Z r k a d l e n i e

Deviatnik

     Nedeľa Deviatnik je veľmi pozoruhodnou nedeľou. Spája nás veľkým oblúkom a pomyselným mostom s posolstvom Veľkej noci.  Prejdime sa po ňom, majme potrebný  nadhľad. Byť na vysokom moste, znamená mať aj nadhľad.  Už o deväť  týždňov bude Veľká noc !  Ďakujeme za Vianoce, za celý vianočný kruh, ktorý sme nedávno uzavreli. Máme teraz také krátke „prechodné“  medziobdobie, keď  tri nedele spievame predspev: „Najsvätejší…“   A potom opäť: „Ó, Ježišši, Tvoje umučenie..“ Ideme teda v ústrety pašiovej cesty nášho Pána, na konci ktorej  nie je porážka na Veľký piatok, ale víťazstvo.  A to bolo potvrdené Jeho mocným a slávnym vzkriesením. Nikto ho nečakal, skôr Ježišovi nepriatelia (Mt 27,63), ako Jeho  priatelia. Práve tí zabudli, ako im to trikrát predpovedal.  To je náš cieľ, putovať  nedeľu čo nedeľu k tomuto  jedinečnému víťazstvu. Cieľ mám pred očami, ako píše ap. Pavel (Ef 3,14).  Tak sme to počuli aj v dnešnej epištole: „Tak bežte, aby ste dosiahli.“  (1 k 9,24-27) Cirkevný rok, či liturgický pokračuje blížiacim sa kruhom veľkonočným.  Ten je najdlhší  –  má 40 pôstnych dní a 40 dní po Veľkej noci, dohromady osemdesiat. Je to najdlhšie obdobie, ale aj najnáročnejšie. Vzkriesenie je teda jeho  ústredná téma. Veľká noc bola tá prvá, ktorú prví kresťania slávili, vieme že Vianoce prišli až v 4. storočí. Víťazstvo nášho Pána  sa oslavovalo ako prvé. A to vzkriesenie prinieslo znovuzrodenie nádeje  –  nielen pre vtedajších učeníkov, ale aj pre nás všetkých.  Aj utrpenie má zmysel, nie je to niečo náhodné, či nezmysluplné v našom živote.

    Ap. Peter svoj list a úvodný pozdrav ako obežník kresťanov žijúcim v diaspore: „Požehnaný Boh a Otec nášho Pána Ježiša Krista , ktorý nás zo svojho veľkého milosrdenstva vzkriesením Ježiša Krista z mŕtvych, znovuzrodil pre živú nádej.“ (1 Pt 1,3)  Tak podobne začína úvodný pozdrav v liste do Efezu aj od ap. Pavla. Táto jeho prvá veta je ako symfónia: „Požehnaný Boh a Otec nášho Pána Ježiša Krista, ktorý nás  v nebeských veciach požehnal v Kristu Ježiši všetkým duchovným požehnaním.“ (1,3)  Tieto dve vety sa veľmi podobajú a my si ich chceme dnes bližšie všimnúť, idúc po moste, viadukte – k Veľkej noci. Pre Petra, aj pre Pavla je Boh je vždy požehnaný a je Otcom nášho Pána Ježiša Krista, Otcom všetkých nás, celej našej duchovnej  rodiny. Kiež aj tej našej vlastnej.  Dnes často počujeme pravý opak – Boh je nespravodlivý. Áno, aj to – ale nie tak, ako to ľudia hovoria v dnešnom svete. Je nespravodlivý inak – a to je dnešné starocirkevné evanjelium –  podobenstvo o robotníkoch na vinici (Mt 20,1-16). K tomu sa dostaneme  neskôr, teda v závere našej úvahy.  Keby  Boh nebol takto „nespravodlivý“ ku nám, ani my  by sme nikdy  nedostali ten denár – ako odmenu – a to je naše spasenie.

