Ježiš ide na pomoc
Hromnice II
Názov tejto už februárovej reflexie sú odvodené z textu ešte vianočnej piesne, ktorú sme počas Vianoc u nás, v našom zbore nestihli spievať. Je takých piesní pravdepodobne aj viac. Názov tejto reflexie nie je teda moje dielo, ale pomohol som si slovami piesne. Vianočné obdobie je pomerne dlhé, tak môžeme tak urobiť. Veľká noc je až v polovici apríla, takže aj fašiangy budú pomerne dlhé, vlastne ešte celý február. Včera, na Hromnice sme teda spievali pravdepodobne už naposledy vianočnú pieseň z nášho Spevníka. Tak si ju pripomeňme: „Aká veleba a sláva, svetla plná svätá noc, Boh nám svojho Syna dáva, Ježiš ide na pomoc. Radujme sa, plesajme, celým srdcom spievajme! Kristus zdávna vyčkávaný, prišiel, tu je medzi nami.“ (ES 37,2) Tieto slová priamo chytili za srdce. Akoby som ich nikdy predtým nespieval. Akoby som ich nikdy predtým nevidel: Ježiš ide na pomoc. Na Hromnice Ho síce ešte prinesú, ale potom sám na tú cestu nastúpi. V plnom odhodlaní a nasadení. Nie tak dávno sme to akcentovali a prízvukovali: stáva sa človekom, jedným z nás, aby nám pomohol. Nielen to, aby nám pomohol, ale aby nás – priamo aj zachránil pre večnosť. Inými slovami – aby pomohol nám na večnosť – na ten druhý breh. Sami by sme sa tam nedostali. Stratili by sme orientáciu a správy smer – a veľmi ľahko zablúdili v tomto svete, ak osa to už pri mnohých aj stalo. Tak, ako tá ovečka z podobenstva (Lk 15). Slovné spojenie – Ježiš ide na pomoc, je pre mňa osobne veľmi oslovujúce. Veľmi dobre mu rozumiem. Našiel som sa v ňom. Čítam aj medzi riadkami. Túto pomoc potrebujeme všetci – ty a ja. Nie každý si to uvedomuje, mnohí túto pomoc doteraz vytrvalo odmietajú s tým, že si poriadia sami – a tak si razia svoju vlastnú cestu k Bohu – cez dobré skutky, cez zásluhy. Mnohí uverili v seba a v svoju šikovnosť. Je to iba zdanlivé. Ježiš nám všetkým ide na pomoc. Toto slovné spojenie – to sú to slová Andreja Hajduka, nášho bývalého brata farára, aj evanjelického básnika. Je celkom možné, že ide o báseň, ktorá sa neskôr stala piesňou s melódiou a nápevom: „Duša moja, rozpomeň sa.“ A včera – na Hromnice, ma v spoločenstve Božieho ľudu veľmi oslovila.
Tento sviatok je sviatkom Ježišovho židovstva. Tak to nedávno uviedol Tomáš Halík v jednom svojom príhovore na webe. Ježiš sa narodil do židovskej rodine, na ôsmy deň bol obrezaný (Lk 2,21) a potom v ten 40-ty bol predstavený v chráme. Narodil sa ako Žid, zomiera na kríži ako Žid, kde cituje slová hebrejských židovských žalmov. Jozef s Máriou, ako Židia, Konali tak podľa obyčaja predpísaného zákonom Pánovým. To v anšom texte pomerne často opakuje (Lk 2,22-40). Je to Mojžišov zákon, ktorému sú verní, neobchádzajú ho, nemajú na to žiadny dôvod. Je to norma, podľa ktorej sa správajú vo svojom živote. Nič lepšieho nebolo, nič lepšieho nevymyslíš ani dnes, než len to, čo už bolo dané. Tak, ako to napísal evanjelista Ján: „Lebo zákon bol daný skrze Mojžiša, ale milosť a pravda stala sa skrze Ježiša Krista.“ (J 1,17) Do chrámu Ho priniesli, na Golgotu kráča už po vlastných v plnom odhodlaní. Aj nás do toho nášho chrámu rovnako kedysi priniesli, keď nás naši rodičia dali pokrstiť a zaštepiť do vínneho kmeňa nášho Pána Ježiša Krista. A v chráme je Ježiš potom neskôr opäť, už ako 12-ročný, keď sa na Veľkú noc stratil v Jeruzaleme vo veku 12-stich rokov (Lk 2,41 – 52). A do chrámu opäť zavítal, keď po vstupe do Jeruzalema na Kvetnú nedeľu ho vyčistil od toho všetkého, čo tam nepatrilo (Lk 19,41-48). Ten chrám, ktorí potom Rimania zničili v roku 70. po Kristu a zostal z neho doteraz iba Múr nárekov. Tak, aby na troskách toho starého, vznikol nový duchovný chrám, ktorým sa stala cirkev Pánova v tomto svete. Je to silný obraz – cirkev ako nový chrám. Ale poďme ešte ďalej – naše vnútro ako chrám Ducha svätého a Jeho príbytok (1 K 3,16-23).
