Fragmenty  večnosti

Nedele po Zjavení Pána III

     Dnešnou poslednou piatou  nedeľou končíme obdobie po Zjavení Krista Pána. Tých nedieľ je celkovo šesť, my v tomto roku máme o jednu menej.  Preskočil sme evanjelium predposlednej nedele – podobenstvo o kúkoli medzi pšenicou (Mt 13,24-30).  Naša chrámová agenda odporúča nevynechať  staro-cirkevné evanjelium o premenení Pána na vrchu Tábor, ak toto obdobie je kratšie, ako napr. v tomto roku. Takže na záver počujeme príbeh premenenia. Tieto nedele gradujú..  O tom som tu pomerne často písal. Čítali sme o tom, nedeľu po nedeli sme to sledovali, ako v Klube pátračov. Tieto nedele majú jedinečnú štruktúru. Pán Ježiš  postupne zjavoval svoju slávu – od krstu – až po premenenie na vrchu Tábor.  Priam by sa dalo povedať, že sme si to vychutnávali. Tak si to vychutnajme aj túto nedeľu – keď  ideme smerom nahor –  na vrch Tábor. Tento príbeh zaznamenávajú všetci traja synoptickí evanjelisti.  Putujeme teda  a stúpame vždy vyššie a vyššie. Prišla mi opäť spomienka na výstup na tento vrch v marci 2009. Vtedy končila  jar v Izraeli, všetko bolo v plnom v kvete. Jedinečný zážitok – aj z turistiky, aj z toho všetkého, čo aj my tam zažijeme, keď tam doputujeme. V istom zmysle určite – aj to očakávané premenenie, keď  sme tam kráčali.  Akoby to bolo včera! A to, čo tam zažili traja učeníci (Peter, Jakub a Ján)Vyvolalo to taký u nich údiv, že celkom zostali ako bez seba. Podľa  evanjelistu Lukáša  zmĺkli a v tých dňoch nepovedali nikomu  o tom ani slovo, čo videli a zažili (Lk 9,36). Bolo to veľmi silné a veľmi mocné. Taká je teda  večnosť. Na človeka to pôsobí tak, že tú chvíľu chce predĺžiť, pretože prežíva skutočné blaho! Takáto chvíľa sa predĺžiť nedá, človek musí zostúpiť do údolia.  Život sa neodohráva na vrchole – také chvíle sú darované, ako vrcholné. Náš život sa odohráva dole – no môže ďalej žiť aj z toho, čo zažil na vrchole.  Aj traja učeníci museli zostúpiť dole.  Dole, ako oni, taj aj my,  zostávame bez slov  –  iba v nemom údive. Aj by sme mali zmĺknuť, meditovať a premýšľať, čo spolu  zažijeme na našom vrchu, v tom našom chráme, kde sa stretávame. 

