Aj  duchovná vynaliezavosť?

    Inšpiráciou k napísaniu tejto úvahy mi bola  tá v  Tesnej bráne v tomto týždni, presnejšie 15. januára (Lk 5,17-26).  Potešil som sa jej, úprimne.  Je venovaná uzdraveniu porazeného, ale je aj o sile priateľstva. Sme teda v polčase prvého kalendárneho mesiaca v tomto novom roku. Čas plynie svojím tempom  a my ho investujeme do štúdia Božieho slova, jedinečného biblického príbeh.  Ten príbeh ma vždy udivuje, priam fascinuje  –  je aj, nanovo podčiarkujem – o sile priateľstva, ktoré mali tí štyria voči nášmu porazenému. Uždávno som chcel k nemu napísať pár slov a postrehov. A teraz – úvaha v Tesnej bráne  je  k tomu celkom dobrú príležitosť.  V tom, ako reagovali na dianie okolo nich –  boli tí štyria veľmi vynaliezaví. Vyliezli priamo na strechu. Nedali sa odradiť prekážkami. Ak ide do tuhého, prečo nie – nemáme problém vyliezť aj na strechu! To je ale nápaditosť!  Veľmi inšpirujúce!  Tak, ako sa nedal odradiť aj Zacheus, ktorý vyliezol na figovník, keď mu vo výhľade prekážal dav stojaci pred ním (Lk 19,1-10). Vieme, že bol nízkeho vzrastu, ale na vysokom poste.  A tak bol vynaliezavý, že si poradil s prekážkami v živote. Tak aj oni urobili, vynašli sa v danej chvíli. Odporúčam pozrieť a prečítať si tento príbeh a ekvivalentné miesto u ďalších synoptikov  (Mt 9,1-8 a Marka 2,1-12).  Keďže  synoptici ten príbeh dobre poznali, Ján vo svojom evanjeliu už ho nezopakoval, nemal dôvod – no ponúkol nám iné, za ktoré sme veľmi vďační. 

     Príbeh u uzdravení porazeného –  je teda aj o sile priateľstva, ktoré v živote tak veľmi potrebujeme.  Krásny príbeh dokazujúci, aké bohatstvo má človek, keď má skvelých priateľov. V knihe Prísloví čítame: „Priateľ miluje v každý čas a brat sa rodí na čas súženia..“ (Pr 17,17)  Oni všetko preto urobili, aby svojho priateľa dostali priamo pred Ježiša. „V núdzi poznáš priateľa“, povedal Aristoletels. A ten porazený vo svojej núdzi a biede naozaj spoznal, koho má okolo seba. A nebol to iba jeden!  A keďže okolo Ježiša  bola tlačenica, poradili si s tým a vyliezli na strechu tak, ako Zacheus na strom. Ozaj nápadité a originálne, v danej chvíli. A naozaj spontánne – neberúce ohľad na okolie. Zacheus nemal problém, že bude možno vyzerať komicky, keď bude liezť na strom. Tí štyria – sa netrápia nad tým, čo povedia ľudia, aj keď   vlastne aj narušili Ježišovo mocné vyučovanie. Nebolo to príliš rušivé? Myslím si, že ani nie.. Pre nášho Pána určite nie!   Svoje vyučovanie doplnil hneď v priamo prenose konkrétnym príkladom. Láska je teda vynaliezavá, nájde si vždy spôsob. Má fantáziu, je tvorivá, nápaditá. To  rozhodne nechcem dopĺňať Hymnu lásky (1 K 13), to nie, ale tie slová by sme tam mohli doplniť.  Pred Ježišom je skupina ľudí, ktorí počúvajú Jeho mocné vyučovanie. Moc Pánova bola s Ním, teda s Ježišom, takže to vyučovanie bolo mocné.  Vždy, aj v danej chvíli v danom dome, pod onou strechou. Mnohí prejavili záujem o Slovo  a preto prišli.  Dnes už taká tlačenica okolo Ježiša nie je. Taká tlačenica bola aj vtedy, keď tá žena zo zástupu sa dotkla lemu Ježišovho rúcha, mysliac si, že si to vôbec nikto nevšimne. A nakoniec si to všimol sám Ježiš, pretože to nebol obyčajný dotyk (najpodrobnejšia verzia u synoptikov je v Lk 8,40-56).

