Potok, či more?

     Na tento rok, na najbližší piatok pripadá 340. výročie od narodenia hudobného génia Johanna Sebastiana Bacha (21.3.1685 Eisenach – 28.7.1750 Lipsko). Jeho hudba sa do dnešných čias považuje za neprekonateľnú. Tvorí vrchol baroka, ktoré bolo v znamení: „Čím brilantnejšia hudba, tým veľkolepejšia oslava Boha.“  Za jeho  života  sa mu ale nedostalo uznania, tak ako  jeho súčasníkom – Händlovi a Telemannovi. Práve naopak! Bachovi poslucháči sa sťažovali, že dlho preluduje a má odvážne harmonizácie. Dnes by sme takého „kantora“ určite brali a tešili sa jeho hudbe na našich službách Božích. Bacha bolo  potrebné nanovo objaviť. Urobil tak Felix Mendelssohn Bartholdy, ktorý takmer 100 rokov po jeho smrti objavil jeho Matúšove pašie. Aj napriek rozsiahlemu dielu, ktoré po sebe zanechal, sa údajne značná časť jeho diela považuje za stratené. Zložil 250 kantát, okrem Matúšových, aj Jánove Pašie. Dokonca sa predpokladá, že zložil až pätoro pašií. Traduje sa, že keď komponoval  áriu „Ach, Golgota“  v spomínaných Matúšových  pašiách, do jeho pracovne prišla jeho manželka a našla ho v slzách.

      Bach bol otcom 20 detí, z ktorých štyria išli v šľapajách svojho otca. Nie je mojím cieľom ísť do detailov a opísať jeho „neopísateľné dielo“, skôr nanovo upozorniť na tohto velikána, ktorý sa vyznačoval evanjelicko-luteránskom zbožnosťou. Výročie jeho narodenia je k tomu veľmi vhodnou príležitosťou. Robím tak veľmi rád a vďačne!  V  rukách Bacha sa Božie slovo ocitlo veľmi často. Podčiarkoval si rôzne verše, k istým odsekom písal do svojej Biblie priamo poznámky. Božie slovo bolo nielen v jeho  rukách, rozhodne si našlo miesto predovšetkým v jeho srdci. Zaujímavým miestom v Biblii je text o prevážaní truhly zmluvy do chrámu, ktorý postavil kráľ Šalamún (2 Kron 5, 1-14). Práve na túto tému sme si mohli prečítať úvahu z pera profesora J.V.Michalka v čítaní „Hrad prepevný“ práve v deň 330. výročia jeho narodenia, teda pred 10-timi rokmi. V Bachovej Biblii našli túto poznámku: „Pri nábožnej hudbe je  Boh vždy prítomný svojou milosťou.“  Vtedy, za kráľa Šalamúna to  bola veľmi veľká udalosť. To musel byť vtedy úžasný koncert, na ktorom by sme určite chceli byť. Ak by dnes taký bol, určite by sme si ho nenechali ujsť. A rozhodne nevadila by nám ani jeho dĺžka. Chrámoví levítski speváci, Ásafovci, cimbaly, harfy, citary a 120 kňazov trúbilo na trúbach. Medzi trubačmi a spevákmi  bol súlad, takže zaznieval jeden hlas pri vzdávaní chvály a vďaky Hospodinovi (v.13).  Všetko skvele ladilo, vládol súlad. Harmonizovalo to. Nič disharmonické sa tam nenašlo. Žiaden falošný tón. Všetko ladilo v jeden celok a v jeden hlas. To je tiež veľmi dôležitá poznámka v tomto texte.  Pozoruhodnou poznámkou z pera spomínaného autora je veta v danej úvahe: „Vážnej hudbe treba prinavrátiť jej vážnosť, umeniu v hudbe jeho identitu. Cirkevná hudba nesmie znamenať hudbu nižšej kvality, ale naopak.“ Táto úvaha ma zaujala a inšpirovala k tomu, aby sme vážnu hudbu vrátili do našich služieb Božích. V roku 2015, teda pred 10-timi rokmi, keď sme si pripomenuli 8. výročie posvätenia nášho zborového domu Eben – Ézer v Novom Smokovci (23.06.2015) sme pripravili Bachove služby Božie. Trvali síce 2 hodiny, ale nielen  podľa môjho názoru stáli za  to. Ak oslovíme profesionálnych umelcov k prevedeniu rôznych hudobných diel, tak môže prísť k nám aj takáto spätná väzba formou sms: „Som v Bachovom múzeu, počúvam jeho prekrásnu hudbu.. Pritom spomínam na Bachove služby Božie vo vašom kostolíku.“ Tento pozdrav mi poslala Sylvia Rothová  z Popradu, ktorá sa týchto „koncertných“ služieb Božích vtedy zúčastnila. A dnes na ňu s láskou spomíname, keďže je už vo večnosti a počúva už len nebeskú hudbu.

