Adventný „umenšujúci sa“ kazateľ
Kto je ním? Vy to viete! Alebo aj správne tipujete! Je to Ján Krstiteľ, nikto iný. Kazateľ pokánia, predchodca Pána Ježiša Krista. Pripravovateľ Jeho cesty a Jeho vystúpenia. Jeho blízky príbuzný. Je do istej miery škodou, keď sme si isté osoby tak trochu zaškatuľkovali do istých období, akoby nám nemali čo povedať aj v tom inom období. Tak je to do istej miery aj s Jánom Krstiteľom. Umiestnili sme ho do adventu a tam aj ponechali. Je to iste aj kvôli biblickým textom a perikopám, ale skúsme sa pozrieť na tohto človeka ešte aj inak, než len z adventného uhla pohľadu. Mojou úlohou nie je o ňom teraz napísať všetko, ako vo svojom čase vystúpil na júdskej púšti, ako si mysleli, že on je ten Mesiáš, na ktorého tak dlho čakali. Ako potom vo väzení zapochyboval a poslal k Ježišovi poslov s odkazom: „Či si Ty ten, čo má prísť a či iného čakať? (Mt 11,3) A prekvapujúca je odpoveď Pána, ako reakcia na jeho zaváhanie: „Medzi narodenými zo žien nepovstal väčší od Jána Krstiteľa a ten, kto je najmenší v kráľovstve nebeskom, je väčší ako on.“ (Mt 11,11) Pozoruhodná a paradoxná odpoveď. V tejto časnosti niet väčšieho od neho a v kráľovstve nebeskom ten najmenší je väčší, ako práve on. V Písme svätom, teda v Novej zmluve máme ešte aj iné zaujímavé biblické miesta spojené s touto postavou. Tieto snáď budú postačujúce k tomu ďalšiemu..
Ja si dnes, spolu s vami chcem všimnúť jeho vyznanie: „On musí rásť a ja sa umenšovať.“ (J 3,30) Je to jeho originálne vyznanie. Tak sa na to aj pozerajme očami nášho srdca. A ďalej Ján Krstiteľ na adresu Pána Ježiša povedal: „Kto prichádza zhora, je nad všetkými, a kto je zo zeme, zemský je a zemsky hovorí, kto prichádza z neba je nad všetkými a svedčí o tom, čo videl a počul, ale nikto neprijíma Jeho svedectvo.“ (J 3,31-32) Hovorí na adresu Krista, na ktorého ukazuje svojou zvesťou, ale aj spôsobom života. On je nad všetkými, lebo prichádza z neba. Veľa toho krásneho povedal Ján na Jeho adresu. Tieto ďalšie verše spomeniem neskôr. Pripomeňme si, že Ján Krstiteľ bol synom Zachariáša a Alžbety, ktorý prišiel na svet v ich pokročilom veku. Alžbeta celých päť mesiacov skrývala svoje tehotenstvo, z dôvodu, že sa mohla aj tak trochu hanbiť, vzhľadom na svoju starobu. Zachariáš, ako kňaz, tomu neuveril, tak onemel – až do jeho narodenia. Obaja pre svojho syna potvrdili meno Ján. Nemý Zachariáš napísal na tabuľku – meno Ján a všetci sa veľmi čudovali, pretože nemali v rodine takú tradíciu (Lk 1,57-67). A potom sa mu ústa otvorili.
