Nové víno z Kány Galilejskej
Pripomeňme si to, čo už o januári vieme. Dajme si malé opakovanie. Jeho názov je odvodený od rímskeho boha Janusa, ktorého zobrazovali vždy s dvoma tvárami. Tvár dopredu bola zamračená a tá dozadu vysmiata. Rimania vraveli: „Dobre už bolo!“ Do budúcnosti sa dívali vždy iba skepticky. Boh Janus bol bohom začiatku, brán – po ktorom je pomenovaný náš prvý kalendárny mesiac. Bol dvojtvárny – s dvoma tvárami, pre porovnanie ako napr. naša slovenská zahraničná politika. Česi majú leden, my máme január. Už sme z neho odkrojili tú väčšiu časť, tú väčšiu polovicu. Novoročná realita je tu, v mnohom nie jednoduchá nielen pre našu spoločnosť, ale aj pre celý svet. Ako sa dívame do budúcnosti? Dosť skepticky! Veď aj my vravíme: Dobre už bolo! Ale to je rýdzo pohanské! Možno sme aj my takú vetu už povedali chtiac, či nechtiac. Či? Pokušiteľ si želá a praje, aby sme sa budúcnosti iba báli, mali z nej vždy a nanovo strach a obavy. Aj preto čítame v Biblii výzvu v rôznych obmenách: „Neboj sa!“ až 365, teda na každý deň v roku. Aj ten dnešný. No cieľ, ktorý je pred nami všetkými, ten nie je v minulosti, ale práve v budúcnosti. A na túto cestu sme sa vydali aj týmto rokom 2025. A ideme spoločne ďalej. Tak to napísal ap. Pavel: „Cieľ mám vždy pred očami a bežím za odmenou nebeského povolania Božieho v Ježiši Kristu.“ (F 3,14) Ten cieľ, ktorý chceme dosiahnuť a v ústrety ktorému ideme, nie je vzadu, ale je vpredu, nie za naším chrbtom. Náš pohľad smeruje dopredu – a pripomíname si to aj dnes, že to najkrajšie a najlepšie nás ešte len čaká. To najkrajšie iba príde. To je aj názov básnickej zbierky nášho básnika a brata farára Ladislava Fričovského. Tvrdíme to aj na základe biblického textu, ktorý máme opakovane vždy v druhú nedeľu po Zjavení – svadba v Káne Galilejskej (J 2,1-12). Tam sa to najkvalitnejšie víno podávala až nakoniec (ilustračné foto – maliar Veronesse, Svadba v Káne G. rok 1562-1563) . Na tých klasických svadbách sa ponúka vždy na začiatok, keď chuťové poháriky hostí ešte nie sú otupené. Boh na svojej svadbe ponúka to najkvalitnejšie víno až na záver. Tam putujeme – to je cieľ našej cesty – účasť na nebeskej svadbe a Baránkovej hostine.
My sme sa touto biblickou udalosťou, prvým divom nášho Pána zaoberali aj na Starý rok 2024. Po troch týždňoch sa radi k nemu opäť vraciame. (Na našom webe je článok: „Rýchlo sa míňa..“ ) Dnes si však chceme všimnúť úplne iné aspekty tohto príbehu. A je stále čo nové objaviť v tomto príbehu. Má mnoho rovín, ktoré môžu byť pre nás veľmi zaujímavé a inšpirujúce. Tak napr. napadlo vás, prečo sa neminulo jedlo, iba víno? Ak by to bolo aj jedlo, bola by to hotová katastrofa. Ako sa tomu hovorí u nás v našom slovenskom prísloví: „Hanba na tri zimy!“ Prečo ten nedostatok prvá spozorovala Mária a nie sluhovia? Kto sa postaral o zvýšenú spotrebu vína? Nebol to práve aj Ježiš, ktorý na svadbu zobral svojich učeníkov. No aj tých pozvali,, ako čítame v našom texte. Záver 1. kapitoly hovorí, že predtým boli v Galilei (J 1,43). Prísť do Kány (podľa istého výkladu) znamenalo tri dni cesty – a prejsť asi 150 km. Učeníci boli aj smädní, aj hladní. A pre zaujímavosť: u nás sa čaká na nevestu, ale v biblických časoch sa čakalo na ženícha. To vieme aj podobenstva o 10 pannách (Mt 25,1-13). Orientálna svadba bola vždy časom veľkej radosti. Ženích išiel do domu nevesty. Tá bola celá zahalená – od hlavy, až po päty, čo symbolizovalo jej manželskú podriadenosť. Obaja snúbenci sa pred svadbou postili a vyznávali svoje hriechy v modlitbe, ako na veľký Deň zmierenia. Obrad sa začínal na súmraku, pretože takáto bola tradícia v Palestíne: „Odniesť z domu nevestu pri červenajúcom sa súmraku.“
