Kristov advent II
Boh navštívil svoj ľud
Vzkriesenie mládenca z Naimu (Lk 7,11-17) je jedným z troch vzkriesení Pána Ježiša Krista. Sú celkovo tri – vzkriesenie Jairovej dcéry (Mk 5,21-43) a Lazára (Lk 11,1-44)). Ak by sme to spriemerovali, tak nám to vychádza na jedno vzkriesenie ročne. Ale to je len a len môj ľudský odhad a moja konštrukcia, pre úsmev. Iste, je to veľké tajomstvo, ku ktorému musíme pristupovať s hlbokou bázňou a pokorou. Je pozoruhodné, ako končí tento div vzkriesenia, ako na to odpovedajú tí všetci prítomní, ktorí sa zúčastnili priamo pohrebu mládenca z Naimu. Na vlastné oči to zažili – tú úžasnú a jedinečnú Božiu moc v akcii. Určite ste si povšimli, že všetci „unisono“ hovoria: „Veľký prorok povstal medzi nami a Boh navštívil svoj ľud.“ To sa všetci tak dohodli priamo v tej chvíli, či ako? Ak to máme rozmeniť na drobné, tak ako máme tomu porozumieť? Iste, to, čo zažili a videli, nikdy predtým nezažili a nevideli. Mocný div a zázrak Boží v priamom prenose, priamo pred ich očami. Akoby sme reagovali my, keby sme sa takého pohrebu zúčastnili? Iste, naše pohreby takto nekončia. A práveže tento pohreb skončil inak, úplne inak, ako všetky tie predchádzajúce – tak ľud takto netradične reagoval. Božia akcia – a reakcia ľudí. Boh zasahuje a Jeho ľud na to reaguje. Je to spätná väzba Božieho ľudu! Spontánne – a možno sa tak trochu aj trasúc a chvejúc sa nad všetkým tým, čo zažili. Ako to mohlo vyzerať v detailoch? Skúsme to premeniť ešte na drobnejšie. Keď je niekde nejaký zástup, tak niekto, ako jednotlivec niečo zvolá a ostatní sa postupne pridávajú, celkom spontánne. Myslím, že aj ten, ktorý ako prvý vykríkol: „Veľký prorok povstal medzi nami!“ A možno ďalší sa pridal a povedal: „Boh navštívil svoj ľud!“ bol ten ďalší, ktorý spustil istú pozitívnu lavínu a všetci ostatní sa pridali k tomu. A spolu velebili Boha, hovoriac a volajúc tými našimi slovami. Je to prejav toho, ako to vyhodnotili tí prítomní, ktorí boli na onom pohrebe.
Tá matka mala jediného syna, to bolo jej úplne všetko. Nič bližšie o nej nevieme. Bola vdova bez dôchodku, bez sociálnej podpory, možno aj bez zázemia. Žijúci syn znamenal pre ňu úplne všetko – prežitie neblahého vdovského stavu, pomoc, živobytie a všetko ostatné s tým spojené. To všetko padlo. Syn jej zomrel a celé mestečko to s ňou naplno prežívalo, pretože početný zástup mesta šiel s ňou. Spolucítili a prežívali to s ňou. Či to nerobíme aj my aj tými známymi slovami: „Plačte s plačúcimi a radujte sa s radujúcimi.“ (R 12,15) Empatia je niečo, čo rozhodne patrí do nášho kresťanského života. To je empatia, aj keď ešte toto slovo nie je takto v Biblii zaznamenané. Sú ľudia, ktorí sú nám sympatickí navonok a my ich podporujeme, venujeme im svoju priazeň, niekedy aj materiálnu pomoc a financie. Je to však aj tak dnes veľmi dôležitá a potrebná vnútorná podpora – empatia – a to sú naše potrebné modlitby. Tak to prežívali tí mnohí žijúci v Naime, ktorým oná vdova bola blízka a aj známa, možno suseda, či priateľka, s ktorou aj jej spolu-veriace kamarátky chodili do synagógy.
