Čo máme robiť?

     Adventný čas vrcholí, na adventnom venci horia už všetky štyri sviece. Máme plnosť svetla, ktoré nám tento veniec môže a vie aj ponúknuť.  Čítal som zaujímavú informáciu, že niektoré vence majú ešte plus v strede piatu sviecu, ktorá sa zapaľuje na Vianoce, ako naplnenie všetkých očakávaní. Takže 4 plus jedna.  Aj to môže byť veľmi  pôsobivé, slovami žalmu: „A teraz na čo očakávať, Pane? K tebe sa nesie moja nádej.“   (Ž 39,8) Naše mnohé čakávania vrcholia v blížiacich sa Vianociach. Netešíme sa na Vianoce, ako také, ale teším sa na Krista – to je zásadný rozdiel.  Pred  rokom sme mali Štedrý deň v nedeľu, takže dopoludnia sme sa na službách Božích nestreli. Veľmi si živo pamätám, ako mi táto nedeľa veľmi chýbala. Bol to vskutku veľmi krátky advent, ktorý sestra Ivica z nášho zboru pomenovala „malý advent“.   V tomto roku, nakoľko sa advent predlžuje, ju máme a svätíme.  Ďakujeme za túto príležitosť a naše spoločné stretnutie. Aj za dar Večere Pánovej.  Pred časom sme konštatovali, že 3. a 4. adventná  nedeľa je venovaná Jánovi Krstiteľovi, predchodcovi Pána Ježiša Krista.  Minule sme počuli jeho úžasné vyznanie na adresu Pána: „On musí rásť a ja sa umenšovať.“  (J 3,30) Dnes opäť ideme k nemu a premýšľame nad jeho posolstvom. Bol to veľmi  radikálny kazateľ. Odporúčam čítať z 3. Kapitoly Lukášovho evanjelia celých 20 veršov, kvôli kontextu.  Tie slová, ktoré si dnes chceme všimnúť z tohto dlhšieho odseku, nám do adventu akosi nepasujú. Či ako? Epištola tejto nedele nás pozýva k radosti: „Radujte sa v Pánu vždycky, opakujem, radujte sa! Pán blízko.“ (F 4,4) Dnes ráno sme si prečítali zaujímavú úvahu v Tesnej bráne o tom, že ap. Pavel málokedy niečo zopakoval. Stalo sa tak viac menej iba pri tejto výzve. Radosti je veľmi málo. Tak málo medzi nami. Nepokazia prečítané slová Jána našu skromnú ešte adventnú a predvianočnú radosť z toho, čo povedal, keď ľudia k nemu vychádzali na púšť? 

     U Lukáša v 3. kapitole čítame, že vystúpil v 15. roku panovania cisára Tibéria, keď Pontský Pilát bol vladárom Judska. Sú tam aj ďalšie historické zadelenia historických osobností.  Kázal krst pokánia na odpustenie hriechov, ako to potvrdil prorok Izaiáš: „Hlas volajúceho na púšti: Pripravujte cestu Pánovi, vyrovnávajte Mu chodníky.“ Keď som si v týždni čítal tieto slová, tak ma napadla taká úsmevná myšlienka  –  akoby Ján pozýval robiť  „terénne úpravy.“ Počujme: „Každé údolie nech je vyrovnané, každý vrch a kopec znížený, čo je krivé, nech sa vyrovná a hrboľaté cesty nech sú uhladené.“  Toto robíme, keď planírujeme zem a pôdu a robíme terénne úpravy v záhrade, či okolo svojho domu. Nie, nie, tu nejde o tieto práce, tu ide o duchovný terén, o pôdu nášho srdca, ktorú je potrebné pripraviť na príchod nášho Pána s Spasiteľa Ježiša Krista.

     Ku krstu, ktorým krstil, pripojil aj slová,  pomerne tvrdé. Bol to naozaj radikálny kazateľ. Takého by sme asi nechceli pravidelne počúvať.  Či?  Tlmočil im posolstvo, že Pán Boh aj z kameňov môže vzbudiť potomkov Abrahámových. My v našom tatranskom prostredí máme dosť takých kameňov, čo poviete? Tej tatranskej žuly tu máme veľmi veľa.   U Pána Boha je všetko možné. Platí to takto, ako to povedal archanjel Gabriel, keď prišiel k Márii: „Lebo Bohu nič nebude nemožné.“ (Lk 1,37)   Tak sme to počúvali opakovane v tomto advente. A Gabriel pripomenul: „Alžbeta počala vo vysokom veku..“ Ako to Mária počula, hneď vyznala:  „Som služobnica Pánova, staň sa mi podľa Tvojho slova.“ (Lk 1,38) A anjel potom od nej odišiel a tlmočil to na tých „najvyšších miestach.“ Bohu povedala na to všetko, čo pre ňu pripravil: Áno!  Bez jej súhlasu by  to rozhodne  nešlo!  Nemožné sa tu stáva možným. Žena pokročilá vekom otehotnela.  Ježiš sa narodil z panny ..  More sa rozostúpilo..  Pán Ježiš  utíšil búrku na mori, keď pohrozil vetrom a moru. Aj z kameňov, z tvrdých sŕdc Pán Boh môže si povolať svojich nasledovníkov.  A Ján Krstiteľ prichádza so zvesťou o súde, ktorý vykoná Ten, ktorého ohlasoval. A keďže On to tak  nekonal, ohlasoval milosť tak zapochyboval: „Či si Ty ten, čo má prísť a či iného čakať?“   (Mt  11,2-11)  On priniesol milosť – a Ján mal o jeho nastávajúcej činnosti do istej miery aj skreslené predstavy. No aj napriek tomu o ňom povedal, že medzi narodenými zo ženy nepovstal väčší od Jána Krstiteľa.

