slovenského je dnes v mnohom podobná. Aj na nás to neraz doľahne. Na mňa tiež – a neraz! Niektorí moji kolegovia odišli zo služby, pretože nevládali niesť ťarchu služby. Ťažko hľadať slová a vystupovať nedeľu čo nedeľu na kazateľnicu. Keď nemôžeme nájsť ľudské, tak použime práve tie Božie. Osamotenosť v službe je častým javom aj pri nás. Potom sú tu mnohé konšpiračné teórie, ktoré prijímajú ľudia, o ktorých by ste to nikdy nepovedali. A potom oná nenávisť. Tej je mnoho. Väčším problémom je práve pandémia nenávisti, ako kovidu. A mohli by sme pokračovať ďalej a ďalej..
A tu prichádza posilnenie v pravú chvíľu. Prichádza výzva, aby sa posilnil. Vyznie to ako klišé, ale napíšem to tu: „Keď je núdza najvyššia, pomoc Božia je najbližšia.“ Tak to zažil aj prorok Eliáš. Čaká ho ďaleká cesta. Tam zažije niečo výnimočné. On o tom ešte nevie. My vieme, pretože vieme a poznáme veľmi dobre celý biblický príbeh, aj jeho koniec a záver. Hospodin sa mu nezjavil ani vo víchre, ani v zemetrasení, ani v ohni, ale v tichom šeleste. Tichý šelest – máme ho na našej ceste. Tichý šelest evanjelia. Aby sme ho neprepočuli v hluku sveta, potrebujeme sa stíšiť. Načúvajme mu, keď nám naše srdce zmalomyseľnie. Aj to sa stane. Nevyhneme sa tomu ani v tomto roku. To je výzva pre nás: „Buďme vytrvalí v zápase, ktorý máme pred sebou. Hľaďme na Ježiša, Pôvodcu a Dokonávateľa viery, ktorý napriek radosti, ktorá Ho čakala, pretrpel kríž, pohrdol potupou a posadil sa na pravici Božieho trónu.“ (Žid 12,2).
Je to ťažší biblický text, ktorý je však hodný našej pozornosti. Myslíme si, že len táto naša doba je najťažšia. A to sme ešte nezažili priamo vojnu. Aké chvíle prežíval vo svojej službe práve Eliáš. Tento príbeh náš učí vytrvať aj v ťažkých chvíľach. Aj keď sme veľmi unavení a hlesneme na dno! Keď sme vyčerpaní, máme aj skreslené videnie. A Eliáš na tej púti 40 dní a 40 dní sa smie obnoviť vnútorne, duchovne. Kríza príde, chvíle slabosti sa nikomu z nás nevyhnú. Boh ho však neopustil, dal mu jedlo a všetko potrebné! A počas svojej 40 dňovej púte má o tom všetkom premýšľať a meditovať. Pán Boh ho počas týchto dní obnovuje a má s ním ďalší zámer. Keď máme skreslené videnie, všetko vidíme negatívne. Boh nás všetkým z toho predivne dvíha. Čo však najviac potrebujeme je to, čo zažil Eliáš – jemný šelest. Vtedy spoznal, že je to Boh a zahalil si tvár. A o tom tichom hlase je aj jedna pieseň, ktorú som len vo štvrtok našiel pred biblickou hodinou – v modrom Spevníku (Krásna je modrá obloha, č. 109) : K trónu slávy. Dovoľte na záver aspoň malý odsek a úryvok: 3. „Viac, ako smútok v lúčení, je tichý jemný hlas, hlas, čo náš život premení a neopustí nás. 4. Ten tichý hlas nám zvestuje, že život má svoj cieľ, kto k nemu v láske putuje, u Boha má svoj diel. 5. Hlas, ktorý prišiel na náš svet a zaznel na kríži, ukáže jasnú cestu z bied, kto sa mu priblíži. 6. Pomôž nám Bože zvestovať, každému vôkol nás, tú silu pravdy, ktorú znať nás naučil Tvoj hlas.“