A konal sa už pohreb. Ten sa konal hneď po smrti, bez nejakých čakacích lehôt. Nebolo na čo čakať. V jeden deň smrť a v ten istý aj pohreb. Teplé podnebie, neraz aj horúce a tropické – to všetko ešte viac urýchľovalo.. U nás sa to rozloží do niekoľkých dní. Pre porovnanie – spomienka na Fínsko, kde som bol v roku 2002 – tam sa pohrebné rozlúčky (po kremácii) konajú do mesiaca, aj dvoch. Práve sa pohrebný sprievod približuje k mestskej bráne, keď v ňom vynášali jediného syna matky, ktorý bol na márach. Iste, nie v truhle, tak tomu rozumieme. Smútok a žiaľ, bolesť a zármutok práve nad tým, že to bol jediný syn ubolenej matky. A do toho všetkého, čo prežívala oná žena, aj početný zástup s ňou vstupuje Kristus, to je Jeho mocný Advent. Spolucíti a prežíva s nimi túto veľkú stratu. Následne kriesi mŕtveho počas pohrebu. Pre porovnanie Jairovu dcéru vzkriesil hneď po smrti a svojho priateľa Lazára, keď už štyri dni ležal v hrobe. Môžeme tu vidieť aj istú časovú postupnosť, čo je tiež veľmi pozoruhodná záležitosť, ktorá stojí za spomenutie a je hodná nášho povšimnutia. Samotnému vzkrieseniu predchádza Ježišovo mocné slovo, ktorým sa prihovoril matke: „Neplač!“ Niekedy stačí jedno jediné slovo! Napr. to biblické: „Effatha!“ (Mt 7,34) Možno to poznáte z vlastnej skúsenosti, keď vám osobne to jedno jediné slovo povedal – v ťažkej chvíli vášho života. A potom sa Ježiš dotkol már slovami: „ „Mládenec, hovorím ti vstaň.“ Nečudoval by som sa, keby povedal a jeho meno, ktoré ale nemáme v tomto príbehu zaznamenané. Ježiš nepovie veľa, ale to, čo povie, úplne stačí. Do tej mnohej ľudskej biedy vstupuje Boh. Bieda je tu vďaka hriechu. Dobre poznáme to slovo ap. Pavla: „Odmena za hriech je smrť, ale…“ (R 6,23) Tento príbeh sa hodil aj k našej nedávnej téme: „Z núdze – hojnosť a dostatok.“ A možno ste si spomenuli, že sme ho mali aj v tomto roku – v spojitosti s našou témou (môžete ho nájsť v archíve – jún 2024). Pánu Bohu nie je jedno, čo prežívame, čo prežívaš ty a ja. Keď mu nebolo jedno, čo prežívala aj táto vdova, tak to kľudne môžem vztiahnuť aj na seba samého. Aplikujem to na seba. Veľmi rád a vďačne! Nájdem sa v tom príbehu, lebo je aj o mne – a je aj pre mňa. Koľko je takého žiaľu a bôľu všade okolo nás. V našej bezprostrednej blízkosti, v našom cirkevnom zbore. Možno aj v našej rodine.
Boh navštívil svoj ľud takým spôsobom. Ten zástup má pravdu. Hlas ľudu – hlas Boží? A či aj naopak: Hlas Boží – hlas ľudu? Odpoveď si na to dajte prosím sami. Ten prvý z pohrebného zástupu a sprievodu to úplne vystihol, ktorý to zvolal (ak to tak aj naozaj bolo). A ostatní sa postupne pridali. Boh vstupuje do tejto našej ľudskej biedy poznačenej hriechom. Iste, nevzkriesil tak všetkých, ale v tom je istá paradigma – vzor aj pre nás. To je jeho advent – vstupuje do tých najrozličnejších situácii života. V predchádzajúcom príbehu sme videli, ako vstúpil do synagógy v meste, kde vyrastal. A čo sa tam všetko udialo. Teraz zasahuje a dáva svoju „duchovnú pomoc“ matke, ktorá stratila všetko pozemskú istotu. Zrútil sa jej svet a Kristus jej ho pomáha nanovo postaviť, rekonštruovať a priamo ho aj vybudovať. To je Jeho požehnaný advent, ktorý prežívame aj v týchto dňoch. Zažili iste to aj vy, keď ste stratili blízkeho. Pán Boh vám poslal anjela, ktorý vám pomohol zmierniť váš bôľ a žiaľ. Je to obdivuhodné, niekedy priam až zázračné, ako to Pán Boh predivne a mocne riadi. A čo je ešte veľmi dôležité v tomto našom kontexte je to, že práve tak Zachariáš, otec Jána Krstiteľa, po jeho narodení spieval jedinečnú duchovnú prorockú pieseň: „Požehnaný Pán Boh izraelský, že zhliadol na svoj ľud a vykúpil ho.“ (Lk 1,68). V našich starších evanjelických prekladoch sa uvádza slovo: navštívil! Takže: „Požehnaný Pán Boh izraleský, že navštívil svoj ľud a vykúpil ho.“ Aj onen kňaz v chráme Jeruzaleme to presne takto poňal a prijal a vnútorne spracoval: Ježiš Kristus – to je Božia návšteva nášho uboleného sveta..