     Je pozoruhodné, že k nemu vychádzali davy a  zástupy ľudí z Jeruzalema a okolia, ktoré sa opakovane pýtali: „Čo máme robiť?“   Mnohí a mnohí – čo máme robiť? Colníci a vojaci a iste aj mnohí ďalší nemenovaní.  A my dnes by sme sa nepridali? Čo myslíte? Čo máme robiť my dnes? Iba piecť a variť, upratovať, kupovať darčeky. Stavať a ozdobovať stromček? Či aj niečo iné? Čo máme robiť?  Čo máme robiť my pacienti? Čo majú robiť lekári? Kríza v zdravotníctve je nateraz zažehnaná. Určite nešlo o platy, ale ide o celkový systém.  Ale ohlasujú sa ďalej učitelia. Mnohé sa rúca v našej spoločnosti.. Iba sa prizerať? Aj zareagovať? Či? Čo máme robiť my?  Činiť pokánie, veď na to sme tu prišli..  Prišli sme aj k Večeri Pánovej. To je to tak potrebné vnútorné upratovanie. Ján tlmočil: „Vydávajte ovocie hodné pokánia.. Sekera je už priložená na korene stromov.. V Jeho ruke je vejačka, vyčistí si humno a pšenicu zhromaždi do obilnice, ale plevy spáli v neuhasiteľnom ohni.. “ Ak by sme niečo také mali počúvať každú nedeľu, tak neviem neviem.. Asi by sme prestali chodiť! Či?  Nie je to vždy jednoduché – činiť pokánie. Áno, pokánie sa činí.. pokánie sa koná. Nielen slovne proklamuje, ak osa to deje aj pri našich štyroch spovedných otázkach.. My vždy to verím, úprimne povieme:  ľutujeme, uznávame, veríme sľubujeme.. A ešte aj niečo iné? Ako by malo vyzerať naše úprimné a opravdové pokánie?  Ono sa predovšetkým koná! A to nám odkazuje a tlmočí predchodca Pána – Ján Krstiteľ. Adventný (nielen) radikálny kazateľ.

    Iste ste sledoval  znovuotvorenie Notre Dame pred dvoma týždňami v Paríži. Pre mňa to bol naozaj ohromný  zážitok. A nielen pre mňa.  Po piatich rokoch všetko dali do poriadku. Keď je nadšenie, nič nie je nemožné. U Boha je všetko možné, to sme si pripomenuli len pred malou chvíľou.  Aj my sme to zažili v našom prostredí. Spomíname, ako sme  stavali faru pred 20-timi rokmi.   Ako sme opravovali interiér kostola v Starej Lesnej počas korony. Dobu zatvorených kostolov sme náležite využili. Bohu vďaka! Za všetko – za mnoho a mnohé!  Na chrám matky Božej v Paríži sa vyzbieralo viac, ako sa investovalo do rekonštrukcie. Pri onej veľkolepej slávnosti sa zvonilo  na zvone Imannuel. A my dobre vieme, čo to znamená: „Boh s nami!“ Nie proti nám. S nami – s  hriešnikmi. Veď sa narodil pre nás, pre hriešnikov.   Pre porovnanie, aj keď je to nie celkom porovnateľné: nám sa nedarí opraviť Krásnu Hôrku ani za plných  12 rokov. Nikdy ho nedobyli Turci, ale zničil ho požiar.  Nedarí sa nám postaviť diaľnicu z Bratislavy do Košíc – ani za desiatky rokov. Tak sme na tom my. A ešte sa to aj zhoršuje.  A teda čo máme robiť? Máme sa aj ozvať?  Je to politika, keď na to poukážeme aj v kostole? Či nepatrí to do kostola? Sú na to rôzne názory..  No zvesť Božieho slova musí byť nanajvýš aktuálna aj tým, čo žijeme, č osa deje v tomto svete..

     Čo máme robiť?  Táto trojnásobná otázka – v rôznych obmenách mnou zarezonovala pri čítaní 3. kapitoly Lukášovho evanjelia.  Túto otázku si kladieme my rodičia, starí rodičia, ktorí chceme naše deti vnúčatá čo najlepšie pripraviť pre nie najľahšiu budúcnosť. Čo máme robiť – lepšie povedané: ako to máme robiť? Iste, s láskou. Tak, ako to robili pri nás naši vlastní rodičia a starí rodičia. Odpoveď na to nachádzame aj Žalme 32, v.8, kde čítame o radosti z odpustenia našich hriechov. Ku koncu toho žalmu čítame pozoruhodné slová: „Vyučím na ukážem Ti cestu, po ktorej kráčať máš, radiť ti chcem a moje oko bude bdieť nad tebou.“  Tu kdesi je ukrytá odpoveď na našu dnešnú častú otázku: čo máme robiť?  Ak máme úprimný záujem, načúvajme Pánu Bohu a On nám to dá vedieť. On nám to tlmočí svojím spôsobom. Pán Boh nám iba dobre poradí. On nám ukáže cestu, po ktorej máme kráčať v každom novom dni nášho života. Tou cestou je Jeho Syn, nikto iný. Ten, ktorý sa pre nás v plnosti časov narodil (G 4,4). Ten, ktorý o sebe povedal tie mocné slová: „Ja som cesta i pravda i život. Nik neprichádza k Otcovi, ak len nie skrze mňa.“  (J 14,6)