Láska v splne

     V januári 2025 slovenskému básnikovi Michalovi Chudovi vyšla básnická zbierka s pozoruhodným názvom:  „Láska v splne.“  Veľmi originálny názov a pomenovanie. Samotný názov ma veľmi zaujal. Pri prezentácii knihy spomínaný autor veľmi pútavo rozprával –  a ja som mal možnosť ho aj prvýkrát vidieť na televíznej  obrazovke. Počúval som ho takmer so zatajeným dychom.  Hovoril o splne, o tom, ako ho veľmi rád pozoruje. Hovoril mi z duše. Našiel som sa v jeho slovách.  Tak som to roky aj ja cítil, ale nevedel som to tak detailne pomenovať a opísať. Ďakujem autorovi  na diaľku. Spln je pre neho obrazom plnosti všetkého.  Čoho všetkého? Úplne všetkého! Plnosť života.. Plnosť radosti.. Aj plnosť jasu a svitu.. A ešte aj mnohého iného..   Je to  zároveň aj poetický obraz, z ktorého možno vychádzať pri písaní rôznych inšpirujúcich textov. V tom, ako som ho nedávno počúval pri prezentácii jeho knihy, som sa naozaj našiel. Hovoril akoby za mňa. Toto som veľmi potreboval! Nevedel som to tak pomenovať. Teraz už viem. Ten básnik to úplne vystihol! Aj ja už roky pozorujem spln. Neviem sa na neho vynadívať. Ten Mesiac, tá Luna – rastie a rastie,  pomaly sa zväčšuje, guľatí sa.. A potom sa pre zmenu zmenšuje, až do minima a je z neho taký úsmevný turecký polmesiac, ako bratislavský rožok. A pozoruhodný je aj pri Jadrane, keď zrkadlí priamo na mori. A ten letný je pozoruhodný aj v tom, že Mesiac je ešte väčší, neraz vaic, ako 10 percent.   Je to možné pozorovať len vtedy, keď pozeráme hore, na nebeskej oblohe. K tomu nás pozýva aj Božie slovo. Pozerať sa hore – a k tomu nás motivuje a priam nabáda každá kotolná veža, ako šípka smerom hore. Ap. Pavel nás k tejto orientácii pozvaní najmä v zmysle duchovnom: „..hľadajte to, čo je hore, kde Kristus sedí na pravici Božej.“ (Kol 3,1) Je tam však jeden veľmi dôležitý predpoklad: „Ak ste teda boli  vzkriesení s Kristom, hľadajte to, čo je hore..“    Je potrebné hľadať to, čo je hore! Je dôležité pozerať sa  hore. Čím častejšie, tým lepšie. Minimálne raz za mesiac, keď je spln. No pamätám si aj také mesiace v minulosti, keď spln bol dvakrát za mesiac, na jeho začiatku, ale aj na konci.  Pripomeňme si pomerne známy citát:  „Láska je ako mesiac, keď nerastie, tak sa zmenšuje.“  (P.Valery)  Láska má a aj smie rásť v každom novom dni nášho života. To je obraz a scenéria na nočnej oblohe – nech rastie. To najviac potrebujeme. To konštatujú mnohé známe verše klasikov: Tak napr. „Myslím si, že ľudská bytosť nerozkvitá ničím práve tak, ako láskou.“ (I.S.Turgenev) A František Palacký nám tlmočí: Čo z pravej lásky vyviera, nikdy nevysychá.“ A do tretice: „Láska nám otvára oči pre hodnoty, ktoré by sme bez nej nepoznali.“ (C.S.Lewis)