Naša milá spolusestra Anička Grandtnerová zo Žiliny po pohrebe manžela Milana mi na kare povedala: „Po 64 rokoch spoločného manželského života sa učím žiť bez Miňka.“ Po toľkých rokoch! A dnes sú to už dva týždne, ako sme sa s ním lúčili v Žiline. Človek hľadá motiváciu a inšpiráciu do každého nového dňa svojho života, aj po strate tak blízkeho človeka. Máme pre čo, máme hlavne pre Koho žiť a to nám dáva silu kráčať ďalej a ďalej. V porovnaní s touto vdovou z Naimu ostala naša Anička bez manžela Milana. Vzkriesenie počas neho sa neudialo. A tak si určite myslela aj tá naša vdova, že aj ona dožije v chudobe, osamelosti a opustenosti – videla to všetko v takejto čiernej farbe. A takých žien bolo nemálo. V biblických časoch bolo mnoho vdov – aj samých a opustených. Spomeňme si na vdovu, ktorá vhodila do chrámovej pokladnice celý svoj majetok – a neunikla pozornosti Pána Ježiša Krista (Lk 21,1-4). V jej prípade sa žiadne dieťa – syn, či dcéra ani nespomína. Bieda vtedajšieho sveta v biblických časoch bola veľmi veľká. A pripomeňme si opäť našu letnú sériu a príslovie, ktoré sme si vtedy občas pripomenuli a nie je rozhodne prázdnou frázou: „Keď je bieda najväčšia, pomoc Božia najbližšia.“ Oná vdova to zažila – keď tá bieda bola najväčšia, tak zasiahla Božia predivná moc. Syn sa jej vrátil tak predivným spôsobom, že to nemohla očakávať a nemohla to ani predpokladať, čo zažije počas pohrebu svojho milovaného syna. Bol to priamo šok, z ktorého sa možno ešte dlho spamätávala, no bola predovšetkým vďačná. To, čo vravel onen zástup a my to prežívame ako adventné posolstvo – zažila ona sama predovšetkým. Boh ju navštívil a dal sa jej poznať v jej mnohej biede. A raz prišla určite chvíľa, keď milovaný syn pochoval svoju matku a keď ju vyprevádzal v pohrebnom sprievode, určite si pomyslel a spomenul na to, ako aj on bol už na onom „druhom brehu“ a vrátil sa medzi živých. No najmä k svojej milovanej matke.A čo je ešte veľmi dôležité v tomto našom kontexte je to, že práve tak Zachariáš, otec Jána Krstiteľa, po jeho narodení spieval jedinečnú duchovnú prorockú pieseň: „Požehnaný Pán Boh izraelský, že zhliadol na svoj ľud a vykúpil ho.“ (Lk 1,68). V našich starších evanjelických prekladoch sa uvádza slovo: navštívil! Takže: „Požehnaný Pán Boh izraleský, že navštívil svoj ľud a vykúpil ho.“ Aj onen kňaz v chráme Jeruzaleme to presne takto poňal a prijal a vnútorne spracoval: Ježiš Kristus – to je Božia návšteva nášho uboleného sveta..
Príbeh sa končí správou, že zvesť o tom, čo zažili v Naime sa rozniesla po celkom Judsku a po celkom okolí. Akože by nie?! Bolo to niečo nevídané a neslýchane, aj keď správy o tomto učiteľovi sa rýchlo šírili všade navôkol. Ďakujeme za tento biblický príbeh, jedno z troch vzkriesení nášho Pána. On sám je Vzkriesenie a život (J 11,25). K tomuto príbehu sa hodno vracať aj častejšie. My sme to v tomto roku urobili minimálne dvakrát! Vždy máme čo vydolovať z jeho posolstva, keď odrazíme na hlbinu (Lk 5,4). To je aj posolstvo adventu, aj podľa slov učiteľa národov Jána Ámosa Komenského: „Advent je čas premýšľania o tom, čo je pre nás skutočne dôležité.“ A tak aj dnes spolu premýšľajme a meditujeme v polčase nášho požehnaného adventu 2024.