Svadba v Káne – to je ten najznámejší sobáš v biblických dejinách, pretože prezenčne bol tam prítomný náš Pán. A celý príbeh začína tým, že Ho na svadbu pozvali. Ani netušili, čo sa tam všetko bude diať. A keď Pána pozveme, On nám urobí nie jedno prekvapenie v našom živote. Pozvanie Ježiša – to je ten najlepší začiatok všetkého! Pozvať ho môžeme do toho nášho nového roku, do rodiny, do manželstva, do práce, do oddychu a odpočinku, do každého nového dňa, do ktorého sa prebúdzame. Úplne do všetkého.. A zažijeme toľko zázrakov, nad ktorými budeme žasnúť. My sme totiž prestali žasnúť. H.Ch. Andersen nám tlmočí: „Svet, v ktorom žijeme je plný zázrakov, na ktoré sme si tak zvykli, že ich nazývame všednými vecami.“ Keď Pána pozveme, tak, ako to urobili tí v Káne Galilejskej – tak aj bežné veci budú pre nás zázrakmi. A Max Kašparů nás pozýva: „K radosti ľudskej duše patrí umenie žasnúť. Žasnúť znamená byť vďačný. Znamená radovať sa z tajomstva , znamená vidieť veci neviditeľné. Znamená žiť ako dospelý, ale radovať sa, ako dieťa.“
Je celkom pravdepodobné, že sobáš uzatváral niekto z jej rodiny a je celkom možné, že Mária tam bola už skôr. O nej nečítame, že by ju boli pozvali. Prvý verš konštatuje, že tam už bola – pravdepodobne aj skôr! Tá svadba trvala týždeň, u chudobnejších iba dva dni. A zrazu to prišlo – minulo sa víno. Akútny nedostatok! Nevieme a nepoznáme dôvod. Bol to predsa vinársky kraj, kde sa vinič pestoval na mnohých miestach, preto sa aj tak často spomína v Biblii. A zdroj zábavy a obveselenia sa rýchlo pominul. A to víno bolo tak dôležité, ako je dôležité pri našej Večeri Pánovej. Jedno staré hebrejské príslovie hovorí: „Kde chýba víno, tam sa darí lekárom.“
Obraz premeny vody na víno je veľavravný. S Ježišom do nášho sveta vstúpil niečo, čo sa tej premene priamo aj podobá. Voda symbolizuje starý vek a víno reprezentuje novú dobu, ktorú prináša Pán Ježiš Kristus. Starý vek, vek zákona bol dobou, v ktorej sa v živote ľudí mala zrkadliť Božia sláva pomocou dodržiavania zákona. Boli to mnohé prikázania, ktoré nariaďovali, alebo zakazovali, ale nedávali silu ku konaniu, lebo ľudské srdce zostalo sebecké. V našom texte počujeme o 6-tich nádobách a to číslo je číslo neúplnosti. A to číslo 6 symbolizuje zákon, ktorý iba nariaďoval, prikazoval a zakazoval, ale nedokázal premeniť srdce človeka. A Ježiš tú nedokonalosť zákona nahradil svojou dokonalou svojou milosťou. Jedna nádoba mohla mať 480 – 720 litrov. To nám chce povedať, že Kristova milosť je nevyčerpateľná, ak sa na ňu obracia naše kajúce a pokorné srdce. Ježišova milosť je tu pre všetkých. Rovnako ako víno obsahuje aj vodu, znamená to, že ani zákon nie je zrušený. Vplyvom pôsobenia Ducha svätého sa však plnenie Božieho zákona stáva nie bičom a či nebodaj bremenom, ale túžbou veriaceho srdca. A keď Ježiša pozveme – On vstúpi do nášho života – mení sa voda na víno a viditeľnou sa stáva Ježišova sláva v našom živote, tie tá naša.