       Tá strecha je naozaj veľmi zaujímavá. Idú ju preboriť? Nebude padať na prítomných tá povala? Či omietka – veď to bolo možno aj dosť nebezpečné. Strecha a strop nebola ako u nás dnes. Predstavujem si to ako niečo, čo sa dalo ľahko otvoriť – náš text hovorí, že ho spustili otvorom v streche. U evanjelistu Marka  je verzia, že preborili strechu a spustili ho dole, priamo do epicentra diania, priamo pred Ježiša. Muselo to byť veľmi impozantné, možno aj naozaj  rušiace okolie, ale v tej chvíli tak potrebné, že to neodložili na neskôr, keď napr. skončí vyučovanie. Hneď  a zaraz  –  už to nemožno odkladať na neskôr, ako ani Zacheus (s ktorým to porovnávame) si to na neskôr neodložil. To neskôr už nebolo, pretože to bola práve Ježišova posledná zastávka v Jerichu pred Golgotou.

    Tí priatelia boli štyria.  Tak, ako keď štyria na pohrebe nesú truhlu  –  tak oni niesli svojo priateľa živého k Ježišovi. Bol to ich priateľ – aj na lôžku  –  nič o nich nevieme, ako to bolo dlho, či ako to dlho trvalo? Obchádzali okolo domu, až niektorý z nich navrhol: „Poďme hore na strechu, veď tá sa dá otvoriť!“   Možno aj takto! Nevieme, ako dlho bol nemocný onen porazený. V núdzi teda  poznáš skutočného  priateľa. Neodskočili od neho, chceli mu pomôcť a teraz sa naskytla aj celkom dobrá príležitosť. Bolo to v Kafarnaume, kde Ježiš urobil toľko divov.  A oni mali vieru (čítame aj u Mt a Mk)  –  tá viera na Pána mocne  zapôsobila.  Vieru vždy vedel oceniť (Mt 8,10). Dá sa teda vidieť viera?  Naozaj dá, lebo  jej prejavy sú vždy  viditeľné  –  s akou vierou otvorili tí štyria strechu a spustili ho priamo pred Ježiša. Viera más svoje viditeľné prejavy – a to nie je len, povedané dnešnou rečou a slovníkom –  chodenie do kostola. Viera sa prejavuje v akcii  –  nedať sa odradiť, nedať sa znechutiť  – nedať podľahnúť tomu, čo by nás chcelo tak rýchlo odradiť. Tí štyria sú ozaj ú dobrí kámoši tomu porazenému. Ježišovi neunikla ich viera  –  s nimi nijako nekomunikoval, ani ich za tú vieru nepochválil,  ale obrátil sa priamo k porazenému  tým známym slovom:  „Čo je ľahšie povedať  –  odpúšťajú sa ti hriechy, alebo povedať: Vstaň a choď.“  (u Mt a Mk). V Lukášovej verzii  je toto slovo vyslovené až po reakcii prítomných farizejov a zákonníkov. 

      Zastavme sa ešte na krátko  pri vynaliezavosti a fantázii. Tá rozhodne  patrí do tohto príbehu. Vynaliezavosť oných štyroch mi pripomína toho, kto sa zľakol, že príde o svoje šafárstvo. Bolo to jeho živobytie.  Je to podobenstvo o nespravodlivom šafárovi (Lk 16,1-8) Až tak  sa zľakne, že ho jeho pán prepustí,  že  hneď „po ruke“ má riešenie  –  bude odpisovať z dlhov. A tým si zabezpečí svoju budúcnosť!  Iste, nikto by takého šafára nechcel mať, ale je v danej chvíli a momente  vynaliezavý. Dokonca ho pán za to pochválil slovami: „Synovia tohto sveta sú opatrnejší voči seberovným, ako synovia svetla.“  Synovia sveta sa vedia zariadiť  –  a podčiarkujem  –  vedia mať geniálne priam riešenia, keď myslia na svoju budúcnosť.  Vieme byť tak nápadití aj po tej duchovnej stránke?  O tom ešte trochu neskôr.