Niekedy sa tak úsmevne hovorí, že: „Dobré zvyky treba pestovať.“ Jozef s Máriou však do chrámu nejdú do zvyku, oni to prežívajú tak, že svojho prvorodeného syna predstavujú Bohu v chráme. Nie že by Ho Boh nepoznal – veď práve Jeho pozná, keďže ide práve o Božieho Syna. Držia sa zákona, tak konajú podľa neho. Týmto aktom, či obradom Ho vlastne odovzdávajú Bohu a zverujú Mu ho opäť a nanovo. Tak, ako to my smieme s našimi dietkami urobiť aj my pri krste. Nejde o nič tradičné, aj keď často ide len o nejaký zvyk, že dieťa po narodení je potrebné hneď pokrstiť. Blahoslavení sú tí, ktorí vedia, prečo to robia – ako Mária a Jozef. A zažijú tam niečo mimoriadne. Práve pri takom poďakovaní a odovzdaní dieťaťa (jeho krste) som za tie roky prežil ozaj milé a požehnané chvíle spolu s najbližšou rodinou. Pripomeňme si ešte aj to, čo urobila Anna zo Starej zmluvy, keď po narodení Samuela, za ktorého sa tak horlivo modlila (1 S 1,9-18) ho prišla tiež odovzdať Boh: „..aby bol oddaný Hospodinu po všetky dni svojho života.“ (1 S 1,28) A priniesli aj patričnú obeť. V prípade predstavenia Pána v chráme to boli dve hrdličky, alebo dve holúbätá, čo bolo dané obetovať tým hudobnejším. Ježiš vyšiel z veľmi chudobnej židovskej rodiny, aby nás všetkých obohatil! A Jeho chudoba stačí pre naše duchovné bohatstvo. „Bohatý schudobnel pre nás, aby sme my zbohatli Jeho chudobou“, napísal ap. Pavel (2 K 8,9). A je to prejav Jeho milosti. Ježiš nám ide na pomoc, Jeho chudoba stačí pre naše duchovné bohatstvo.
Možno aj vás prekvapila informácia, že Mária sa divila tomu všetkému, čo o Ježišovi vravel Simeon. No zachovávalo to slovo v srdci a dobre si ho pamätala. Divila sa.. Ešte stále? Ale veď to nebolo po prvýkrát, čo sa výnimočné udialo v jej živote. Spomeňme si, keď prišiel za ňou anjel Gabriel, oznámil jej Božie plány s ňou. A to predivné narodenie – a potom to rytierstvo nebeské. A tí pastieri, ktorí sa prišli pokloniť. A potom tá zahraničná delegácia s kráľovskými darmi. Toľko výnimočných udalosti. Keď je Boh pri diele, človek sa musí stále diviť! Mimochodom, nedávno sa ma opýtal jeden žiak, kde skončili tie tri dary, ktoré Ježiš dostal – zlato, kadidlo a myrha? Čo myslíte? Mária sa divila. Môžeme aj my – vždy a nanovo nad premocným Božím riadením aj v našom živote. Mária toho naozaj mnoho „predivného“ prežila. Teda kladiem si otázku, nespojila si to ešte aj s inými udalosťami v minulosti – napr. pred narodením? Určite áno! Ale aj potom neskôr – po narodení! A potom v Káne – o 30 rokov povedala sluhom to známe: „Urobte všetko, čo vám povie.“ Už naozaj vedela, čo hovorí. Čo všetko muselo byť ešte aj iné v jej živote, čo z Biblie nevieme, ale ona dobre vedela.