      Bachova hudba úžasne harmonizuje a pohládza na duši.  Nikdy jej nemám dosť. Človek sa jej nikdy nepresýti.. Pre mňa osobne je to „predchuť“ neba, je to hudba nebies, ktorú si môžeme vychutnávať už v tejto časnosti. Mnohí hostia, ktorí k nám  prichádzajú do Tatier, ale aj naši domáci viery  neraz konštatujú, že práve aj  naša fara tak  „harmonizuje“ so  szontagovským  kostolom. Prechádzajú okolo, vidia „biely kostol“, ktorý tak skvele ladí so „žltou farou“.  Ako to vtedy ladilo pri posviacke chrámu v Jeruzaleme, „ladí“  takto to ladí  aj nám, pod  majestátnym Slavkovským štítom.  Aj naše zborové tatranské duchovné centrum priamo privoláva: „Hospodin je dobrý, lebo naveky trvá Jeho milosť.“ V chráme Božej prírody je vskutku všetko zladené, v hudbe tiež..  Vo svete ľudí je však  mnoho disharmónie, nepokoja a chaosu. Či nepotrebujeme  ešte viac hudby aj na našich službách Božích  a posolstva mocného Božieho slova (Žid 4,12)?  J.V.Michalko konštatuje: „Potrebujeme hudbu, ktorá v nás uskutoční tú dlho očakávanú a nevyhnutnú obnovu a premenu vedomia a konania.“ Tento svet potrebuje to „nadčasové“, aby v čase tu dole medzi nami sa to vskutku v mnohom vylepšilo a zaznieval náš spoločný chválospev. Táto doba, viac, ako inokedy, potrebuje to „vyššie znamenie“, ako to povedal  Ludvik van Beethoven:  „Hudba je vyššie znamenie, než všetka múdrosť a filozofia.“  

       Pripomeňme si  epizódu z Bachovho života. Jedného zimného večera mal  koncert. Mal uviesť svoje nové dielo. Dostavil sa na dané miesto. Očakával, že kostol bude plný, ale na koncert nikto neprišiel. Bach svojim hudobníkom povedal, že budú hrať podľa plánu. Všetci zaujali  svoje miesta. Bez otáľania zdvihol svoju dirigentskú paličku a celkom prázdny kostol naplnila majestátna hudba. Aj keď na koncert nikto neprišiel, v hľadisku sedel Boh. Na Ňom vždy tak záleží. Nie na  tom, či sa pozerá aj niekto ďalší. Tak to cítil tento velikán. Takú ma osobnú skúsenosť.  Odkazuje to aj nám všetkým. Boh počuje  chválospev tvojho srdca. Nikto ho nemusí počuť. Nemusíš sa ním vystatovať. Nikto sa nemusí prizerať, ako sa modlíš. So zbožným prejavom a výrazom tvojej  tváre. To by bolo ozaj farizejské. Vojdi so svojej komôrky (Mt 6,6). Poďakuj sa Mu za Jeho požehnanie, ktoré ťa tak veľmi obohacuje (Pr  10,22). Poďakuj  za Jeho hojnú milosť. A nech nás v tomto posilní aj tento citát:  „Ničím si človek nezíska Božie srdce tak, ako poďakovaním za Jeho milosť.“ (Vincent z Pauly).