      Pred časom mi naši priatelia z Kvetoslavova podarovali originálny darček – ďalekohľad. Vedeli, že som teda milovníkom a obdivovateľom splnu – tak takýto darček „ušitý na mieru“ veľmi poteší. Tak občas pozorujem Mesiac v splne  z obývačky. Mám skvelý výhľad. Ten jeho povrch, tie krátery sú pozoruhodné a v mnohom pre mňa takmer až mystické.  No je to zážitok!  Niekomu spln nedáva spať, preto má na tento nebeský úkaz trochu „iný“ názor. Chápem! No pre nás – je to ako nebeské divadlo, ktorému nevieme odolať. Dalo by sa to stále pozerať – aj ako v  živom vysielaní.  A dokonca marcový spln je aj so zatmením Mesiaca, čo nebýva také časté. Takže keď nebude pršať, bude to možné pozorovať. Včera sa už zaskvel v plnej paráde – a dnes bude pokračovanie.. Spln nám pripomína, že aj naša planéta je guľatá (nie plochá). To nám pripomína aj tento citát: „Svet je guľatý a miesto, ktoré sa javí ako jeho koniec, môže byť rovnako jeho začiatkom.“ (I.Priestová)

   Na prezentácii knihy Láska v splne sa Michal Chuda zároveň sa vyznával  z lásky ku svojej manželke Oľge. Aj preto svoju básnickú zbierku, kde uverejnil aj svoje staršie, aj novšie básne, práve takto nazval. Ide aj o lásku k tomu najbližšiemu človeku, v tom najintímnejšom spoločenstve, ako je manželstvo.  Ide aj o lásku ku blížnemu, ako takému.  Pripomeňme si tú známu sumu zákona: „Milovať budeš Pán Boha, celým srdcom,  celou dušou,  a  celou  mysľou. To je veľké a prvé prikázanie.  A druhé je mu podobné: Milovať budeš blížneho, ako seba samého.“ (Mt 22,37-38)  Aj podľa týchto slov nášho Pána sú to spojené a prepojené  nádoby. Tak, ako je prepojené slnko a mesiac. Ako? No tým známym spôsobom predsa: slnko žiari a Mesiac toto svetlo v noci  odráža. A tak aj Mesiac svieti, aj keď nie je zdrojom svetla. Keď to robí príroda, keď to v nej vidíme a vždy nanovo zakusujeme, či to nemáme robiť aj my?! Je to pozvanie, aby sme odrážali Božiu lásku v tomto svete, ktorá je vždy v splne.

    Pre mňa osobne rozhovor s básnikom Chudom  bol  odrazovým mostíkom k tomu textu a článku.  Počúvajúc autora som si uvedomil jednu dôležitú vec. Chcem sa s ňou s vami podeliť. Božia láska nerastie a nezmenšuje sa, ako je to v prípade Mesiaca. Božia láska je vždy v splne. Božia láska v Kristu je obrazom plnosti toho všetkého, čo Boh  k nám cíti, čo k nám prežíva. Sme korunou Jeho tvorstva. Nemusíme sa Mu zaliečať, nakloniť si Ho na svoju stranu, On nás miluje nepodmienečnou láskou. A nebude nás milovať viac, keď ešte viac budeme dodržiavať všetky Jeho prikázania. Vieme, že nie sú ťažké, ako nám to tlmočil apoštol Ján. Boh nás miluje  tak, či tak..  Aj vtedy, keď sme poslušní, aj keď sme neposlušní. Práve tak, ako my milujeme svoje deti, aj vtedy, keď nás nepočúvajú, ale aj vtedy, keď nás počúvajú. . Je to obraz podobenstva o márnotratnom synovi (Lk 15, 11-32), keď otec svojho syna neprestal milovať, aj keď si žiadal jeho podiel, ešte za jeho života.  Nepriamo žiadal si jeho smrť, keď chcel byť „vyplatený“ z rodičovského domu. Dialo sa tak vždy až po smrti, no on to chcel už za života svojho otca.  Otec sa s tým zmieril, musel sa cez to preniesť, aj sa preniesol , syn podiel dostal, syn odišiel do cudziny, tam všetko premrhal a musel sa sýtiť odpadkami, ktorými sa kŕmili ošípané. To bolo pre neho to najväčšie poníženie. V príbehu podobenstva čítame, že „vstúpil“ do seba, vrátil sa domov. A na jeho prekvapenie, otec ho vyzeral a očakával, ako aj tušil, že sa raz  vráti. Ale kedy sa tak stane? Tak ho chodil vyzerať každý deň. Tak takáto je Božia láska. Výstižnejší obraz v Biblii nenájdeme, ako práve v tomto podobenstve. Mnohí práve tento príbeh nazývajú aj podobenstvom o márnotratnom otcovi. Boh je v láske k nám takto priam „márnotratný“..