   Peter sám to na sebe, na vlastnej koži  zažil, to znovuzrodenie, tú obnovu svojho vnútra. Zažil to aj na vrchu Tábor, nad čím sme takto uvažovali pred týždňom.  Veď si mysleli, že všetkému je definitívny koniec na Veľký piatok, ale prišlo mocné  šokujúce veľkonočné ráno. A ono sa to prejavilo v ich živote – ako znovuzrodenie ich životov, celkovo všetkého, nevynímajúc ani nádeje!   Nie obyčajnej, ale živej!  Ich nádej zažila totálne fiasko, po celkovej deštrukcii, bola vo veľkonočné ráno znovuzrodená. To písal o sebe, to písal aj o všetkých učeníkoch. To slovo je aj pre nás. On sám to zažil tou Pánovou otázkou „na tretiu“ slovami Pána: „Šimon, syn Jonášov, či ma miluješ?“  Trikrát  zaznala táto otázka – po trojnásobnom zapretí! (J 21,15-17)  A to bolo veľmi očisťujúce.  A všetci apoštolovia  išli do sveta, znovuzrodení v nádeji  –  a za desať rokov zmenili celý svet. Bez znovuzrodenia vo Veľkej noci by to nebolo možné. Koľko takých Veľkých noci sme už zažili vo svojom živote. Vypočítajte si ich.  Čo to s nami urobilo? Čo s nami urobí Veká noc presne  o deväť ť  týždňov?  Urobme si dnes takú malú Veľkú moc. Práve tak, ako robíme každý rok opakovane práve v nedeľu Deviatnik!  Požehnaný Boh a Otec nášho Pána Ježiša Krista  – máme v Ňom všetko duchovné požehnanie  –  sme znovuzrodení pre živú nádej.  Ako to prežívame, ako sa to odzrkadľuje v nás? A na nás? 

     V prírode ste zažili niečo také, ako zrkadlenie. Keď sa  pozeráme na tiché hladiny rybníkov, jazier, riečnych zátiší, či aj našich tatranských plies, tak čo vidíme?  Voda všetko odzrkadľuje a odráža.  Ako v jednom veľkom zrkadle vidíme celú okolitú prírodu – aj s nebom nad našou hlavou a oblakmi plávajúcimi vo výške.  A dokonca aj malá kvapka vody, či letnej  rosy  na steble trávy to šikovne dokáže – vidíme to všetko, ako v nejakej miniatúre. Niekedy dokonca neviete rozlíšiť, čo je realita a čo je odraz toho všetkého. Už aj mne sa to stalo, určite aj vám – nevedel iste odlíšiť obraz a odraz.  Aj sám apoštol Pavel píše: „My všetci akoby v zrkadle vidíme s odkrytou tvárou slávu Pánovu, keď duch Pánov premieňa nás v ten istý obraz zo slávy do slávy.“ (2 K 3,18)  Inými slovami: kresťan má byť, smie byť tým zrkadlom, ktorý odráža slávu Pánovu. Taký vysoký názor je to o človeku – o tebe, aj o mne!  Zrkadlenie Pána  –  v našich životoch je výzva  –  že sme znovuzrodení pre živú nádej a že v Pánovi máme všetko duchovné požehnanie. Nič nám nemusí chýbať, podľa slov vyznania kráľa Dávida: „Hospodin je môj pastier, nebudem mať nedostatku.“  (Ž 23,1)