Tento príbeh má mnoho rovín, ani dnes sa nám nepodarí všetko napísať! To nakoniec nie je naším cieľom. Nemáme priestor písať o tom, ako Pán svoje matke povedal dosť príkro: „Žena, čo teba a mňa do toho, ešte neprišla moja hodina.“ Slovné spojenie: moja hodina – spomína najmä so svojou smrťou na dreve kríža. V evanjeliách je to pomerne časté. Vo svojej arcipastierskej modlitbe sa modlí hneď v úvode: „Otče, prišla hodina, osláv svojho Syna, aby Syn oslávil Teba..“ (J 17,1) A nájdeme ešte aj iné biblické miesta. V Káne konštatuje, že ešte neprišla hodina na zjavenie Jeho slávy, ktorú určil jeho nebeský Otec! A predsa! Urobil ten krok, premenil vodu na víno tej najvyššej úrovne, že kvalite toho Ježišovho vína je venovaná až jedna tretina celého príbehu v závere! K tomu novému vínu sa dostávame len a len cez pozvanie! Ak by Ho neboli pozvali, neboli by zažili ten mocný div. Stačí pozvanie – nie je to nič zložité! Niečo také, čo by sme nezvládli. Jednoducho vysloviť, povedať – vo svojej komôrke. A potom to príde! Prísť môže. Pán to sám garantuje tými slovami, ktoré zaznamenal Matúš v jeho kázni na hore: „Ale hľadajte kráľovstvo Božie a Jeho spravodlivosť a všetko toto bude vám pridané.“ (Mt 6,33) A Mária povie sluhom: „Urobte všetko, čo vám povie!“ Odkazuje to aj nám prostestantom – urobme to, čo nám Ježiš odporúča. Tak hľadajme.. To, čo neraz aj zbytočne hľadáme a za čím sa zbytočne namáhame, nám môže byť pridané zhora, keď uprednostníme „veci“ Božieho kráľovstva. Nič nám nebude chýbať. Nič nám nechýba ani teraz. Tak to vyznal aj kráľ Dávid v tom svojom známom žalme a svojom vyznaní: „Hospodin je môj pastier, nebudem mať nedostatku..“
V Káne sa ponúka nové víno, Jeho zásoby sú priam nevyčerpateľné. Nové víno je obrazom novej kvality života. Staré sa pominulo, prišlo to nové! Letopočet rozdelil narodený Ježiš Kristus, nikto iný. Ani Ty, ani ja. Tú premenu môžeme zažívať v každom novom dni nášho života, aj v tomto roku. Zákon platí, ten nie je zrušený. Ani Ježiš ho neprišiel zrušiť! On to sám potvrdil v Kázni na hore. On ho prišiel naplniť (Mt 5,17). Plnosťou zákona je láska. Príbeh z Kány je príbehom lásky naplnenia zákona Ježišovou láskou venovanou aj všetkých svadobčanom, najmä tým mladomanželom, o ktorých vôbec nič nevieme. . Tak, ak osa do 6-stich nádob naliala voda a bola premenená na víno, tak do našich sŕdc je vliata a rozliata Božia láska, ako to napísal ap. Pavel: „.. lebo láska Božia je rozliata v našich srdciach skrze Ducha Svätého, ktorý je nám daný.“ (R 5,5) A o niekoľko kapitol ďalej ten istý apoštol napísal: „Láska blížnemu zle nerobí. Plnosťou zákona je láska.“ (R 13,10) Tak to zažili svadobčania v Káne! Tak to môžeme zažiť aj my s Ježišom, keď Ho pozveme do nášho života.
Pohania sa do budúcnosti pozerali veľmi skepticky. Verili v osud (fatum). My, ako kresťania nie sme fatalisti, ale veríme v Pána Ježiša Krista. Neveríme v osud, ale v Ježiša Krista. Namiesto slova „osud“ používame skôr slovo údel. To je biblické slovo, ktoré nájdeme aj v Žalme 126. Ak osud, tak potom len a len nech je to Ježiš. Tak, ako pomenoval W. Busch svoju knihu: „Ježiš – náš osud.“ Haleluja