     Beethoven pri jednej príležitosti povedal, že Bach by sa mal menovať Meer (more), nie Bach (potok). Chcel ho pomenovať morom, pretože bol (aspoň podľa mena) „iba“ potokom. Vystihol to. Veľmi dobre rozumiem jeho snahe. Michal Sťahel, náš popredný slovenský violončelista, pred časom  koncertoval v našom kostole pod Lomnickým štítom. Tento aj svetový violončelista nám predviedol Bachove suity 1 – 3 na barokovom violončele z roku 1728. To vám bol zážitok. Jeho hudba, tóny ako nespočetné kvapky v mori nás obmývali.  Ako keď ste na dovolenke pri mori, skočíte priamo do neho a šantíte v ňom ako dieťa. A to more vás každou kvapkou obmýva. Neviete to popísať, máte neopísateľný a nepostihnuteľný zážitok. Ako sa možno aj vám po letnej dovolenke cnie za morom, tak sa nám niekedy cnie aj za Bachom. Je ozaj nekonečným morom. To nám ponúka a dáva aj jeho  hudba. Niečo nadčasové, priam metafyzické. A nielen Bachove diela. Albert Schweitzer (1875-1965), ktorý neraz sedel za organom, vedel, čo hovorí, keď skonštatoval: „Bachova hudba  má metafyzické posolstvo a je v nej presah z časnosti do večnosti.“  Bacha iste nepremenujeme na Meer, ale vždy takýto zážitok smieme mať pri počúvaní jeho brilantných diel.

     V Nemecku sa Bachovo  dielo označuje  priamo za dobrú správu – „piate evanjelium“ slovami: „Das fünfte Evangelium.“ Až tak veľa znamená hudba ich rodáka. Až natoľko si ju cenia. Má v sebe tak radostné posolstvo, ktoré už roky vnímame a prežívame.  Evanjelium nás volá k Bohu. Hovorí o tom, čo Boh v Kristu vykonal pre nás. Bachova hudba ako evanjelium pozýva k Bohu. A tu sa nám ponúka tento citát:  „Aj do nášho života vstupuje záhadné volanie Boha. Božie volanie nemôže byť nikdy vyjadrené úplne  jasne, zostáva vždy z väčšej časti skryté vo vnútri človeka.  Volanie Boha je ako volanie mora, nikto ho nepočuje, iba ten, čo má  v sebe prirodzenosť mora. Nemôže byť definitívne vyjadrené, o čo Bohu ide, pretože On nás povoláva k priateľstvu s ním, pri ktorom mu ide o jeho ciele a skúška spočíva vo viere, že vie, za čím ide.“ (J.Eldredge, Divoký v srdci)   Aj tomu slovu možno rozumieť. Mať „prirodzenosť“ mora pre Božie volanie. Môže sa tak diať aj skrze hudbu.   Ak ste priaznivcami dovolenky pri mori, tak tomuto slovu rozhodne rozumiete. Aj hudba, aj more, majú svoje tajomstvá. „Hudba je najdokonalejší typ umenia, nikdy neprezradí svoje posledné tajomstvo.“ (O. Wilde) A pripomeňme si, že tento velikán každé svoje dielo podpísal šifrou: Soli Deo Gloria (SDG – Jedine Bohu sláva).  Boh bol zdrojom jeho inšpirácie pri tvorbe. A ten istý Boh inšpiruje v mnohom aj nás, mňa osobne, aby sme Mu prevolávali na slávu za náš život, ktorý tu žijeme. A verím, že sa pridáte a vyznáme aj dnes spoločne: Jedine Bohu Sláva!   Aj za dar hudby (ES 607,3), ktorým sa pripravujeme na hudbu nebies, ako to vyznal aj D.Bohnhoeffer: „Keď ticho vôkol nás zavládne zasa, nech  hudba  nebies doľahne až k nám, ten svet, čo z výšav až sem ozýva sa, nás vzbudí chváliť Teba, večný Pán!“ (ES 637,5)