Divila sa aj preto, lebo to slovo bolo prorocké: Ježiš sa stane skúšobným kameňom. Jedným bude na povstane, druhým na pád. Jedným bude na pohoršenie, tým druhým bude znamením úplne nového začiatku. Farizeji sa vždy a opätovne pohoršovali, no hriešnici za ním húfne išli a nasledovali Ho. Tým prišiel na pomoc, títo mnohí Jeho pomoc prijali do svojich životov. Tým to bolo zjavné – tí dostali darom to svetlo poznania. Mali ho Simeon a Anna – oni to v danej chvíli prízvukujú, chvália Ho a rozprávajú o Ňom. Sú to tí, ktorí sa dočkali. Mohli by sme o nich hovoriť aj ako o plne adventných ľuďoch, ktorí očakávali vykúpenie Izraela. Očakávali a dočkali sa. Ich advent bol naplnený. Boh naplnil svoje sľuby. Boh plní svoje zasľúbenia. V tom je nám ozaj mocným príkladom. A aj nás k tomu povzbudzuje, to od nás aj očakáva: „Radšej nesľubuj, ak by si mal sľúbiť a nesplniť..“ (Kaz 5, 1-5)
Títo dvaja starkí, ku ktorým mám ozaj veľmi blízko, nám poukazujú aj na spiritualitu staroby. Dnes je v kurze pravý opak: mladosť! Starý človek nemá veľkú cenu, starý človek sa málokedy objaví napr. v nejakej reklame. Ak sa cení staré, tak to víno, ktoré som spomínal v predchádzajúcom článku. Staroba má však svoju hlbokú spiritualitu. Má svoju jedinečnosť a špecifické poslanie. Už to nie je mladosť, keď všetko v tele funguje a nie sú žiadne telesné, či zdravotné problémy a ťažkosti. Jeseň života – to je príprava na zimný spánok, keď to lístie na stromoch opadáva, pretože už doslúžilo. V jeseni života je telo už chabé a krehké a poddané slabostiam – v takom veku musia prísť iné priority – prichádza večnosť, na ktorú je potrebné sa náležite pripraviť. Aj tak by sme mohli uvažovať o pokročilom veku života. A z toho by modla byť jedna skvelá reflexia na tému: spiritualita staroby a príprava na večnosť. Možno raz aj to bude na tomto našom webe.
Simeon nám kladie naliehavú otázku: som pripravený odísť? On bol, pretože jeho oči videli už Božie spasenie. A preto mohol zomrieť. Je to iba v starobe, či aj skôr? Kedy sme my pripravení odísť? Dnes aj mnohí mladí umierajú – a nielen pri tragédiách. Tak nad tým uvažoval brat farár v jednom video zamyslení. Tak kedy? Keď máme deti na poriadku? Keď majú zázemie, či keď majú dosť našetrené na účte, v banke, či peniaze uložené niekde v podieloch? Či keď splodili ďalšiu generáciu? Tak kedy? V tom zamyslení o Simeonovi a Anne brat farár povedal a vyslovil: “Vtedy, keď osobne spoznáme Ježiša a uveríme v Neho!“ Lebo On jediný je cestou do večnosti. On nám prišiel pomôcť. Sami by sme to nedali. Sami by sme si neporadili. On nás prišiel zachrániť. Ak Jeho spoznáme, nech by čokoľvek prišlo – a to prísť aj môže -môžeme odísť, pretože máme domov v nebi.
Pre naplnenie pozemského života – stačí poznať Krista. To je prípad Simeona a Anny. Mať Ježiša znamená – mať všetko. Tak, ako to napísal Ján: „Kto má Syna má život, kto nemá Syna Božieho, nemá života v sebe.“ (1 J 5,12) Môžeme mať všetko: všetky pozemské poklady , ale ak by sme nemali Krista, nemali by sme nič vôbec nič! A ap. Pavel napísal: „Nič sme nepriniesli na tento svet a nepochybné je – ani nič odniesť nemôžeme..“ (1 Tim 6,7) Vôbec žiadne pozemské poklady! Na tento svet sme prišli s plačom. Mnohí s plačom aj odchádzajú, keď nechcú zomrieť – kvôli toľkému majetku ! My vieme, čo si odniesť môžeme.. Odniesť z toho sveta si môžeme Krista – len a len lásku v srdci k Nemu. A to je ten najväčší poklad pre nebo.
Pane, ďakujeme že si nám prišiel pomôcť. Úplne vo všetkom – pre časnosť, aj pre večnosť! A to nám pripomína môj obľúbený citát P.Kosorina: „Do pekla trafí každý, ale cestu do raja vám musí niekto ukázať.“