40 dní II
Pokračujeme v našom pôstnom seriáli o význame a posolstve 40 dní v Biblii. Reč čísel je tu v mnohom veľavravná a neprehliadnuteľná. Ešte sa tu mnoho zaujímavého dozvieme. A pripomenieme si, že vďaka pandémii sme poznali aj slovo karanténa. My vieme, že je to povinná izolácia aj ľudí, ale aj zvierat s cieľom pozorovania, či sa u nich neprejavia príznaky nejakej choroby. Je používaná na ľuďoch alebo nákladoch, ktoré prichádzajú z regiónov ohrozených pandémiou. Slovo karanténa etymologicky pochádza s francúzskeho quarantaine a znamená obdobie 40 dní, počas ktorých boli prichádzajúci izolovaní na lodiach bez možnosti sa vrátiť k brehu. Túto procedúru aplikoval už v 14. storočí napr. Dubrovník, ktorý sa tak aktívne bránil moru. Rovnaký postup aplikovali v minulosti napr. aj Benátky, či Marseille. Toľko historické okienko. Poďme však k oveľa dôležitejšiemu biblickému posolstvu.
Dnes by sme sa chceli sústrediť na 40 rokov putovania púšťou. 40 zostáva, ale už je to počet rokov. Ale má to úzke prepojenie aj počtom 40 dní. Zo 40 dní sa stáva 40 rokov. Aj to je v Biblii. V Biblii je všetko, to kedysi spieval aj známy český herec Ján Werich vo svojej známej pesničke. 40 rokov teda blúdili Izraelci na púšti. Bolo to pre nich veľmi náročné obdobie – čas mnohých skúšok a príprava na vstup a príprav do zaľúbenej krajiny. Prečo 40 rokov? Odpoveď nachádzame v Starej zmluve: „Vaši synovia budú pastiermi na púšti za štyridsať rokov a budú pykať za vašu smilnú nevernosť, kým všetky vaše mŕtvoly nepopadajú na púšti. Ako ste za 40 dní preskúmavali krajinu, počítajúc deň za rok, štyridsať rokov budeme pykať za svoje neprávosti a poznáte moju nemilosť. Ja, Hospodin som hovoril, že takto vykonám celému zlému zboru, ktorý sa spolčil proti mne: na tejto púšti pohynú a pomrú.“ (4 M 14 ,33-35) Bol to Boží trest: Vaši synovia budú 40 rokov putovať. Iste, tieto slová sa nečítajú ľahko. Každý nový rok sa bude počítať za deň.. Tá vzdialenosť, ak si to pozriete na biblickej mape nebola až taká ďaleká. Vzdušná čiara a vzdialenosť je pomerne krátka. Čo robili na púšti 40 rokov? Blúdili, či naozaj putovali toľké roky?
Izraelci sa po odchode z Egypta ocitli vo veľmi špecifickej a kritickej situácii. Nebolo im čo závidieť! Stali sa síce slobodnými ľuďmi, mocným Božím zásahom boli vyvedení z Egypta. Bez Božej pomoci a Jeho zásahu by to nebolo absolútne možné. Kam by sa mohli dostať ďalej a kam sa ďalej posunúť? Veď boli veľmi dlhé obdobie otrokmi v Egypte. Boh im pripravil úžasnú zasľúbenú krajinu. A daroval im slobodu! No vtedajšia generácia a pokolenie v Božom ľude pochybovalo o tomto jedinečnom a priam duchovne exkluzívnom Božom pláne pre nich a tak nemohli vstúpiť do krajiny. Aj z toho dôvodu putovali 40 rokov – a čakali, kedy a objaví celkom nová generácia. Toto putovanie v počte 40 rokov znamená premenu a skúšku. Putovanie nebolo bezcieľne, ale práve im to tak pripadalo v každom ich novom dni, do ktorého sa zobudili na púšti! Bolo to putovanie: „od niečoho k niečomu“, nebolo to ono bezcieľne