   Ako vodná hladina odráža okolitý obraz – tak my ako Božie deti smieme byť takým zrkadlením nášho  Pána  –  Jeho mocnej pravdy v tomto svete.   Táto hladina to odráža najmä vtedy, keď je pokojná. Pokojná vodná hladina v tomto rozbúrenom svete  – dá sa to vôbec?  Svet bol vždy rozbúrený – spomeňme si, ako v pohnutých časoch prišiel Pán Ježiš Kristus  na tento svet. Turbulentné časy máme aj my – u nás, aj za našimi hranicami. Takto je aj v celom našom svete.   Mnoho mrakov a temnoty – a čoho ešte mnohého iného!   Ap. Pavel píše Filipským, svojim milovaným: „Všetko čiňte bez reptania a pochybovania, aby ste boli bez úhony a úprimní, bezvadné dietky Božie uprostred tohto prevráteného a skazeného pokolenia, v ktorom sa javíte ako jasné hviezdy vo vesmíre.“ (F 2,14-15) Dnes je to veľmi vhodná  príležitosť vyniknúť – v tom dobrom slova zmysle – odzrkadľovať Pána, ako tá vodná hladina robí so svojím okolím. Dnešná doba  nám dáva toľko možností a príležitostí. To svetlo môže vyniknúť len a len na temnom pozadí – ako keď  pozeráte na žiariacu nočnú oblohu. Hviezdy by nevynikli, ak by nemali temné a tmavé pozadie. Temnoty je všade okolo nás tak veľa!   Keď sa ľudia na nás pozerajú  –  ako keď sa pozeráme my na hladinu, ktorá odráža okolitý svet  –  tak kresťan – ja a ty – smieme zrkadliť práve to plné a pravé ľudstvo a človečenstvo. Dnes je  veľmi častá  príležitosť ukázať  tomuto svetu, ako sa dá aj dnes žiť – v týchto turbulentných časoch.  Človek má v tomto svete tak vysoké určenie a postavenie a zároveň aj poslanie  –  byť, ako to Pán povedal inými slovami: „Soľou zeme a svetlom sveta.“  (Mt 5,13-14)  Môj život je zrkadlovým obrazom Krista, v ktorého sme uverili skrze Ducha Svätého. Je premieňaný v obraz a podobu toho, koho obraz odrážal. Tak to robil aj brat farár Ján Grešo, od ktorého úmrtia zajtra (17.2.) uplynie už 12 rokov.  Pripomínal nám vždy s láskou: „Naše prvé slovo v nebi bude – Aha!“ A tak tomu trochu napovedá aj to dnešné evanjelium nedele Deviatnik, ku ktorému sa opäť vraciame.

   Dostali sme  denár  z milosti Božej –  máme dar spasenia. Všetkým rovnako! Nikto nedostane viac, nikto nedostane menej!  Boh je ozaj „nespravodlivý“ v tomto.  Pracuješ už od rána? Či začal si iba na večer?  Všetkým rovnako – ako kedysi v socializme? Nie, nie v tomto zmysle! To, čo Boh ponúka sa  vymyká akýmkoľvek  pravidlám a logike. Princípy Božieho kráľovstva sú celkom iné, ako tie v našom svete.  Lásku sa nedá dať do pravidiel, ani odpustenie, ani milosť. Nedá sa to do toho vtesnať.  Bola by z toho už len samá karikatúra.  Božie slovo je šokujúce rozhadzovačné (T. Sedláček) Hospodár rozdáva mzdu za neefektívne a neekvivaletne vykonanú prácu. Za jednu hodinu  –  nespravodlivo rovnako, ako tým, ktorí pracovali celý deň. Povedzte to odborom, tí by nás hnali! A  kto sa sťažuje na záver podobenstva?  No práve  tí, ktorí boli zjednaní za denár! Oni predsa súhlasili s tým,  že ho dostanú. To bola mzda a práca jedného dňa.   Ostatným bolo sľúbené, že dostanú to, čo bude spravodlivé.  A dostali podľa slova hospodára! Hospodin sa tu predstavuje ako iracionálny činiteľ.  Boh je teda v mnohom „nespravodlivý“ , vďaka Bohu.  Na vlastnej koži to zažil zločinec na kríži. Možno celý život robil zle, no na kríži, po úprimnom pokání, ide hneď do neba (Lk 23,43).  Ale ten záver nemá byť kontraproduktívny, že si Pána Boha necháme až na dôchodok, keď budeme mať viac času. Nikto si tú chvíľu nevie naplánovať, ani zrežírovať. To netušil ani ten lotor, že bude zomierať vedľa Božieho Syna. Je to sebaklam, že „potom“ budeme mať viac času. To takto neplatí. Sestra Alenka to úprimne po službách Božích povedala a vyznala: „Myslela som si, že ako dôchodkyňa bude mať viac času na Pána a na Jeho slovo!“   Ak si ho nenájdeme „teraz“, potom ešte menej. Ak nebudeme „zrkadliť“ Pánovu slávu teraz, tak ani potom.  A táto súčasná doba nám poskytuje k tomu dostatok možností a príležitostí. Buďme aj za to veľmi vďační! Aj za to, že Boh je aj k nám v mnohom „nespravodlivý“.. A k tomu si prečítajte aj dnešné zamyslenie v Tesnej bráne.. Veľmi poučné..