Okolo Krstiteľa sa mnohí začali krútiť davy ľudí, ako okolo potenciálneho Mesiáša. On však vyznal a nezaprel: „Ja nie som Kristus, ja som hlas volajúceho na púšti, vyrovnávajte cestu Pánovi, ako povedal prorok Izaiáš.“ (J 1,20) Umenšovať sa – to je jeho úloha, ktorý na seba zobral. Mnohí ho chceli povýšiť, on nakoniec na seba tú pozornosť aj mohol strhnúť. Dookola odpovedal, že on nie je Kristus. Povedal: „Prichádza po mne muž, ktorý je predo mnou, pretože bol prv, ako ja.“ A predtým povedal tie veľmi známe slová: „Ajhľa, Baránok Boží, ktorý sníma hriech sveta.“ (J 1,29-30) Ešte mnoho iného by sme mohli o ňom napísať. Aké úžasné svedectvá povedal na adresu Pána a nakoniec vo väzení zapochyboval. Pán Ježiš ho za to vôbec „nesfúkol“, práve naopak. Toľko možno na úvod o vzťahu Jána Krstiteľa ku Kristovi. A snáď len tak na okraj, koľko ľudí v minulosti, alebo v prítomnosti takto na seba strhlo pozornosť davov ľudí , že sa vyhlásili priamo, či nepriamo za mesiášov a záchrancov od západnej kultúry. Ochraňujú (údajne)tradičné hodnoty pred liberalizmom. Mnohí uverili vo svoju výnimočnosť a jedinečnosť. Ján Krstiteľ nešiel touto cestou, on nastúpil na cestu seba-umenšovania a vyvýšenia Krista aj vo svojom živote. Mnohí, keď sa vyhlasujú za mesiášov práve takým spôsobom, nekráčajú cestou umenšovania a pokory, ale práve cestou povýšenectva a nadutosti.
To umenšovanie Jána Krstiteľa bolo veľmi potrebné, aby Kristus ešte viac vynikol. On potrebuje vyniknúť, my sa vždy musíme umenšiť. On musí rásť v našich životoch a my sa umenšovať. A možno by nám k tomu mohla veľmi vhodným poslúžiť práve adventná svieca, ktorá sa každým zapálením a horením umenšuje. V dnešnú nedeľu horia už tri, takmer všetky. Najviac spálená a „umenšená“ je tá prvá, pretože tá horí najdlhšie. Horí, spaľuje sa, vydáva svetlo – a tým pádom umenšuje sa. Tým nám slúži, že vydáva svetlo a zároveň je stále menšia a menšia. To je obraz služby, ktorú koná pre nás. Nielen tá svieca v advente, ale ktorákoľvek iná v ktorejkoľvek inej dobe. To je úloha sviece, spáliť sa – a poslúžiť a vydať svetlo. Svieca nemá inú úlohu. To spaľovanie – to môže byť dobrý obraz aj pre náš život – pre našu službu. Iste, niečo to stojí, keď človek slúži. Je to energia, ktorú do toho vkladá. Veď to počujeme aj od nášho Pána: „Vy ste svetlo sveta.“ (Mt 5,14)
Nedávno sa však stalo to, že som našiel jeden veľmi pozoruhodný a výnimočný veršík, ktorý som akosi doteraz prehliadal. Jednoducho som si ho nevšimol. Trochu sa aj hanbím za to, ale nikdy ma nezaujal práve tak, ako v tejto adventnej dobe. Pán Ježiš hovoril o Jánovi tieto výnimočné slová: „On bol sviecou, ktorá horela a svietila, a vy ste sa chceli veseliť na chvíľku v jeho svetle, ale ja mám väčšie svedectvo ako Jánovo, totiž skutky, ktoré mi dal Otec, aby som ich vykonal.“ (J 5,35-36) Autentické svedectvo Pána Jánovi – ako horel a svietil v tej službe, ktorú konal. A v tej službe položil svoj vlastný život, ako nakoniec aj Pán sa v tej službe zodral a položil svoj život za nás všetkých na dreve Golgoty. Ak máme v tomto adventnom čase doma pred sebou adventný veniec a horiace sviece na ňom – tak sa pýtame: ako horíme, čím horíme, čo nás spaľuje, aká túžba nás poháňa dopredu. Na aké „palivo“ ide motor nášho života – či na benzín, či na naftu (s úsmevom), či na olej Ducha Svätého. Motor, ktorý nás poháňa dopredu, je veľmi dôležitý a v našom živote priam nepostrádateľný. Hnací motor života – to môže byť aj dobrý obraz pre náš život. Aký má výkon, či nepotrebujeme náhodou spomaliť tú raketovú rýchlosť. Advent je aj o tom, ako sa to často pripomína, ale nakoniec každý sa len zariadi podľa toho svojho stereotypu života. Tak sa podobne pýtal Milan Rúfus, ktorého nedožité 96. narodeniny sme si pripomenuli v tomto ostatnom týždni. Bol to génius ducha, slova a pera. Máme od neho mnohé vzácne posolstvá. A možno to také najznámejšie: „Žijeme život my, či život žije nás?“ Skúste si dať odpoveď aj na túto otázku.