      Boh nás takto miluje a my sa Mu nemusíme snažiť sa zapáčiť ešte viac. Boh nám túto lásku dokázal. My si to všetko sprítomňujeme v tomto pôstnom čase. Ďakujeme, že ho máme. Je to ťažké obdobie, najnáročnejšie zo všetkých – ale aj to pominie. Božia láska je vždy v splne! Je celistvá, je plná, žiari v plnej sile. Tá láska, o ktorej láske napísal ap. Pavel, že nikdy  neprestane (1 K 13,8) Táto láska aj jeho zastavila na životnej ceste, keď pred bránami Damasku sa mu zjavil Kristus. S touto láskou mal osobnú skúsenosť. Dala sa mu osobne poznať cez Ježiša Krista. Toho prenasledoval, pretože  mal poznanie a horlivosť, ale nie podľa správneho poznania. Akoby aj sám o sebe písal v texte: „Bratia, túžbou môjho srdca a prosbou k Bohu za nich je, aby boli spasení. Lebo vydávam im svedectvo, že horlia za Boha, ale nie podľa správneho poznania, keďže nepoznali spravodlivosť Božiu  a snažia sa uplatňovať svoju, nepoddali sa spravodlivosti Božej.“ (R 10,1-3) Len nedávno som toto miesto citoval, vraciam sa k nemu, pretože je dôležité. To nesprávne poznanie mal aj on sám, vtedy, keď sa chcel Bohu ešte viac zapáčiť a keď všetkých kresťanov chcel pochytať. Tých kresťanov, ktorí si vtedy ešte nevraveli kresťania, ale „prívrženci tej cesty.“ Boh nás miluje takých, akí sme. A cesta – zapáčiť sa Mu ešte viac – nie je podľa správneho poznania.

    V poslednom období počúvame často správy, ako človek sa chce opäť vrátiť na Mesiac. Ten prvý, Neil Armstrong 20.7.1969 povedal: „Je to malý krok pre človeka, ale veľký skok pre ľudstvo.“ A potom tam boli ďalší, ale nebolo ich až tak veľa. Mesiac udivuje, fascinuje aj naďalej. Vyvoláva zvedavosť a bádanie aj u minulých generácii a predkov. Aj dnes: „Neunavte sa nikdy nestratiť záujem, nikdy sa nestaňte vlažnými. Ak stratíte svoju zvedavosť, začnete hynúť.“ (T.Jansson) Pre zaujímavosť možno ešte aj takáto informácia – spln vo februári boli tzv. snehový. Tak ho nazvali severoamerické pôvodné domorodé kmene. Február bol v ich podmienkach časom intenzívneho sneženia. A oni napr. januárový spln nazývali: vlčím, podľa vytia vlkov. Aprílový spln nazývali ružovým, júnový je zas jahodový. Často sa pozerali hore.  Táto prax mi pripomína prepojenosť mnohých aj ľudských aktivít s tým, čo sa dialo v prírode. Sme s ňou veľmi spätí! Sme jej súčasťou. Rotujúca guľa, Luna putujúca po nebeskej klenbe je vždy dobrou príležitosťou pozrieť sa hore. Veľa o nej vieme, veľa o nej nevieme. Vidíme iba jednu časť Mesiaca, tú odvrátenú a tmavú nikdy sme ešte nevedeli. Iba z tej našej strany. „To, čo človek nepozná, presahuje to, čo pozná.“  (Cang-c) A tak je to vlastne aj s naším poznaním Pána Boha. To podstatné o Ňom predsa  vieme, dal sa nám poznať v láske svojho Syna Pána Ježiša Krista: je úplná, celistvá a dokonalá. A na dreve kríža bola aj dokonaná. Dokonaná a dokonalá. Božia láska je vždy v splne. Ak je teda spln obrazom plnosti všetkého, tak kríž Pána Ježiša Krista na Golgote je obrazom plnosti jedinečnej a exkluzívnej Božej lásky pre nás hriešnikov.