     Vrch Tábor so svojou nadmorskou výškou približne 580 metrov v porovnaní s geografiou Slovenska nie je osobitne výrazný. Avšak v Izraeli vďaka svojej osamelosti na  rovine dominuje tejto dolnej časti Galilei vo vzdialenosti 20 kilometrov južne od Galilejského jazera a 9 kilometrov juhozápadne od mesta Nazaret. Výstup naň je ľahká a nenáročná turistika.  Vlastne taká prechádzka. Spomínate si aj vy, keď ste vystupovali hore a tento výstup nahor dobre poznáme.  Vo vďačnej spomienke pozdvihnime svoje srdcia zdola – smerom nahor aj  slovami piesne, ktorú sme dnes spievali: „Vznesme srdcia k výšinám, chváľme zvučne Hospodina..“ (ES 366,1)  V Starej zmluve sa tento nie až tak vysoký vrch  spomína veľmi často. Pripomeňme si aspoň niektoré miesta,  tak napr. „Tvoje sú nebesá a Tvoja je i zem. Svet a jeho náplň, Ty si ich založil. Sever i juh ty si stvoril Tábor i Hermón Tvojmu menu plesajú.“ (Ž 89,2-13)  Prorok Jeremiáš považuje Tábor spolu s vrchol Karmel za privilegované Božie vrchy (Jer 46,18).  Tábor sa spomína aj v Knihe Sudcov, v príbehu sudkyne Debory (Sudcov 4 – 5), v 1. knihe  Samuelovej (1 S 10, 3),  alebo aj  Knihe proroka Ozeáša (Oz 5, 1) a mnohé ďalšie. Po búrlivých storočiach, keď sakrálne stavby na tomto mieste boli opakovane postavené a zničené, františkáni sa rozhodli vybudovať novú baziliku. Jej stavbu v roku 1921 zverili v tom čase mladému a kreatívnemu talianskemu architektovi Antoniovi Barluzzimu, pre ktorého to bol vôbec prvý sakrálny projekt vo Svätej zemi.  Vtedy asi vôbec netušil, že sa stane otcom mnohých chrámov v krajine, ktorú posvätila fyzická prítomnosť Božieho Syna. Realizácia diela priniesla so sebou rôzne druhy ťažkostí, ktoré súvisia s prepravou materiálu a prípravou staveniska na odľahlom mieste. Pri výkopových prácach boli objavené základy predchádzajúcich budov, ktoré architekt Barluzzi zakomponoval do svojho projektu, takže sú viditeľné aj pre súčasného pútnika. Terajšia bazilika bola navrhnutá ako veľký stan s tromi malými stanmi. Nádherné mozaiky vnútri baziliky (ilustračné foto pri itomto článku) dvíhajú zrak a predovšetkým srdce pútnika k predstaveniu scény, v ktorej sa Ježiš premenil pred očami svojich troch učeníkov. Toľko z dejín, ako malé historické okienko.

     Všimneme si ešte  jednu pozoruhodnú skutočnosť.  Vo všetkých troch evanjeliách, ktoré hovoria o Ježišovom premenení – tejto udalosti predchádza udalosť spojená s vyznaním Krista, keď sa Pán spýtal svojich učeníkov, za koho ho pokladajú zástupy a oni sami. Odpovedal Peter a vyznal: „Ty si Kristus, Syn Boha živého.“ (Mt 16, 16).  Po tomto vyznaní Ježiš začne svojim učeníkom hovoriť otvorene o svojom utrpení (Mt  16, 21), ale učeníci ešte tejto Jeho ceste  vôbec nerozumejú. Práve do tohto ich rozpoloženia prichádza udalosť premenenia. Môžeme teda povedať, že premenenie je odpoveďou nielen Ježiša, ale samotného Otca na otázky ohľadom Jeho Syna a Jeho poslania, ale aj úlohy jeho učeníkov. Premenenie v prvom rade potvrdzuje Ježišov božský pôvod, ktorý evanjelista zachytil predchádzajúcim vyznaním Petra: „Ty si Kristus, Syn Boha  živého.“  (Mt 16, 16) Pri premenení sa objavujú postavy Starého zákona, Mojžiš a Eliáš, a zaznievajú slová samotného Boha. Znamená to, že aj z nebeskej strany je potvrdené Božie synovstvo Krista. Jeho slová majú záväznosť, človek ho má počúvať.

    Toľko reálie a exegéza a samotný kontext, ale venujme sa našej téme: fragmenty večnosti.  Je to milosť od nášho Pána niečo také prežiť! Nie je a nemôže to byť samozrejmosť. Máte s tým aj vy osobnú skúsenosť, o tom nepochybujem.   Máte aj vy také chvíle a okamžiky, ktoré si veľmi dobre pamätáte. Utkveli vás, sprevádzajú vás v živote.  To potvrdzuje aj nasledovný citár: „V živote je veľa okamihov, ktoré vás upútajú, ale iba niekoľko z nich upúta vaše srdce.“  (M. Nolan) Dodnes to máte vo svojom srdci.  Bola to vaša  „hora“ alebo váš „vrch  premenenia“, toho vášho osobného, možno až duchovne intímneho.  Dodnes si pamätám ten moment a chvíľu, keď som sa rozhodol preš štúdium teológie v roku 1983. Bolo to po slove v nedeľu, ktoré som vtedy  počul v kázni z proroka Izaiáša: „Koho pošlem a kto nám pôjde?“ A Izaiáš odpovedal: „Tu som ja, pošli mňa.“  (6,8) Na to sa nezabúda. Na to sa nedá zabudnúť.  A nechcem si ani predstaviť, že by v danú nedeľu som bol niekde inde, ako v spoločenstve! A na druhý deň, v pondelok, po škole (gymnázium bolo v blízkosti našej evanjelickej fary) som išiel za bratom farárom Jánom Midriakom, a oznámil som, že som sa rozhodol. Dodnes si pamätám, ako som išiel dlhou chodbou a zazvonil na jeho byte. (Pre spomienku, 7. februára 2025 bolo 10. výročie jeho odchodu do večnosti.  My si v našom zbore v Tatrách  pamätáme na jeho návštevu v októbri 2014, kde nás poznal na svoj vlastný pohreb. Vtedy nás šokoval, ono sa to aj potom stalo a aj prišlo o štyri mesiace neskôr).   Čo vám tak napr. utkvelo vo vašom srdci. Zažili ste niečo na hore premenenia, keď ste sa vydali na  cestu za Ním a Ním?  Je to fragment večnosti v mojom slovníku. A pretože je to niečo výnimočné, na to sa nezabúda, je to niečo ako nie z toho sveta, preto si to potom tak veľmi dobre pamätáme.