Pán Ježiš po svojom vjazde do Jeruzalema vyčistil chrám a keď tak urobil, tak si učeníci spomenuli na to, čo je napísané: „Horlenie za Tvoj dom ma zožiera.“ (J 2,17) Inými slovami: horlenie ho spaľuje za Boží dom a jeho čistotu. Naozaj dosť špiny bolo v ňom. Samotní učeníci to tak na ňom videli, dávali si to aj do súvisu zo Starou zmluvou: „Lebo horlenie za Tvoj dom strávilo ma, útržky Tvojich nepriateľov padli na mňa.“ (Ž 69,10) Smieme tu myslieť na chrám Boží v Paríži – Notre Dame, ktorý po požiari, po vyše 5-ročnej rekonštrukcii Francúzi pred týždňom otvorili. Priamo povstal z popola, ako bájny vták Fénix. Bola to sláva a nádhera, celonárodné úsilie, horlenie za obnovu toho dedičstva po predkoch. Množstvo darcov bolo hneď na účte krátko po požiari. To je horlenie za Boží dom, tiež istou formou a spôsobom. Horlíme tak aj za naše chrámy – ich opravy a rekonštrukcie? Či to horlenie je to dokonca aj pre náš vlastný chrám, ako by sme ho mohli dať do poriadku, ako ho skrášliť a vylepšiť pre budúce generácie – či po nás už potopa?
Opäť si kladieme otázku: čo nás pohlcuje, čo nás zapaľuje – myšlienka, biblický verš, Večera Pánova? Či len tá vonkajšia príprava na Vianoce? Je to aj niečo duchovné a mocná túžba po tom, aby sme tieto najbližšie Vianoce 2024 prežili možno trochu aj inak, ako tie doterajšie? Kladieme si otázku, či ich dostatočne duchovne prežívame v našich rodinách, keď sme spolu. Iste, ideme do chrámu, či aj potom doma, je priestor pre to duchovné – nielen na Vianoce, ale aj v tomto advente? Či počas celého roku? Či nie je tu výzva to všetko na nejaký spôsob „umenšiť“, aby viac Kristus vynikol a zažiaril nám v našich srdciach. Keď umenšíme to telesné, môže vyniknúť oveľa viac to duchovné..
Deje sa to nejako aj naopak – my sa vlastne umenšujeme počtom, mali by sme sa umenšiť ale svojou pokorou pred Pánom, bázňou – po vzore Jána Krstiteľa. On je ten ukazovák na Krista. Nemecký maliar Matthias Grünewald (1470-1528) to poňal tak, že ukazovák Jána Krstiteľa nadmieru a veľmi výrazným spôsobom zväčšil, aby tak dal vyniknúť práve tomu tak, ako to on prežíval vo svojom srdci. Tento obraz pod názvom Ukrižovanie (1515) je veľmi pozoruhodný, nájdete ho na webe – odporúčam ho nájsť. Pod Ježišov kríž netradične umiestnil aj Jána Krstiteľa s nadmietu veľkým ukazovákom smerujúcim na Ukrižovaného so slovami: „Ajhľa, Baránok Boží, ktorý sníma hriech sveta..“ A v pozadí za Jánom sú naše dnešné slová: „On musí rásť a ja sa umenšovať.“ Ján horel a zahorel pre Krista. Čo nám v tom bráni dnes? Ján Krstiteľ bol sviecou, ktorá horela a veľmni intenzívne svietila. Môžeme byť ňou aj my dnes – a nielen tie naše u nás doma na adventnom venci.. Moja manželka pri konfirmácii dostala veršík: „Tak svieť vaše svetlo pred ľuďmi, aby videli vaše dobré skutky a velebili vášho Otca, ktorý je v nebesiach.“ (Mt 5,16)