blúdenie. Ich putovanie malo určitý cieľ. Keby sme sa ich opýtali vtedajších Izraelcov, či by mali to vtedy tak dôležité poznanie, že ich putovanie malo zmysel – tak by sa z vás asi vysmiali. Podľa nich to bol jeden veľký omyl – a tak sa na to aj pozerali. Boh má s nimi svoj plán a oni to považujú za veľký omyl. Potvrdzujú to ich mnohé reptania, sťažovanie, lamentovanie, nespokojnosť. Podľa nich to nebolo nejaké hlbšie posolstvo v ich putovaní! Nemali to povedomie vo svojich srdciach. Ani ho v tom nenachádzali. Prejavom nezmyselnosti ich putovania, ako tomu oni vtedy rozumeli bolo ich veľmi časté reptanie. Na púšti zostali bez všetkého – bez všetkého – bez vody, bez mäsa. Ako refrén tej doby znel v slovách tej známej obohratej pesničky: „Prečo ste nás vyviedli na púšť, aby sme pomreli?“ (4 M 21,5) Spomínali stále tak často na mastné egyptské hrnce. Síce v neslobode, ale s dostatkom jedla. Ešte si pamätáte dobu po nežnej revolúcii v roku 1989. Užívali sme si slobodu z toxického režimu, ktorý tu bol od roku 1948 – do roku 1989. Je to plných 40 rokov. V tom čase to boli časté kázne na túto tému. Nie všetci sa tešili z tej úžasnej slobody. Niektorí sa veľmi nostalgicky obzerali za „mastnými egyptskými hrncami“.. Akoby aj dnes sa situácia opakovala. Nič nové pod slnkom. Od roku 1989, od nežnej revolúcie je to už takmer 40 rokov a niekomu sa žiada ísť pred rok 1989. Sloboda – nie je tak žiadaná, ako tie veľmi žiadané aj dnes mastné egyptské hrnce. Dostatok jedla – naplniť brucho. Tiež nič nové pod slnkom. Tak to čítame aj v Nove zmluve: „Lebo mnohí žijú tak, ako som vám často hovoril o nich a teraz aj s plačom hovorím, že sú nepriatelia kríža Kristovho, ich koniec je zahynutie, bohom im je brucho, slávou hanba a myslia len na to, čo je zemské. Ale naša otčina je v nebesiach, odkiaľ očakávame aj Spasiteľa, Pána Ježiša Krista.“ (F 3,18-20) Apoštol Pavel priamo píše, že sú nepriatelia kríža Kristovho. Ich bohom je brucho – myslia len na to, ako ho naplniť a nie ako naplniť srdce. A mnohí v tomto pôste (pre porovnanie) sa obmedzujú na jedle – a prinášajú tzv. obeť pre Pána, že sa jedla vedome zriekajú. Pápež František povedal veľmi múdre slová aj na adresu tohtoročného pôstu: „Jedzte, čo chcete. Obeť nie je v bruchu, ale v srdci.“ Trefné, múdre, pravdivé. Výstižnejšie to už ani nemohlo byť. Tieto slová ap. Pavla sú pozoruhodné, lebo aj v biblickej dobe žili ľudia, ktorí si z hanby urobili slávu. Čím väčšia hanba – tým väčšia sláva v istom okruhu ľudí. Akoby to bolo písané pre dnešné 21. storočie. Od Sigmunda Freuda pochádza myšlienka: „Prvou a neklamnou známkou hlúposti je nedostatok hanby.“