    Jeho priatelia boli  naozaj akční, ak išlo o zdravie ich priateľa. Priali sme si ho k novému roku, prajeme si ho pri životných jubileách, pomerne často. Zdravie dávame na piedestál všetkého. Keď je zdravie, tak bude všetko. Vieme však aj to, že aj tí, ktorí ho nemajú, vedia byť šťastní.  Pán tak  v našom príbehu decentne a jemne uprednostňuje ducha pred telom. Jemu ide o komplex celého človeka – nevidí len jeho zdravotnú stránku, ale aj tú neviditeľné. Jeho priateľom záležalo, aby už bol konečne zdravý, ale priateľovi Ježišovi záležalo, aby bol zdravý nadovšetko aj duchovne! Pre Ježiša je priorita duchovné zdravie.  To je na prvom mieste. To by sme si mali želať aj do nového roku sami pre seba, aj pre naše okolie, pre naše spoločenstvo, či aj  niekomu pri nejakej vhodnej príležitosti.

    Pre mňa sú  veľmi inšpirujúci štyria priatelia. Našli priam geniálne riešenie!  Veď v jednoduchosti je krása! Ak ide o telo, tak vylezú aj na strechu  –  nemajú s tým problém.  Povedia si: „Keď to nejde takto, skúsme to ešte aj inak!“   Kiež by sme boli tak vynaliezaví aj v tej duchovnej oblasti. Priateľ miluje v každý čas  –  v súžení sa z neho stáva brat. Máme mnoho citátov o priateľstve, možno vás aj hneď nejaký  napadol.  Za všetky od neznámeho autora: „Skutoční priatelia sú tí, ktorí o nás vedia všetko a napriek tomu nás majú radi.“   Priateľstvo niekedy môže znamenať viac, ako láska. Tá môže vyšumieť, ale skutočné priateľstvo prekoná aj roky.  A Ján Werich povedal: „Priateľstvo je súčasť ľudského šťastia.“  Mať takých priateľov, akých mal onen porazený, bolo skutočné bohatstvo. Nech nás to motivuje byť niekomu takýmto priateľom!

    Možno tá duchovná vynaliezavosť nám  neraz v cirkvi chýba. Zišli by sa „nejaké nápadité riešenia“ –  ak to nejde takto, tak  skúsme to ešte aj nejako inak. Sme akoby v nejakej letargii – keď to nejde takto, tak to potom vzdávame!  Ako sme sa učili chodiť? Len tak, že sme padali a nanovo vstávali. To konštatuje aj táto myšlienka: „Chodiť sa nenaučíte tak, že sa riadite pravidlami. Naučíte sa tak, že to robíte, padáte a opäť vstávate.“ (R.Branson)    Môj učiteľ MUDr. Szontagh zakladateľ vedel byť v mnohom originálny, nápaditý a vynaliezavý. A iste aj neúnavný.  Pre pacientov urobil komfortnú kúpeľnú zónu – odklonil pre nich hlavnú cestu smerujúcu na Štrbské Pleso, aby neprechádzala cez areál. A keď mu jeho bývalí kolegovia, lekári zo Starého Smokovca závideli jeho úspech v Novom Smokovci, tak jeho pacientom zakázali prechod cez ich osadu. Urobili to z jednoduchého dôvodu –  aby  skrachoval. Často sa u nás konštatuje: Úspech sa neodpúšťa!  S tým, ešte aj mnohým iným  bol konfrontovaný aj zakladateľ klimatickej liečby vo Vysokých Tatrách. A viete, čo urobil ? Postavil pre nich cestu. Aké nápadité riešenie!   Neplakal nad rozliatym mliekom, ako tomu hovoria Angličania, ani nerumázgal. To by sme robili asi my.  Dal sa do ďalšej práce  a postavil pre nich cestu,  ktorá prvú a najstaršiu  tatranskú osadu (Altschmecks) obchádzala.  Aj preto  neskrachoval! Inovácia a nápaditosť bola  jeho silnou stránkou! To potrebujeme dnes veľmi akútne. 

  Tak to cítim, že nám v cirkvi  chýbajú  nejaké originálne riešenia a nápady  – tak  príďte s nejakými. Predovšetkým v tej duchovnej oblasti. Mňa nenapadne všetko. Aj táto myšlienka je oslovujúca: „Každého, koho stretnete vie niečo, čo vy nie.“ (B.Nye)  Prosme o tú nápaditosť od nášho priateľa, ktorého máme v nebi. Máme kontakt na tie „najvyššie miesta!“ V nebi máme priateľa, ktorý nám povedal to, čo zaznamenal iba Ján (15,14-15): „Vy ste moji priatelia, keď konáte, čo vám prikazujem, nenazývam vás viac sluhami, pretože sluha nevie, čo robí jeho pán. Nazval som vás priateľmi, pretože všetko som vám oznámil, čo som počul od svojho Otca.“