    My všetci potrebujeme  akútnu  premenu. To čítame v liste ap. Pavla: „Nepripodobňujte sa tomuto svetu, ale premeňte sa obnovením mysle, aby ste rozumeli, čo je vôľa Božia, totiž čo dobré,  milé a dokonalé.“ (R 12,2). Bez vnútornej premeny nikdy neporozumieme Božej vôli, o ktorú sa modlime  pravidelne v Modlitbe Pánovej..  Pán Ježiš sa premenil a zjavil svoju slávu. A dnes je vrchol tohto obdobia. Môžeme zažiť vrcholné chvíle v nedeľu – na tom našom vrchu.  Obrazy  premeny a premenenia sú v Biblii časté. To je Biblii veľmi blízke. Mnohé obrazy v nej nachádzame. 25. januára sme si pripomínali obrátenie Pavla pred Damaskom, po ktorom sa stal novým človekom. V Starej zmluve to čítame o Mojžišovi (Ex 34,28 35), keď schádzal z vrchu Sinaj tak mu tvár žiarila.  Pán Ježiš  premenil vodu na víno na svadbe v Káne Galilejskej – to sme počuli nedávno. Môžeme hovoriť o premene smrti  – vzkriesenie to je tá premena k niečomu novému. To je tá premena, ktorú zažil Pán na vrchu – na chvíľu sa stal z neho Kristus už oslávený a vzkriesený.  Dnes sme spievali na službách Božích pieseň 460, kde v predposlednom verši je text: „.. s Tebou, môj Ježiši, smrť sláva je.“   Len cez smrť sa dostaneme k Pánovi. Je taká jedna úsmevná myšlienka, ktorá hovorí: „Všetci chceme ísť do neba, no nikto nechce zomrieť.“ Včera som so sestrou Blaženkou  zažil to, že ona je pripravená odísť už od svojej 70-tky, keď  v decembri  mala svoje už 87. narodeniny.. Aj to sú fragmenty večnosti, keď sa takto lúčite s blízkym človekom a vyprevádzate ho do večnosti. Aj to je premena – zo smrti, do života. Premena, ktorá má na stránkach Biblie ozaj veľmi rôznu podobu.

    A na záver ešte jeden úsmevný príklad z prírody. Predstavte si tú najškaredšiu  húsenicu, ktorá si sama pre seba povie: „Ja žiadnu premenu nepotrebujem!“  A cez to vývojové štádium sa časom premení na toho najkrásnejšieho a najvznešenejšieho motýľa.  To je vízia – byť tým motýľom.  Od larvy, cez húsenicu po krásny motýľ! A v tej duchovnej oblasti je to takto: „Od starého Adama – po nové stvorenie v Kristu.“   Ten, ktorý tú premenu pred Damaskom zažil, to vyznal: „Nežijem už ja, ale žije vo mne Kristus.“  (G 2,20)  A ešte jedno jeho vyznanie po jeho premene: „Preto ak je niekto v Kristu, je nové stvorenie. Staré veci sa pominuli a hľa, nastali nové.“ (2 K 5,21) Takmer ako onen motýľ! Nechceme sa mu podobať?