Cesta do divočiny púšte zo zajatia, (ale v istom zmysle z istého predsa druhu komfortu) nebola žiadna náhoda, ani bezcieľne potulovanie pre Boží ľud. Určite nie! Bolo to dôležité poznanie – od niečoho k niečomu. Putovanie počas 40-tich rokov bolo školou dôvery – Pán Boh im dával prepelice a mannu, vodu zo skaly (2 M 16, 17 ). No v ďalších kapitolách čítame, že ľud reptal proti Bohu a Mojžišovi: „Prečo ste vyviedli zbor Hospodinov na túto púšť? Aby sme pomreli my a náš dobytok? Prečo ste nás vyviedli z Egypta? Aby ste nás doviedli na toto zlé miesto? Nie je to vhodné miesto pre obilie ani pre figovník, ani pre vinič, ani pre granátové jablká, ani vody na pitie tu niet! (4 M 20,2-6) Tieto zásoby nebeskej manny boli priam zázračné – Boh sa staral. Najprv boli ňou ohromení, potom si už na ňu zvykli. No manna nebola len jedlo, ale symbolizovala priamo Ježiša Krista, chlieb života. Učili sa Pánu Bohu dôverovať každý deň. Zamyslime sa, či nie sme im v mnohom podobní – prehliadame výživu, ktorú nám Boh každodenne poskytuje. Zažijeme aj my nejakú „divočinu“ a nevieme precítiť Božiu starostlivosť a výživu a hneď sa sťažujeme. Celkom tej novej generácii im to Mojžiš pripomenul: „Lebo Hospodin, Tvoj Boh ťa požehnal pri každom diele tvojich rúk. Pozná tvoje putovanie po tejto veľkej púšti, už 40 rokov je Hospodin s tebou, nemal si v ničom nedostatku.“ (5 M 2,7) Takže mali požehnanie úplne vo všetkom. Je už 40 rokov s tebou a nič ti nechýbalo. To bola skúsenosť Božieho ľudu. Napriek nemilosti a trestu, predsa hojná milosť na každý nový deň ich púte a cesty. 40 rokov nás učí o Božej starostlivosti a Božej podpore. Spomeňme si na nich v púšti – niekedy si nevieme vážiť Božie zaopatrenie v našich životoch. 40 – je číslom nášho skúšania a našej vernosti živému Bohu. Môžeme tento obraz použiť aj v našom živote. Keď má niekto 40 rokov, tak to, čo sa naučil v prvom polčase života, môže zúročiť v tom druhom polčase. Podľa žalmu 90: „Čas nášho života je 70 rokov, pri dobrej sile rokov 80.“ Tak za 40 prežitých rokov sa dá niečomu naučiť – čo cenu má, čo cenu nemá, nad čím sa pousmiať, nad čím mávnuť iba rukou. Druhý polčas života (ak dá Pán v počte 40-rokov) je veľmi vzácnou príležitosťou, keď to môžeme zúročiť. Naučili sme sa dôverovať Pánu Bohu – teraz to poďme to všetko uplatniť v živote – v našom jeho druhom polčase.
A ešte sa zastavme na záver pri vyzvedačoch v zasľúbenej krajine, kde boli tiež boli 40 dní. Mená 12 vyzvedačov si určite nepamätáme, ale mená 2 veľmi dobre poznáme: Józue a káleb. Po 40 dňoch (4 M 13,25) sa vrátili a priniesli figy, granátové jablká a hrozno a podali správu. Dobrá je to krajina. A doniesli dokaz – strapec hrozna, ktorý niesli dvaja na drúku (4 M 13,23) Ostatní 10 vraveli celkom inak, spomínali tzv. potomkov Anákových – obrov. Pustili zlý chýr o tejto krajine. Tak vieme, že do zaľúbenej krajiny vošli len tí dvaja – Jozue a Káleb (4 M 14,30) A Józue sa vlastne stal vodcom Božieho ľudu po Mojžišovi. A bol to práve on, ktorý voviedol ľud do zasľúbenej krajiny, keď prekročili Jordán (Joz 1). Ich putovanie došlo do cieľa, nebolo to bez významu. A práve tak aj náš život má svoj zmysel. Nie je to omyl, ako mi to povedali už viacerí, keď mali pocit, že ich život nemá žiaden význam a zmysel. Od popravy D.Bohnoeffera čoskoro uplynie už 80 rokov. Nemal ani 40 rokov, keď zomrel. A povedal: „Život – to je Boží plán s nami. A zmysel života sa naplní tam, kde je láska.“